Vďaka Bohu, že máme Putina. Ako sa zotavujú ruskí veteráni

Veteráni majú viditeľné aj neviditeľné potreby a tie prinášajú späť svojim rodinám, ktoré zažili traumu z čakania na ich návrat domov a teraz sa o nich musia naučiť starať.

Podľa výpočtov nezávislých ruských médií Mediazona a Meduza, ako aj BBC, ktoré používajú voľne dostupné štatistiky na výpočet počtu mŕtvych a zranených vo vojne, je najmenej 300-tisíc ťažko zranených veteránov. Novinári uviedli, že od roku 2023 úrady sťažili odhadovanie počtu ťažko zranených, pretože mnohé štatistiky označili za tajné.

Alexandr povedal, že po tom, ako ho poslali na predmestie Kupianska, v ukrajinskej Charkovskej oblasti, dostal príkaz kopať zákopy v oblasti, kde deň predtým regrúti položili míny. Nevie, či mína, na ktorú stúpil, bola ukrajinská alebo ruská, ale pravú nohu mu amputovali pod kolenom a pol roka ho vozili z nemocnice do nemocnice, kým mu nasadili protézu.

Po návrate do práce zvárača v Rusku má teraz 12-hodinové zmeny, počas ktorých musí stáť, hoci sa ľuďom s amputovanými končatinami odporúča, aby protézy nenosili dlhšie ako niekoľko hodín. Napriek tomu je vďačný, že žije, a považuje sa za šťastlivca.

Alexandrov protetik Jurij A. Pogorelov uviedol, že v sanatóriu Rus, zariadení, ktoré kombinuje liečbu a rekreáciu a v ktorom sa o bývalého vojaka starajú, vyrobili za posledný rok približne 100 protéz končatín, pričom sa spoliehali na dodávky materiálov z Nemecka, ako aj na niektoré domáce technológie. Len niekoľko protéz určili pre veteránov vojny na Ukrajine.

Sanatórium, ktoré bolo vybudované v sovietskych časoch pre politickú elitu krajiny, ponúka širokú škálu fyzických a psychologických terapií. Demobilizovaní veteráni zo všetkých nedávnych vojen Ruska a ich príbuzní si môžu prísť oddýchnuť a liečiť sa na dva týždne ročne. Vojnoví veteráni z Ukrajiny tvoria približne 10 percent klientov.

Koncom roka 2023 Moskva odhadovala, že Rusi budú potrebovať rekordných 70-tisíc protéz ročne, čo predstavuje drastický nárast. Tento počet zahŕňa civilné obete a tých, ktorí prišli o končatiny z príčin, ktoré nesúviseli s konfliktom. Námestník ministra práce však vtedy odhadoval, že z celkového počtu zranených veteránov je viac ako polovica po amputácii končatiny.

Alexandr povedal, že je vďačný za bezplatnú lekársku pomoc, ktorú dostal, ale zdôraznil, že nemá psychické problémy.

"Vďaka Bohu, že som si svojím spôsobom zachoval duševné zdravie," povedal. "Prežil som všetky tie výbuchy a bombardovania a som normálny."

Mnohí veteráni sa však vracajú s posttraumatickou stresovou poruchou, tvrdia psychológovia a odborníci.

"Každý z nás má trochu posttraumatickú stresovú poruchu, či už ide o zranených alebo psychicky zranených, alebo o rodiny, ktorých súrodenci, synovia a otcovia zahynuli," povedal 69-ročný plukovník Andrej V. Demurenko, ktorý bol zástupcom veliteľa dobrovoľníckej brigády počas niekoľko mesiacov trvajúcej bitky o Bachmut. V máji 2023 sa po fraktúre lebky vrátil do Moskvy a zistil, že psychologická pomoc pre veteránov je veľmi nedostatočná.

"Bohužiaľ, nemáme systém, aspoň nie usporiadaný systém postavený na organizovanom a zrozumiteľnom systéme psychologickej obnovy," povedal.

V súčasnosti nie je dostatok odborníkov, ktorí by boli vyškolení na liečbu veteránov alebo na poskytovanie pravidelných konzultácií, uviedla Svetlana Artemeva, ktorá pracuje na projekte vyškolenia desiatok terapeutov v 16 ruských regiónoch na pomoc vojakom, ktorí bojujú s posttraumatickým stresom.

"Musíte ich naučiť žiť od základov, musia sa znovu naučiť spať, pretože v noci nespia," povedala Artemeva, ktorá spolupracuje s neziskovou skupinou Únia veteránov špeciálnej vojenskej operácie. „Musia sa naučiť nestrhnúť sa pri každom šuchnutí, nechvieť sa, nepodozrievať každého.“

Psychologička Elena Chamaganová v sanatóriu Rus povedala, že každý vojak, ktorý bojoval na Ukrajine, prechádza po príchode psychologickým vyšetrením a potom navštevuje skupinové a individuálne poradenstvo. Mnohí z nich budú bojovať celý život, povedala a spomenula nedávneho pacienta, veterána s poranením chrbtice, ktorý bude musieť do konca života močiť do vrecka. Muž mal problémy s intimitou vo vzťahu so svojou manželkou; napriek tomu, že mali spolu dieťa, hovorili o rozvode.

