Prečo sú investície do európskych inovatívnych projektov menej výnosné
Kritika má zmysel vtedy, keď je konkrétna. Draghimu sa to príliš nepodarilo, ale aspoň pritiahol pozornosť iných. Napríklad v septembri vydali správu Yann Coatanlem a Oliver Coste z Institute for European Policymaking na Universitá Bocconi. Identifikovali v ňom hlavného vinníka európskeho zaostávania – vysoké náklady zlyhania.
V práci však najskôr odmietli tradičné výhovorky. Zdrojom zaostávania nie je inovačná kultúra, pretože tá má v Európe stáročnú tradíciu. Aj fragmentovaný trh má v prípade technologického sektora malý význam. A hoci autori nespochybnili negatívny vplyv regulácií, tie sú problémom pri konkrétnych aplikáciách technológií (napríklad v bankovníctve), ale menej pre ich vývoj. Naviac regulácie trápia aj amerických inovátorov.
Verejné dotácie nových technológií sú síce mierne vyššie v USA, najmä vďaka výraznému zapojeniu obranného rozpočtu, no nevysvetľujú obrovskú dieru v súkromných investíciách. Konečne v otázke dostupnosti kapitálu Coatanlem s Costem argumentujú, že kapitál nie je lokálne viazaný a v prípade výnosných príležitostí nemajú globálni investori problém umiestniť ho aj do európskych projektov.
A práve tu sa autori dostávajú k svojej pointe: investície do európskych inovatívnych projektov sú menej výnosné ako do amerických. Prečo? Pretože náklady zlyhania sú v európskych štátoch násobkami nákladov v USA.
Toto je obzvlášť problém pre technologický sektor, kde je riziko zlyhania veľmi vysoké. Aj veteráni ako Meta alebo Alphabet sú schopní utopiť desiatky miliárd dolárov v slepých uličkách. Ak štandardne zlyhajú štyri z piatich investícií, náklady na reštrukturalizáciu hrajú v kalkuláciách návratnosti významnú úlohu.
Pod nákladmi reštrukturalizácie vidia autori najmä náklady prepúšťania zamestnancov. V európskych štátoch je prepustenie zamestnanca päť- až desaťkrát nákladnejšie, ako v USA. Kým americké firmy na prepustenie pracovníka vynaložia hodnotu jeho troj- až šesťmesačnej mzdy, v Európe to môže byť aj trojročný ekvivalent. Ak sa reštrukturalizácia vôbec podarí. Príkladom je Volkswagen, ktorý sa už druhý rok motá v rokovaniach s odbormi.
Výsledkom je, že v období rokov 1998 až 2022 bola priemerná aj mediánová vnútorná miera výnosnosti (IRR) amerických venture capital fondov zhruba o päť percentuálnych bodov vyššia, ako tých európskych. Bavíme sa o hodnote 9 percent verzus 4 percentá (mediánový výnos), respektíve 15 percent verzus 10 percent (priemerný), čo ilustruje veľký rozdiel v lákavosti pre kapitál.
Odporúčaním Coatanleho s Costem nie je zosekať európsky sociálny model na americkú úroveň, ale prestavať ho. Za príklad dávajú Dánsko, kde funguje systém „flexicurity“. Kombinuje veľmi jednoduché prepúšťanie zamestnancov s vysokými (90 percent príjmu) a dlhými (dva roky) dávkami v nezamestnanosti z verejných zdrojov.
Aj vďaka tomu je Dánsko vysoko v rebríčkoch pracovnej flexibility, ako je index pružnosti zamestnávania, a zároveň má vzhľadom k veľkosti pomerne vysokú koncentráciu vysokoinovatívnych firiem.
K podobnému záveru, ako priniesli autori štúdie, by nás mala priviesť aj ekonomická intuícia. Inovácie potrebujú kapitál a ten potrebuje výnos. Je to jednoduchý, ale v Európe dosť politicky nekorektný model ekonomiky.
Zdroj: ZPDZ