Charlie Hebdo si nárokoval právo robiť si žarty z kohokoľvek a čohokoľvek vrátane zakladateľa islamu. V roku 2006 vytlačil dánske karikatúry zosmiešňujúce islam, ktoré vyvolali nepokoje po celom svete. V roku 2011 vydal číslo nazvané Charia Hebdo [čítaj šaría, pozn. red.] s karikatúrou Mohameda na obálke.
„To, čo teraz poviem, bude možno znieť trochu nadnesene, ale radšej zomriem vzpriamený, ako by som mal žiť na kolenách,“ povedal v roku 2012 denníku Le Monde šéfredaktor Stéphane Charbonnier, známy ako Charb, ktorý v tom čase žil pod neustálou policajnou ochranou. Charb bol jedným zo zabitých počas redakčného masakru.
Útok spočiatku vyvolal obrovskú vlnu solidarity. Sociálne siete zaplavili vyjadrenia podpory #JeSuisCharlie [Ja som Charlie, pozn. red]. Milióny ľudí na celom svete demonštrovali proti násiliu a za slobodu prejavu. Najväčšia demonštrácia sa konala v Paríži, zúčastnili sa na nej dva milióny ľudí a viedol ju vtedajší francúzsky prezident Francois Hollande a 40 ďalších štátnikov. To všetko malo ukázať, že Francúzsko – a širší Západ vo všeobecnosti – sa nenechá zastrašiť. Dnes však môžeme vyhlásiť, že islamisti zvíťazili.
V skutočnosti to bolo jasné už niekoľko týždňov po masakre. Začal sa totiž formovať alternatívny naratív proti Je suis Charlie. Charlie Hebdo vo svojej satire prekročil hranicu a dopúšťal sa islamofóbie. Masaker si možno nezaslúžil, ale určite si ho svojím nezodpovedným správaním spôsobil sám. Takto by sa dali zhrnúť argumenty kritikov.
Týždeň po útoku uverejnil Le Monde komentár, v ktorom odsúdil „posadnutosť“ časopisu moslimami.
Taktiež týždeň po útoku zverejnil britský Guardian anketu medzi svojimi prispievateľmi, v ktorej sa objavil názor, že časopis „v posledných rokoch často skĺzol k rasistickým karikatúram, čím posilnil už aj tak toxické prostredie pre francúzskych moslimov“.
Keď PEN America [nezisková organizácia, ktorej cieľom je zvyšovať povedomie o ochrane slobody prejavu, pozn. red.] v marci 2015 oznámil, že Charlie Hebdo dostane cenu za odvahu v oblasti slobody prejavu, viac ako 200 členov podpísalo petíciu na protest proti tomuto rozhodnutiu.
Študenti v Bristole zas požadovali, aby sa časopis nepredával na akademickej pôde, a študenti v Manchestri ho úplne zakázali.
Dva mesiace po tomto hroznom čine udelil Výbor pre ľudské práva so sídlom v Londýne časopisu Charlie Hebdo ocenenie Islamofób roka.
Karikaturista, vydavateľ a väčšinový vlastník časopisu Laurent „Riss“ Sourisseau, ktorý bol v roku 2015 zranený, v knihe vydanej pri príležitosti výročia útoku napísal, že Charlie Hebdo bol zradený zo všetkých strán, ale najmä „bezchrbtovou" ľavicou.
Podľa prieskumu verejnej mienky z roku 2020 si 31 percent Francúzov myslí, že Charlie Hebdo si za útoky môže sám „zbytočnou provokáciou“. Medzi francúzskymi moslimami si to myslí 69 percent a medzi Francúzmi mladšími ako 25 rokov 21 percent.
