Na Izraeli a na Židoch je nezvyčajné to, že sa nevnímame ako jednotlivci. Budovanie veľmi silných spoločenstiev nám pomohlo prežiť dvetisíc rokov v exile. Keď sa známy britský rabín Jonathan Sachs opýtal historika Paula Johnsona, čo sa naučil pri písaní Dejín židovského národa, Johnson odpovedal, že zatiaľ čo niektoré spoločnosti sú veľmi individualistické, ako napríklad Spojené štáty, a iné sú veľmi kolektivistické, na Židoch je zvláštne, že sa im podarilo vytvoriť rovnováhu medzi individualizmom a kolektivizmom. Myslím si, že práve to definuje Izrael. V knihe máme kapitolu o pojme gibuš. Toto hebrejské slovo sa nedá úplne preložiť, ale znamená niečo ako proces vytvárania sociálnej súdržnosti. A Izraelčania sa v duchu tohto princípu učia už od útleho veku o dôležitosti sociálnej súdržnosti.
Dovoľte mi uviesť príklad. S manželkou sme sa pred tridsiatimi rokmi presťahovali z Ameriky do Izraela a naše deti sa už narodili v Izraeli. Jedného dňa nás ako rodičov zavolali do školy pre problém, ktorý nás zaskočil - trieda nebola dostatočne jednotná, povedali nám. Ako rodení Američania sme boli prekvapení. Čo je vlastne školská trieda? Pre nás to nebolo nič iné ako kolektív jednotlivých detí. V Izraeli je však dôležitejšie, aby trieda mala nejakú vyššiu kolektívnu identitu, nielen aby ste sa spolu niečo učili. Takže tento dôraz na kolektív sa u Izraelčanov začína už vo veľmi mladom veku a pokračuje cez mládežnícke hnutia až do armády.
Takže armáda je dôležitá.
Áno, ale nejde len o to mať funkčnú armádu. Musíte mať súdržné jednotky. Nemôžete robiť všetko sami, každú misiu vykonáva jednotka. A mentalita jednotky je kľúčom k vojenskému úspechu. Dá sa teda povedať, že sociálna súdržnosť je dôsledkom vojenského vzdelania, ale predchádza jej viacročný proces získavania tejto kolektívnej kultúry, ktorú si ľudia ani neuvedomujú, ale spája ich. Prakticky v každej spoločenskej inštitúcii v Izraeli, či už sú to školy, mládežnícke hnutia, ročné prestávky pred nástupom na vojnu, samotná vojna alebo zamestnanie, je neustále snaha o gibuš. Je to súčasť celého životného cyklu, základný aspekt medziľudských vzťahov, v ktorom sú Izraelčania veľmi dobrí. Do istej miery nás to chráni pred osamelosťou a odlúčenosťou, ktoré prináša moderný svet.
Jednou z najzaujímavejších kapitol je tá o izraelskej pôrodnosti. Izrael je v podstate jedinou vyspelou krajinou, kde sa rodí dostatok detí na to, aby sa udržala alebo dokonca zvýšila existujúca populácia. Je to aj zásluha gibuš?
Povedal by som, že existuje mnoho foriem ľudského spojenia, ktoré potrebujeme. Zoberme si, že keď sme hladní, naše telo nám hovorí, aby sme jedli, keď sme smädní, hovorí nám, aby sme pili. Keď ste v depresii, vaše telo vám v podstate hovorí, že ste vzdialení od ostatných ľudí a mali by ste sa medzi nich vrátiť. Existuje mnoho spôsobov, ako nadviazať spojenie, ale jedným z najsilnejších je rodina. A Izraelčania sú veľmi prorodinní.
Nemyslím si, že na svete existuje iná krajina, v ktorej sa každý piatok večer stretávajú tri generácie, kam beriete svoje deti, aby stretli vašich rodičov. V knihe máme o tom kapitolu s názvom Vďakyvzdanie každý týždeň. Američania sa takto stretávajú dvakrát do roka, Izraelčania sa stretávajú každý týždeň. Čiastočne je to tým, že sme malá krajina, a to určite pomáha, ale nie všetky malé krajiny to majú rovnako, takže to nie je len o geografickej blízkosti. Myslím si, že to, že sme takí rodinne orientovaní, povzbudzuje ľudí, aby mali viac detí. Starí rodičia zvyčajne pomáhajú, aspoň jeden alebo dva dni v týždni sa starajú o vnúčatá. A sú aj iné spôsoby, ktoré pomáhajú budovať izraelskú spoločnosť okolo veľkých rodín. To potom vytvára akúsi posilňujúcu sieť, ktorá posilňuje prorodinnú orientáciu.
