Kritika má zmysel vtedy, keď je konkrétna. Draghimu sa to príliš nepodarilo, ale aspoň pritiahol pozornosť iných. Napríklad v septembri vydali správu Yann Coatanlem a Oliver Coste z Institute for European Policymaking na Universitá Bocconi. Identifikovali v ňom hlavného vinníka európskeho zaostávania – vysoké náklady zlyhania.
V práci však najskôr odmietli tradičné výhovorky. Zdrojom zaostávania nie je inovačná kultúra, pretože tá má v Európe stáročnú tradíciu. Aj fragmentovaný trh má v prípade technologického sektora malý význam. A hoci autori nespochybnili negatívny vplyv regulácií, tie sú problémom pri konkrétnych aplikáciách technológií (napríklad v bankovníctve), ale menej pre ich vývoj. Naviac regulácie trápia aj amerických inovátorov.
Verejné dotácie nových technológií sú síce mierne vyššie v USA, najmä vďaka výraznému zapojeniu obranného rozpočtu, no nevysvetľujú obrovskú dieru v súkromných investíciách. Konečne v otázke dostupnosti kapitálu Coatanlem s Costem argumentujú, že kapitál nie je lokálne viazaný a v prípade výnosných príležitostí nemajú globálni investori problém umiestniť ho aj do európskych projektov.
A práve tu sa autori dostávajú k svojej pointe: investície do európskych inovatívnych projektov sú menej výnosné ako do amerických. Prečo? Pretože náklady zlyhania sú v európskych štátoch násobkami nákladov v USA.
