Po augustovom odchode Alaina Delona stratilo Francúzsko začiatkom druhého januárového týždňa ďalšiu výraznú osobnosť verejného života. V nedožitých 97 rokoch zomrel Jean-Marie Le Pen. S Delonom ho spájalo celoživotné priateľstvo, ktoré začína v päťdesiatych rokoch spoločným bojovým angažmánom v Indočíne.
Oboch spája láska k Francúzsku a obavy z jeho zániku, verejná úprimnosť, farbistý osobný život a pravdepodobne aj napĺňanie určitej predstavy muža v spoločnosti rodovej neutrality a neurčitosti.
Farbistá postava a provokatér
Zatiaľ čo Delon sa po návrate z Tichomoria dáva na hereckú dráhu, o niečo starší Le Pen sa vrhá do politiky. Každý svojím spôsobom stelesnil určitý typ človeka druhej polovice minulého storočia, ktorý presahoval francúzske pomery a ktorý bol zrozumiteľný naprieč Európou.
Nie je také dôležité, že zatiaľ čo Delon bol vyznamenávanou a medzinárodne uctievanou osobnosťou, Le Pen mal úlohu veľkého európskeho strašiaka, pretože tvrdo odmietal masovú migráciu podporovanú ako progresivistami, tak aj veľkokapitálom.
Čas bude postupne zmývať nálepky rasistu, antisemitu či fašistu, ktorými ho častovali jeho početní nepriatelia. Zostane obraz farbistej postavy a provokatéra, ktorý okrem svojich úletov často pomenovával veci pravými menami. Možno sa dopúšťal rovnakej chyby ako britský konzervatívny tribún Enoch Powell a síce, že pred migráciou varoval o desaťročia skôr, ako bolo neskoro.
Politik a bojovník
Keď sa vracia z Indočíny a stáva sa poslancom, migrácia žiadna veľká téma nie je ani pre Francúzsko, ani pre Le Pena. Do parlamentu vstupuje v roku 1956 v drese hnutia Pierra Poujada, ktorý organizuje národne orientovanú revoltu drobných živnostníkov proti veľkokapitálu, byrokracii a politickej impotencii štvrtej republiky.
Z politiky si načas odskočí do severnej Afriky, aby bojoval za francúzske Alžírsko. De Gaullovi nikdy neodpustí, že Alžírsko opustil, hoci pri nástupe uisťoval o opaku. Sympatizuje ako s generálmi, ktorí sa pokúšajú o puč, tak aj s Arabmi lojálnymi k Francúzsku. Napríklad Ahmedovi Džebúrovi pomáha, aby sa stal poslancom. Tiež ho ale budú po desaťročia prenasledovať obvinenia z mučenia alžírskych separatistov, na ktorom sa mal ako spravodajský dôstojník údajne podieľať.
V roku 1962 už mandát neobháji a čaká ho dvadsať rokov politického aktivizmu a neúspešných kandidatúr. Začiatkom sedemdesiatych rokov zakladá Národný front a ďalších štyridsať rokov ho vedie. Stavia sa napravo od gaullistov a otvára otázku migrácie, ktorá od sedemdesiatych rokov začína s nástupom masívnej africkej migrácie ťažiť Francúzsko.
Terč útokov zo všetkých strán
Čelí útokom zo všetkých strán, dokonca násilným, samozvaní antifašisti odpália v roku 1976 dvadsať kíl výbušniny pri jeho byte. Všetci prežijú nezranení. Jeho stranícky súputnik Francois Duprat o dva roky neskôr podobné šťastie nemá. Od ostatných politikov sa odlišuje predovšetkým štýlom: nadaný rečník, ktorý nejde pre ostré slovo ďaleko a keď urobí prešľap, tak namiesto toho, aby zaradil spiatočku, dupne na plyn. Tiež si veľmi neláme hlavu s tým, koho do svojej strany priberá.
Oboje je vodou na mlyn jeho rivalov. S radosťou odhaľujú medzi zakladateľmi strany bývalého príslušníka SS Leona Gaultiera, aj keď tam žiadnu významnejšiu úlohu nehrá. Pochopiteľné pobúrenie a súdne procesy žne nešťastnými výrokmi, že vo Francúzsku sa za nemeckej okupácie zase tak veľmi veľa nedialo alebo že plynové komory sú iba detailom v histórii druhej svetovej vojny.
Súdne trestaný je však aj za to, keď v osemdesiatych rokoch hovorí, že Francúzsko smrteľne ohrozuje demografická explózia v treťom svete a predovšetkým v arabsko-moslimských krajinách.
Priateľ Židov i Arabov a radikálny európsky suverenista
Liberálny establišment označuje za rasistu, fašistu a antisemitu každého, kto sa stavia proti masívnej migrácii, ale Le Pen im to svojimi výrokmi často uľahčoval. Tie potom zatienili aj to, že bol výrazným podporovateľom Izraela, ktorý dokázal zožať potlesk od Svetového židovského kongresu, mal rešpekt k Arabom, ktorí boli lojálni k Francúzsku alebo že sa priatelil s tureckým islamistickým vodcom Erbakanom, mentorom súčasného prezidenta Erdogana.
Le Pen a Erbakan sa zhodli, že kresťanská a islamská kultúra sú nezlučiteľné, čo však neznamená, že by štáty kresťanskej civilizácie nemohli žiť s moslimskými v mieri a spolupráci.