Myslíte si, že sa tieto skúsenosti dajú preniesť do iných krajín? Napríklad v Českej republike klesá pôrodnosť a nie je úplne jasné prečo. Mnohé krajiny skúšajú najrôznejšie stimuly na zvýšenie pôrodnosti, no bez väčšieho úspechu.
Myslím si, že je to opäť otázka individualizmu. Keďže spoločnosť je čoraz viac individualistická, rozhodnutie mať deti sa stáva voľbou, zatiaľ čo v minulosti sa o tom nediskutovalo. Teraz sa mladí ľudia pýtajú, prečo by vôbec mali mať deti. Izraelčania to však tak necítia, pretože si myslia, že jednou z najväčších radostí života je práve mať deti. Je železným demografickým zákonom, že čím sú krajiny ekonomicky vyspelejšie, tým menej majú detí.
Otázka teda neznie, prečo má Česká republika a iné krajiny nízku pôrodnosť, ale prečo to tak nie je v Izraeli. Myslím si, že Západ trpí kombináciou individualizmu a ekonomického faktu, že mať a vychovávať deti je čoraz drahšie. Nie je to však len otázka nákladov. Viaceré krajiny vynakladajú veľa peňazí na podporu rodičovstva, dotujú škôlky a podobne. V konečnom dôsledku je to však otázka priorít. Mladí ľudia v produktívnom veku majú tendenciu hovoriť: Najprv naštartujem kariéru a potom budem mať deti.
Ďalším vzorom, ktorý sa opakuje takmer všade, je, že ľudia by v skutočnosti chceli mať viac detí, ako majú. Ale pretože sa ženia neskôr, majú deti neskôr a nemajú ich toľko, koľko by chceli. V Izraeli sa mladí ľudia ženia a majú deti na začiatku svojej kariéry. Namiesto toho, aby sa špekulovalo, že najprv kariéra, potom deti, je to naopak. Na prvom mieste je veľká rodina, až potom sa rieši kariéra. Takže v izraelských kanceláriách vidíte veľa detí. Môžete vidieť matky, ktoré majú tri alebo štyri deti a zakladajú fondy rizikového kapitálu. Rodina má jednoducho vysokú prioritu, v tom je Izrael iný.
Čo teda rozdeľuje izraelskú spoločnosť? Píšete, že Židia majú hlbokú históriu sporov. Najnovším prejavom je spor o reformu súdnictva.
Áno. V staroveku Židia medzi sebou neustále bojovali. Dejiny moderného Izraela sú jeden konflikt za druhým. Jedným z najdramatickejších bol atentát na premiéra Jicchaka Rabina [4. novembra 1995, pozn. red.], keď jedna polovica krajiny obviňovala druhú. Pamätám si, ako som vtedy uvažoval, či sa krajina ešte niekedy spojí. Bol to však len jeden z mnohých rozkolov v izraelskej spoločnosti.
Izrael je veľmi rozmanitá krajina. Máte napätie medzi náboženskými a sekulárnymi skupinami, medzi Židmi zo západu a Židmi z východu. Je obdivuhodné, že Izrael drží pohromade, že tu máme stabilnú demokraciu, že sa nám podarilo prekonať tieto rozdiely. Práve to robí z Izraela také zaujímavé sociálne laboratórium. Podtitul našej knihy znie Pozoruhodná odolnosť rozdeleného národa v turbulentnom svete. Inými slovami, Izrael nie je miesto, ktoré je ľahké udržať pohromade.
Sme krajina, ktorá je založená na nádeji. Ak stratíme nádej, je s nami koniec. Nestrácame nádej, keď bojujeme vo vojnách, vieme, ako na to. Nádej strácame, keď sme rozdelení. A teraz sme veľmi rozdelení a otázkou je, či sa dokážeme opäť zjednotiť tak, ako v minulosti. Som však optimista a verím, že sa nám to podarí. Nie sme ako iné krajiny, ísť si navzájom po krku je luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť. Napriek tomu v tom pokračujeme aj počas vojny. Myslím si však, že keď sa toto obdobie vojny a extrémistickej, polarizujúcej vlády skončí, prioritou budúcej vlády, ktorá bude oveľa viac centristická, bude opäť zjednotiť krajinu.
Aký vplyv mal masaker z predchádzajúceho 7. októbra na tieto zlomy v spoločnosti?
Prvou reakciou bola neuveriteľná jednota. Nikdy som v Izraeli nevidel taký konsenzus, aký sa vytvoril po 7. októbri. Zhodli sme sa na tom, že musíme zničiť ľudí, ktorí tento masaker spáchali. Poučili sme sa, že ich jednoducho nemôžeme nechať silnieť na našich hraniciach, a dúfať, že to dobre dopadne. Nemôžeme žiť vedľa nich a tváriť sa, že na nás nezaútočia. Ľavica aj pravica sa zhodli na tom, že toto nebezpečenstvo treba eliminovať, inak nebudeme môcť žiť v našej krajine. Čo sa aj dialo - časti juhu boli evakuované, časti severu boli evakuované prvýkrát v histórii. Jediný spôsob, ako sme mohli opäť žiť v týchto oblastiach, ktoré sú vzdialené hodinu cesty od Tel Avivu, bolo poslať ľudí vo veku dvadsať a tridsať rokov, ktorí majú deti a prácu, aby strávili stovky dní v armáde. Áno, boli povolaní, ale záložná služba je do istej miery dobrovoľná. Môžete povedať nie. Ale každý chápal, že to musíme urobiť.