Odsúdenie Charlie Hebdo je prejavom zeleno-červenej koalície, t. j. ľavice s islamistami. Ľavica, najmä progresívna ľavica, je presvedčená, že humor a satira by mali „útočiť na mocných“; robiť si žarty z utláčaných je absolútne neprijateľné. Moslimovia ako menšina sú automaticky tí, ktorí sú na dne. Ich kritika sa teda rovná rasizmu a islamofóbii. Najlepšie tento názor vyjadril kanadský komik Norm Macdonald. „Desí ma, že ISIS odpáli jadrové zariadenie a zabije 50 miliónov Američanov. Predstavte si tú odvetu proti mierumilovným moslimom,“ zažartoval na Twitteri.
Nejde však len o ideológiu. Ľavica má na útok na Charlie Hebdo aj pragmatické dôvody; chce uloviť moslimské hlasy. Symbolom toho sa stal Jean-Luc Mélenchon, ktorý kedysi sympatizoval s časopisom a teraz kritizuje údajných „sekularistov“, ktorí používajú „pekné slová“ na útoky proti moslimom. Na druhej strane Lamanšského prielivu labouristická vláda zvažuje novú definíciu islamofóbie, ktorá by sa podľa odporcov rozšírila aj na legitímnu kritiku islamu.
Pokiaľ vám však ľavica môže zabiť povesť, islamisti vás môžu zabiť naozaj. V skutočnosti nemožno nikomu veľmi vyčítať, ak sa rozhodne nerobiť si žarty z islamu a Mohameda. V lepšom prípade to znamená doživotnú policajnú ochranu, v horšom skorú smrť. Zoznam príkladov „džihádistického veta“ je skutočne dlhý.
V roku 1989 iránsky režim vydal fatvu a vyzval na zavraždenie Salmana Rushdieho za jeho román Satanské verše. V roku 1991 bol Rushdieho japonský prekladateľ dobodaný na smrť a taliansky prekladateľ bol ťažko zranený. V roku 1993 dav radikálov podpálil turecký hotel, v ktorom sa konala konferencia, na ktorej sa zúčastnil spisovateľ Aziz Nesin. Ten predtým vyhlásil, že dá preložiť a vydá Rushdieho dielo. Nesinovi sa podarilo ujsť, ale 37 ľudí zahynulo. Samotný Rushdie prišiel o oko a takmer zomrel v auguste 2022, keď ho v americkom meste Chautauqua napadol islamista.
Rozhodnutie dánskeho denníka Jyllands-Posten v roku 2005 uverejniť dvanásť karikatúr Mohameda viedlo k celosvetovým nepokojom, útokom na dánske veľvyslanectvá a smrti 250 ľudí. Redakcia musela čeliť niekoľkým pokusom o teroristický útok.
V máji 2015 sa dvaja teroristi rozhodli zaútočiť na výstavu karikatúr Mohameda v Garlande v Texase. Len vďaka bleskovej reakcii polície sa obeťami stali iba dvaja útočníci.
V októbri 2020 islamista odrezal hlavu francúzskemu stredoškolskému učiteľovi Samuelovi Patymu, keď sa roznieslo, že údajne svojim žiakom ukázal karikatúru Mohameda. Študentka, ktorá informáciu rozšírila, neskôr priznala, že si celú vec vymyslela; v deň, keď malo dôjsť k incidentu, dokonca nebola v škole prítomná.
V marci 2021 bol britský učiteľ, ktorý počas diskusie o slobode prejavu a náboženskom extrémizme ukázal žiakom karikatúry Mohameda, suspendovaný a následne donútený zmeniť si identitu a odvtedy žije v utajení.
V roku 2022 bol – po protestoch niektorých moslimov – z britských kín stiahnutý film Dáma z neba o prorokovej dcére Fatime. Aj v tomto prípade išlo o medzimoslimský spor. Autorom scenára bol šiitský duchovný Yasir al-Habib. Sunniti sa sťažovali, že film skresľuje niektoré postavy, ktoré ich vetva islamu považuje za posvätné.
Za týchto okolností by s karikatúrami Mohameda chcel mať čo do činenia len samovražedne odvážny blázon.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.