Racionalita a brutalita Trumpovej reálpolitiky

Bidenov odchod z Bieleho domu je pre svet dobrou správou aj výzvou. Nová americká vláda bude transparentnejšia, racionálnejšia a úprimnejšia. Nikto nepochybuje, že prinajmenšom v najbližšom čase bude jej ústrednou postavou Donald Trump.

Reálpolitický obrat a jeho prvé prejavy

Pri dosluhujúcej administratíve sme síce vedeli, že centrom moci nie je mentálne oslabený prezident Biden, ale kto vlastne vládne, zrejmé nebolo. Ideologicky preprané mozgy, ktoré sa strácajú vo vlastných klamstvách o ľudských právach, demokracii a nespochybniteľnom práve Ukrajiny vstúpiť do NATO, nahradia reálne uvažujúci hráči, ktorí chcú maximalizovať ekonomické a geopolitické zisky USA.

Predstavitelia ako Trump či Musk sa tiež nebudú zdržiavať diplomatickými okolkami a tento záujem budú formulovať s neotesanou úprimnosťou.

Tento reálpolitický obrat však tiež so sebou nesie určitú dávku brutality, a to najmä voči americkým vazalom. Trump nevylučuje použitie sily, pokiaľ mu nebude po vôli blízka Panama či atlantický spojenec Dánsko, ku ktorého územiam patrí Grónsko.

Atlantickí vazali v hľadáčiku USA

Proti susednej Kanade sa uspokoja s ekonomickým tlakom. Musk nahlas uvažuje, ako zbaviť vlády britských labouristov v prospech protirežimovej UKIP či ako v Nemecku pomôcť aj protirežimovej AfD.

Aj Veľká Británia s Nemeckom sú rovnako ako Dánsko atlantickí spojenci. Trump navyše všetkým spojencom v NATO odkazuje, že pokiaľ nezvýšia svoje výdavky na obranu z ťažko presadených dvoch percent HDP na päť percent, tak si žiadne americké záruky nezaslúžia. Reálpolitik má rešpekt k sile, nie k tým, čo u neho žobrú o ochranu či zhovievavosť.

Ku krajinám ako Panama či Dánsko bude pristupovať prezieravo. Koniec koncov, Panamu si Američania začiatkom minulého storočia sami vytvorili, keď podporili jej odtrhnutie od Kolumbie, aby mali kontrolu nad vtedy rozostavaným prieplavom. Zmyslom panamskej zvrchovanosti bolo podriadenie záujmom USA. Nič na tom nemení ani formálne odovzdanie prieplavu panamskej vláde koncom sedemdesiatych rokov.

Keď o desaťročie neskôr panamský diktátor a opora latinskoamerických operácií CIA Noriega prestáva rešpektovať americké záujmy, podnikajú vojenskú inváziu, Noriegu zatýkajú a uväznia v Miami. Preto dnes ťažko nesú, ak si v oblasti prieplavu dovolia investovať takí Číňania.

Vzťahy s Dánskom také búrlivé neboli, ale od začiatku v nich dominuje Grónsko. Keď vzniká NATO, USA stoja o Dánsku účasť práve kvôli rozsiahlemu arktickému ostrovu, na ktorom si zriaďujú základňu. S topením arktického ľadu význam Grónska len rastie.

Ale zatiaľ čo Panamu si Američania vytvorili, ku Grónsku podobný vzťah nemajú a akýkoľvek zásah by zrejme vyvolal prudkú odozvu nielen z Európy, ktorá v dôsledku svojej slabosti nemusí Trumpa príliš zaujímať, ale aj zo strany hlavnej arktickej veľmoci Ruska, ktoré vnímať musí.

So záujmami miestnych obyvateľov si reálpolitici príliš hlavu nelámu a necelých 60-tisíc Grónčanov určite nepredstavuje prekážku americkým ambíciám. Napriek tomu dodajme, že sú natoľko slobodomyseľní, že v roku 1985 dokonca vystúpili z vtedajších Európskych spoločenstiev a aj keď sú súčasťou Dánska, nie sú v EÚ.

Ak s Kodaňou diskutujú o ďalšom posilnení autonómie, nerobia to preto, aby ju vzápätí obetovali Washingtonu; napriek propagandistickým uisťovaniam Trumpovho syna, že Grónčania sú nešťastní z dánskej nadvlády a čakajú, až ich Američania vyslobodia.

Racionálna politika voči Rusku a Číne

Na druhej strane je šanca, že reálpolitický rešpekt k sile sa prejaví v racionálnej politike voči Rusku a Číne. Tieto dve veľmoci môžu v prípade núdze USA fatálne zasiahnuť. Rusko môže Američanov vymazať z mapy svojimi raketami, Čína by bola schopná priviesť ku krachu americkú ekonomiku. V oboch prípadoch by zničenie bolo vzájomné.

V takých pomeroch reálpolitik reaguje inak než ideológ. Zatiaľ čo ideológ blúzni o boji proti zlu, v reálpolitikovi sa prebúdza porozumenie pre potreby a požiadavky protivníka. Neprekvapí, ak dnes Trump hovorí, že chápe, že Rusku vadila americká expanzia na Ukrajinu. A, naopak, je možné, že prekvapí aj vo vzťahu k Číne, ktorú považuje za hlavného rivala.

Ak sa Trump skutočne vydá reálpolitickou cestou, očakávajme veľké dohody veľkých hráčov, ktoré za priaznivých okolností aspoň načas zaistia svetový mier. Nečakajme však, že tieto dohody budú nejako spravodlivé pre ostatných.

Dopady na Ukrajinu a Európu

Prvá to najskôr pocíti na vlastnej koži Ukrajina, podstatne menšia čo do územia, ekonomiky i obyvateľstva, než keď sa s Anglosasmi a Európanmi spustila do zničujúceho dobrodružstva. Môže tiež čakať, že zvyšky sympatií sa čoskoro zmenia na ľahostajnosť bývalých spojencov aj dešpekt, ktorým reálpolitici častujú porazených.

Ani Európa sa nemá na čo tešiť. Američanom ukazuje iba slabosť a poddajnosť, budú mať preto tendenciu dohodnúť sa s Rusmi, Číňanmi, islamistami a ďalšími na európsky účet. Pokiaľ však americká povýšeneckosť presiahne určité hranice, obráti sa proti nim. Mocnosť, ktorá je sama na zostupe, si nemôže dovoliť takto neskrývane dávať najavo pohŕdanie slabšími, už preto, že sama do ich radov smeruje.

Navyše, svojím pohŕdaním môže postihnutých nechtiac motivovať; ako Putina uprostred rozpadu jeľcinovského Ruska. Cieľom USA by malo byť presadenie určitých pravidiel, ktoré budú prijateľné pre ostatné veľmoci, ale ktoré tiež umožnia aj slabším dôstojnú existenciu.

Bidenova administratíva sa síce k niečomu takému rétoricky hlásila, keď hovorila o medzinárodnom poriadku „založenom na pravidlách“. Svojimi krokmi však tento cieľ natoľko popierala, že urobila priliehavým Putinovo označenie Západu za „impérium lží“.

To však neznamená, že adekvátnou nápravou má byť návrat k rétorike či dokonca politike amerického imperializmu. Otázkou zostáva, či sú USA niečoho iného vôbec schopné.