A čo vláda? Aká bola ich reakcia?
Po 7. októbri bola vláda úplne nefunkčná. Nedokázala ochrániť krajinu do takej miery, že státisíce ľudí museli opustiť svoje domovy, tisíce rodín prišli o niekoho pri masakre, mnohým rodinám niekoho uniesli. Všetko sa v podstate zrútilo a nebola to vláda, ktorá to znovu naštartovala. Ľudia sa zorganizovali spôsobom, ktorý by sa asi nepodaril žiadnej inej krajine. Dovtedy boli Izraelčania veľmi rozdelení, ale okamžite sa spojili a navzájom sa podporovali. Nielen emocionálne, ale aj fyzicky. Dobrovoľníci dodávali vojakom jedlo, starali sa o rodiny v núdzi a tak ďalej. Potom sa však počas vojny táto jednota postupne rozplynula. Opäť sa hádame o politike. Preto je to teraz také zložité.
V knihe píšete, že jedným z najväčších problémov je spor medzi sekulárnou a náboženskou časťou spoločnosti, a teda aj to, do akej miery môže byť Izrael demokratickým a zároveň židovským štátom.
Ak sa ma spýtate, čo je najväčším nebezpečenstvom pre Izrael, poviem, že to nie je naša geopolitická situácia; tú dokážeme prekonať. Najväčším nebezpečenstvom je, že sa nedokážeme znovu spojiť. A najväčším zdrojom rozdelenia je situácia s ultraortodoxnými Židmi. Pokiaľ charedim [príslušníci najkonzervatívnejšej vetvy ortodoxného judaizmu, pozn. red.] študujú v ješive [židovská vysoká škola, najmä na štúdium Talmudu a židovského náboženského práva, pozn. red.] nemusia vstúpiť do armády. To, že neslúžia v armáde, neprispievajú do ekonomiky a sú finančne závislí od ostatných Izraelčanov, je niečo, čo v spoločnosti hnije už 75 rokov. Je to narastajúci problém, ktorý nie sme schopní vyriešiť.
Jedným z dôvodov, prečo je súčasná vláda taká nekonzistentná, je, že sa v tejto oblasti uberá nesprávnym smerom. Strany zastupujúce komunitu charedim sú súčasťou vlády a snažia sa presadiť legislatívu, ktorá by túto výnimku urobila trvalou. To je pre väčšinu Izraelčanov neprijateľné. Nemáme dostatok ľudí, ktorí by slúžili v armáde. Charedim sa musia zúčastňovať na vojenskej službe. Je to veľmi zložitá otázka, ale dobrou správou je, že je možné dosiahnuť kompromis. Otázkou je, či sa ho podarí politicky presadiť. Ak nie, máme problém. Ako som už povedal, verím, že budúca vláda bude oveľa viac centristická a jednou z jej priorít musí byť nájdenie kompromisu, ktorý síce nebude nikomu vyhovovať, ale bude fungovať.
Palestínčania sú jednou z otázok, ktoré v knihe vôbec nespomínate. Prečo?
Sústredili sme sa na väčšinovú izraelskú spoločnosť, pretože tá definuje Izrael najviac. Máme však veľké menšiny - arabskú menšinu, ktorá tvorí asi 20 percent obyvateľstva, a charedim, čo je niečo okolo 12 až 13 percent. Tieto dve menšiny sú jednou z vecí, ktoré rozdeľujú Izrael. S oboma musíme nájsť nejaké porozumenie. Musíme zabezpečiť, aby sa rozdelenie zmenšilo, nie zväčšilo. A to nehovorím o vonkajšej palestínskej otázke. Myslím si, že je dobrou správou, že izraelskí Arabi sa v drvivej väčšine chcú integrovať do izraelskej spoločnosti. Prekážky sú najmä na židovskej strane. Integrácia Arabov nie je jednoduchá, najmä v súčasnej situácii, ale nemôžeme ju ignorovať. Musíme vyvinúť úsilie na ich integráciu. Verím, že je to možné.
A čo zmierenie s Palestínčanmi?