V osemdesiatych rokoch dokonca podporuje európsku integráciu, pretože verí v možnosť silnej Európy, a potrasie si rukou s prezidentom Reaganom, pretože oceňuje aj politiku USA. Tiež zaznamenáva prvé politické úspechy, stáva sa parížskym zastupiteľom a potom poslancom Európskeho parlamentu, kde zakladá s Nemcami a Talianmi suverenisticky orientovanú skupinu. Strážcovia liberálnych poriadkov bijú na poplach a politicky ho izolujú.
S koncom studenej vojny sa radikalizuje. S maastrichtskou Európou nechce mať nič spoločné, odmieta americkú hegemóniu. V deväťdesiatych rokoch tiež rokuje so Saddámom Hussajnom; aspoň sa mu podarí priviezť domov päťdesiat rukojemníkov, ktorých iracký diktátor zadržiaval. Počet Francúzov, ktorým hovorí z duše neprestáva rásť.
Svoj politický vrchol dosahuje v roku 2002, kedy sa dostáva do druhého kola prezidentských volieb proti Jacquesovi Chiracovi. Podobný úspech už nezopakuje a o desať rokov neskôr stranu odovzdáva dcére Marine. Tá zahajuje nový kurz, stranu premenováva a stáva sa reálnou uchádzačkou o najvyšší úrad.
Zakladateľ politickej dynastie
Jeho osobný život bol rovnako búrlivý ako ten verejný. V polovici osemdesiatych rokov plní stránky bulváru Le Penov rozvod. Postará sa o to jeho manželka, bývalá manekýnka. Najprv utečie s novinárom, ktorého Le Pen poveril spísaním svojej biografie, a potom sa nechá odfotiť polonahá pre Playboy; ich tri dcéry sa postavia na stranu otca.
O tridsať rokov neskôr živí politický bulvár jeho politický rozchod s dcérou Marine. Hlasno nesúhlasí s jej stratégiou oddémonizovať Národný front a priblížiť ho politickému mainstreamu. Marine ho nakoniec nechá zo strany vylúčiť. Zmierujú sa až pred smrťou. Zakladá však politickú dynastiu: dcéry, vnúčatá a ich partneri sa objavujú na dôležitých straníckych miestach, aj keď často zastávajú odlišné pozície.
Druhú generáciu predstavuje predovšetkým najmladšia dcéra Marine potom, čo tá najstaršia Marie-Caroline, otca zradila podporou vnútrostraníckeho rivala. S Marine do druhej generácie patrí aj jej bývalý partner a súčasný starosta Perpignanu Louis Alliot a jej niekdajší manžel Eric Iorio, ale pre stranu pracoval aj jej prvý manžel Franck Chauffroy, s ktorým má tri deti. Avšak Lorrain de Saint Affrique, ktorý Marine zviedol počas rozchodu rodičov v jej šestnástich rokoch, patril skôr k staršej generácii straníckych kádrov.
V tretej generácii je najviditeľnejšia vnučka Marion Maréchalová, dnes europoslankyňa, avšak za vlastnú stranu, ktorú založila po nezhodách s tetou Marine a po rozchode s Ericom Zemmourom, ktorého proti tete podporila v poslednom prezidentskom zápolení. Sama nesie priezvisko svojho nevlastného otca, rovnako významného straníckeho činiteľa; jej biologickým otcom bol novinár, dobrodruh a niekoľkonásobný agent, ktorý však nevstúpil ani do strany, ani do dynastie.
Do dynastie naopak patrí súčasný predseda strany Jordan Bardella, ktorý žije s ďalšou Le Penovou vnučkou, dcérou onej Marie-Caroline, ktorá sa však po svojej zrade do strany vrátila. Farbistý život sa u Le Penovcov očividne dedí.
Le Penova stopa je dôvodom pre rešpekt
Ak by sme Le Pena hodnotili iba funkciami, ktoré zastával, išlo by o priemerného politika, ktorých sú vo Francúzsku desiatky a ktorého meno bude do roka zabudnuté. Potom by progresivistická mládež z dobre zaistených rodín asi nepotrebovala oslavovať správu o jeho smrti bujarými oslavami v uliciach Paríža a ďalších veľkých miest.
Keď oslavy tejto privilegovanej zberby sprevádzali výkriky „na rade je Marine, na rade je Bardella“, nepozastavoval sa nikto z obvyklých strážcov politickej korektnosti, ktorí dostávajú záchvaty, kedykoľvek by sa nelegálnemu migrantovi možno len skrivil vlas. Tento výlev tolerovanej nenávisti o niečom svedčí.
Le Pen sa nikdy nepriblížil prezidentskému úradu, ani v roku 2002 nemal najmenšiu šancu. Napriek tomu zanecháva hlbšiu politickú stopu ako všetci tí Giscardovia, Chiracovia, Sarkozyovci či Hollandovia, ktorí prezidentmi boli.
Je to stopa odporu voči režimu, ktorý sa oháňa právom, slobodou, demokraciou, a pritom to všetko sám porušuje. Aby sa udržal organizuje cez svoje médiá a svoje školy vymývanie mozgov, ktoré nezaostáva za totalitami minulého storočia.
Proti tomu Le Pen postavil politickú silu, ktorá ho prežíva a ktorá možno zohrá dôležitú historickú úlohu. Nemusíme s ním sympatizovať, v hocičom nás môže odrádzať, ale hlboký rešpekt si nepochybne zaslúži.