Po odchode zo sanatória môžu veteráni navštevovať iné centrá, ale nemajú nárok na opätovnú návštevu najmenej jeden rok, čo znamená, že nebudú navštevovať tých istých odborníkov na duševné zdravie.

"Rehabilitácia sa nemôže skončiť dvoma, desiatimi alebo dokonca pätnástimi návštevami u psychológa," povedala Artemeva. "Rehabilitácia človeka musí trvať celý život, pretože táto skúsenosť bude doznievať po zvyšok jeho života."

Už len presvedčiť veteránov, aby sa rozprávali s terapeutmi, je veľká časť úsilia. Jeden guľometník zo západnej časti Kurskej oblasti, ktorý sa predstavil volacou značkou Tuba, uviedol, že má zlé skúsenosti s dvoma terapeutmi a nechce sa rozprávať s ďalšími.

Tridsaťštyriročný Tuba sa počas rozhovoru veľmi potil a zdal sa byť rozrušený. Jeho matka a sestra nesúhlasili s jeho rozhodnutím dobrovoľne sa prihlásiť do armády a nemal romantický vzťah. Povedal, že všetko, čo chcel, bolo vyliečiť si ruku, ktorú mu zranil dron v ukrajinskej Záporožskej oblasti, aby sa mohol vrátiť k svojim kamarátom v zákopoch. Povedal, že sa mu nepáči kontrast medzi jeho ťažkým životom vojaka a tým, čo považuje za dekadenciu veľkých miest, kde sa zdá, že každodenný život je bojmi takmer neovplyvnený.

"Nestretol som tam ani jedného Moskovčana," povedal posmešne, keď hovoril o frontovej línii. "Sú zaneprázdnení koncertmi - to je neslušné a nemiestne."

Niektorí civilisti majú iný názor, pričom uvádzajú prípady, keď sa vracajúci sa veteráni - niektorí z nich sú bývalí väzni, ktorí boli oslobodení, aby bojovali na Ukrajine - dopustili ohavných zločinov.

Vo vlaku zo západného mesta Rostov, ktoré je centrom pre vojakov presúvajúcich sa z dlhej frontovej línie, ženy nedávno hovorili o tom, že si priplácajú za spanie v kupé určenom len pre ženy, a uvádzali nepríjemné skúsenosti s opitými veteránmi, ktorí ich sexuálne obťažovali a mali nevhodné poznámky.

Mnohí vojaci, ktorí bojovali v sovietskej invázii do Afganistanu alebo vo vojnách v Čečensku v sanatóriu povedali, že ruská spoločnosť prijíma veteránov lepšie ako v predchádzajúcich konfliktoch. V Afganistane boli muži mobilizovaní - a vrátili sa v rakvách - zväčša v tajnosti, čo je veľký rozdiel oproti spôsobu, akým sa Kremeľ snažil oslavovať nových veteránov v televíznych reláciách, na bilbordoch a v špeciálnych líderských programoch.

Prezident Vladimir Putin navštívil rehabilitačné centrá a nariadil svojim podriadeným, aby vytvorili viac príležitostí pre zranených vojakov, čo je podľa odborníkov rozdiel oproti predchádzajúcim ruským vojnám.

"Príchod veľkého počtu afganských vojakov domov nastal, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, a celá spoločnosť na nich, mierne povedané, nemala čas," povedal Pogorelov, protetik, ktorý Alexandrovi nasadil umelú nohu.

"Ekonomika bola v troskách," povedal. "Aká by mohla byť rehabilitácia alebo dôchodky v krajine, ktorá čakala na potravinové dary od Georgea Busha staršieho ako na mannu z nebies?"

Podobne ako niektorí veteráni však vyjadril potešenie nad tým, že ruská ekonomika je oveľa stabilnejšia ako v búrlivých 80. a 90. rokoch a umožňuje civilistom "nakupovať, hoci je krajina vo vojne".

Alexandr bol v sanatóriu so svojím otcom Vjačeslavom, ktorý bol zranený v Afganistane. Keď jeho otec vysvetľoval, že Washington je podľa neho vinný za vojnu na Ukrajine, opakujúc naratív Kremľa, Aleksandr dal jasne najavo, že sa na Putina za stratu nohy nehnevá. Namiesto toho obaja muži vyjadrili vďačnosť vodcovi, ktorý stojí na čele Ruska už 25 rokov.

"Vďaka Bohu, že máme Putina," povedal Vjačeslav a jeho syn súhlasne prikývol.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.