Začnem v ďalekej histórii. V roku 1922 vytvoril režisér Friedrich Wilhelm Murnau film Upír Nosferatu. Možno je zaujímavé spomenúť, že sa nakrúcal na Oravskom zámku, podstatnejšie však je, že stvárnenie nesmrteľného grófa Orloka bolo geniálne a budí hrôzu dodnes. Pre autorské práva bol nepatrne zmenený dej i meno hlavnej postavy Stokerovho románu. Toto nemé a, samozrejme, čiernobiele dielo sa stalo kultovým a ovplyvňuje tvorcov dodnes.
Režisér Robert Eggers nazval svoje posledné dielo Nosferatu, inšpirácia je teda zrejmá. Pokúsil sa o niečo, čo by sa dalo považovať za viktoriánsky horor, v ktorom atmosféru vytvárajú skôr tiene a hmla ako okázalé počítačové efekty.
Expresionizmus bol vymenený, čo môže byť pre filmových puristov problém, ale z filmu je cítiť lásku a úctu k nesmrteľnému dielu. Eggers je až posadnutý vizuálnou dokonalosťou každej scény a objavil postupy, ako priblížiť dielo z počiatkov kinematografie dnešnému divákovi.
Sme v dobovo dokonale vykreslenom Nemecku 19. storočia a spoznávame mladý manželský pár. Nevestu prenasledujú nočné mory a mladý muž je vyslaný na cestu do divokej Transylvánie, napokon, dej všetci dobre poznáte. Na tomto filme nie je podstatné, čo sa deje, ale ako sa to deje. Prechod Thomasa Huttera cez hory je vstupom do sveta hrôzy, kde je možné všetko.
