Začnem v ďalekej histórii. V roku 1922 vytvoril režisér Friedrich Wilhelm Murnau film Upír Nosferatu. Možno je zaujímavé spomenúť, že sa nakrúcal na Oravskom zámku, podstatnejšie však je, že stvárnenie nesmrteľného grófa Orloka bolo geniálne a budí hrôzu dodnes. Pre autorské práva bol nepatrne zmenený dej i meno hlavnej postavy Stokerovho románu. Toto nemé a, samozrejme, čiernobiele dielo sa stalo kultovým a ovplyvňuje tvorcov dodnes.
Režisér Robert Eggers nazval svoje posledné dielo Nosferatu, inšpirácia je teda zrejmá. Pokúsil sa o niečo, čo by sa dalo považovať za viktoriánsky horor, v ktorom atmosféru vytvárajú skôr tiene a hmla ako okázalé počítačové efekty.
Expresionizmus bol vymenený, čo môže byť pre filmových puristov problém, ale z filmu je cítiť lásku a úctu k nesmrteľnému dielu. Eggers je až posadnutý vizuálnou dokonalosťou každej scény a objavil postupy, ako priblížiť dielo z počiatkov kinematografie dnešnému divákovi.
Sme v dobovo dokonale vykreslenom Nemecku 19. storočia a spoznávame mladý manželský pár. Nevestu prenasledujú nočné mory a mladý muž je vyslaný na cestu do divokej Transylvánie, napokon, dej všetci dobre poznáte. Na tomto filme nie je podstatné, čo sa deje, ale ako sa to deje. Prechod Thomasa Huttera cez hory je vstupom do sveta hrôzy, kde je možné všetko.
Práve stelesnenie zla dáva hororom hĺbku a silu. Eggersov gróf je postava z temnôt, sprvu vidíme len náznaky podoby v mihotavom svetle sviec. Z jeho moci sa nedá uniknúť a náš mozog odmieta hrôzu miesta akceptovať. S lúčmi ranného slnka sa zdá ako zlý sen.
Práca kameramana je strhujúca a skvelá je i nápaditá zvuková stopa. Atmosféra je dokonalá. Eggers dokázal už pred rokmi so svojimi Čarodejnicami, že na vytvorenie strachu mu stačí len osamelo žijúca rodina uprostred lesov a koza. Problémom je, že vizuálne dokonalý film nás síce kontinuálne nesie na vlne hrôzy, ale jeho vyjadrovacie prostriedky sú stále v jednom tóne.
Sledujeme majstrovské filmové cvičenie, ktoré je od začiatku do konca rovnaké. Ako diváci potrebujeme striedanie nálady a odľahčenie, aby sme si dokázali tú kultivovanú a opulentnú hrôzu vychutnať. Možno poznáte iný strhujúci film s týmto námetom – Drakulu Francisa Forda Coppolu, ktorý je menej puristický, viac okázalý a priam hýri režijnými nápadmi.
Sledovať ho je neskonalým diváckym pôžitkom, pretože vám tvorca servíruje jednu lahôdku za druhou v dokonalom rytme. Eggers chce, aby ste spolu s ním zostali v nemom vytržení. Sledujete dielo, v ktorom autor urobil málo kompromisov pre mainstreamového diváka.
Celý dej je vlastne hra s diablom – jeho prítomnosť je znepokojivo pohlcujúca a jeho vplyvu sa bránime len ťažko. Sprvu málo rozumieme Ellen a jej posadnutosti obludným grófom. Oživená mŕtvola hrdinku napriek všetkému láka. Práve kvôli tomu, aby bola táto príťažlivosť zrozumiteľnejšia mali predstavitelia upírov často fešácky vzhľad.
Spojenie krásky a netvora je však starým príbehom. Odkazom na druhú stránku sexuality, kde nás priťahujú veci temné a nezákonné. Eggers nám predstavuje Orloka, z ktorého priam cítiť pach rozkladu, pretože aj takáto temná vie byť naša myseľ.
Racionálnu stránku filmu predstavuje rodina Hardingovcov a ich vyrovnaný, usporiadaný svet. Pokiaľ Ellen a Thomas sú poznačené postavy, táto dvojica s malými deťmi je protipólom ku všetkému, čo vo filme vidíme. O to bolestnejšie je sledovať krutosť, ktorá ich postihne.
Sú snímky, ktoré má význam vidieť v kine. Nosferatu k nim patrí. Pokiaľ si chcete vychutnať jeho temno a hrôzu, veľké plátno je nutnosťou.