Paradoxne si myslím, že pri riešení palestínsko-izraelského konfliktu sa uberáme správnym smerom. Ide najmä o to, aby sme porazili ľudí, ktorí nemajú záujem o obojstranné riešenie, ktorí jednoducho chcú zničiť Izrael. Ide o porážku radikálnych síl, ako sú Irán, Hizballáh a Hamas. Síl, ktoré nechcú žiadny mier s Izraelom. Vnútorný boj medzi Palestínčanmi a v arabskom svete prebieha medzi tými, ktorí chcú žiť po boku Izraela, a tými, ktorí ho chcú zničiť. Samozrejme, môžeme uzavrieť mier s tými, ktorí chcú žiť vedľa nás. Niektorí Palestínčania sa však obávajú, že ak budú v tejto otázke zmierliví, budú zabití, či už na Západnom brehu alebo v Gaze. Preto je také dôležité poraziť radikálne sily. Keď sa nám to podarí, budeme bližšie k mieru.
Ďalším, veľmi dôležitým aspektom, sú arabské štáty, ktoré sa chcú zmieriť s Izraelom. Širší arabsko-izraelský konflikt, ktorý definoval prvých 50 rokov existencie štátu, sa skončil. Sunnitský arabský svet, teda väčšina arabského sveta, sa nielen zmieril s Izraelom, ale v podstate sa zjednotil proti radikálom. To je obrovský posun. Takže hlavným konfliktom, okrem palestínsko-izraelského konfliktu, je teraz iránsko-izraelský konflikt. Namiesto boja s celým arabským svetom tak teraz musíme bojovať len s Iránom a jeho spojencami. To je oveľa lepšia pozícia. Verím, že o desať rokov, možno skôr, už nebude existovať žiadny iránsky režim. Ako sme teraz videli v prípade Bašára Asada v Sýrii, situácia sa môže zmeniť takmer zo dňa na deň.
Aký je vlastne izraelský názor na pád Asada? Je to dobrá alebo zlá vec? Alebo musíme počkať, ako sa situácia v Sýrii vyvinie?
Musíme počkať. Vyzerá to však ako skvelá vec. Pretože aj keď sily, ktoré prevzali moc, sú radikálni islamisti nepriateľskí voči Izraelu, zdá sa, že najviac nenávidia Irán, Rusko a Hizballáh. Vojnu viedli predovšetkým proti Hizballáhu. Určite sa potešili, keď Izrael vlani v septembri zabil vodcu Hizballáhu Hasana Nasralláha, čím radikálne hnutie poškodil. V skutočnosti sa im práve preto podarilo ovládnuť Sýriu. Slabosť Hizballáhu bola spúšťačom. Irán zásoboval Hizballáh prostredníctvom Sýrie. Je to jediný možný spôsob. Ak nová sýrska vláda niečo urobí, určite zabráni opätovnému vzostupu Hizballáhu. V tom má rovnaký cieľ ako Izrael. To je veľmi dôležité.
Zarazilo ma, že izraelské kultúrne vojny sú veľmi odlišné od tých na Západe. Opisujete napríklad, ako sa Izrael snaží integrovať do armády najrôznejšie skupiny, od autistov po mladých delikventov. Ženy tam slúžia už dlho. V USA je v súčasnosti veľmi kontroverzný kandidát na ministra obrany Pete Hegseth, ktorý tvrdí, že chce očistiť armádu od inkluzívnej ideológie woke. Na druhej strane Izrael chce do armády integrovať všetkých.
Izraelčania celej debate o woke vôbec nerozumejú. Celá vec je Izraelčanom úplne cudzia. Izraelčania sa neustále navzájom urážajú a predstava, že by niekoho urážali nesprávne zámená, je smiešna. Riešime dôležitejšie, bezprostrednejšie problémy. Sme však aj veľmi sociálne tolerantná spoločnosť. Medzi ľavicou a pravicou nie sú žiadne spory o právach homosexuálov a podobne. V tomto smere sme veľmi liberálni a nie je to súčasťou našich kultúrnych vojen. Máme dosť vlastných deliacich čiar. Myslím si, že je to ďalší príklad luxusu, ktorý si západné krajiny môžu dovoliť. Bojujú o tieto veci, pretože nemajú dostatok skutočných sporov. Aj keď v Európe máte teraz veľký problém s migráciou. To je veľký, skutočný problém.
Máte na záver nejaké hlavné odporúčania z vašej knihy?
Myslím si, že najväčšou krízou našej doby je osamelosť. Na ostatné neduhy moderného života môžeme hľadať a nachádzať riešenia. Ale o osamelosti máme tendenciu mlčať a len čakať, že sa bude zhoršovať. Myslím si, že Izrael môže svetu ponúknuť príklad prvej postpolarizovanej spoločnosti. Ak sa nám to podarí, bude to dar pre svet. Povedie to k historickej prosperite a blahobytu. Nemáme žiadne záruky. Je to však možnosť. Máme ju vo svojich rukách.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
