Za celým projektom sa totiž skrýva neuveriteľný príbeh, preto ma tento prípad ako ekonomického analytika zaujal. A neviaže sa len na rok 1977, keď nedávno zosnulý prezident USA Jimmy Carter podpísal zmluvu o odovzdaní prieplavu Paname.
O prekopaní kanála cez stredoamerický priesmyk, ktorý by spájal Tichý oceán s Atlantikom, snívali ľudia už od 16. storočia, keď naň narazili prví španielski kolonisti. Plavidlám by to ušetrilo tisíce kilometrov zradnej plavby cez Drakeov prieliv a Hornov mys. Nikto sa však nevedel zhodnúť na najlepšom mieste prechodu.
Niektorí poukazovali na Tehuantepeckú šiju v Mexiku, iní navrhovali prechod v Nikarague. Potom existovali dve potenciálne trasy v Paname – jedna mala viesť cez Dariénsku priepasť, rozsiahlu neobývanú džungľu medzi dnešnou Panamou a Kolumbiou, a druhá cez Limónsky záliv do Panama City.
Nikdy nehovor Francúzovi, že je hlúpy
Francúzi sa koncom 19. storočia rozhodli pre druhú možnosť. Francúzsky podnikateľ Ferdinand de Lesseps, ktorý predtým dokončil práce na Suezskom prieplave, sa rozhodol, že je tým pravým mužom na prekonanie stredoamerického priesmyku. Bol však rozhodnutý, že rovnako ako v prípade Suezu, aj tento prieplav by mal byť stavbou na úrovni mora – inými slovami, nemal by mať žiadne stavidlá na zdvíhanie a spúšťanie lodí.
Bol to hlúpy nápad. Panama je oveľa hornatejšia ako Suez. Kopanie prieplavu na úrovni mora by si vyžadovalo presun takmer nemožného množstva skál. Zatiaľ čo Suez nemusí zápasiť s veľkým prílivom a odlivom, medzi Atlantikom a Pacifikom sú obrovské rozdiely v prílive a odlive. Američania dlho premýšľali, kde kanál postaviť a prišli na rozumnejší nápad: nepostaviť ho v Paname, ale v Nikarague.
Jedno ponaučenie z histórie však znie: nikdy nehovor Francúzovi, že je hlúpy, najmä nie niekomu ako Ferdinand de Lesseps. Ten v rokoch 1880 až 1889 viedol odvážnu expedíciu s cieľom vykopať svoj námorný prieplav cez Panamu.
Bola to úplná katastrofa. De Lesseps nakoniec uznal, že jeho pôvodný plán bol chybný a že bude musieť vybudovať niekoľko stavidiel. Inými slovami, že prieplav na úrovni mora – celý dôvod, prečo si vybral Panamu – je nefunkčný. Stratili sa mimoriadne veľké sumy peňazí – až tak, že to spôsobilo veľký politický škandál, ktorý položil veľkú časť francúzskeho establišmentu.
Dokonca aj po tom, ako francúzsky plán stroskotal, Amerika bola stále rozhodnutá vybudovať Nikaragujský prieplav. Tu sa však dostávame k Philippovi Bunau-Varillovi, francúzskemu inžinierovi a vojakovi, ktorý zohral v tomto príbehu kľúčovú rolu. Pracoval ako generálny riaditeľ de Lessepsovej prieplavovej spoločnosti, keď sa zrútila a v dôsledku toho mu zostalo veľa zdanlivo bezcenných akcií. V snahe zarobiť si späť nejaké peniaze sa roky snažil presvedčiť Američanov, aby dokončili prácu, ktorú Francúzi začali.
Vstup Američanov
A mal pravdu. Po započítaní práce, ktorú už vykonali Francúzi, bolo pre Američanov lacnejšie dokončiť Panamský prieplav ako postaviť úplne nový od nuly v Nikarague. Amerika sa rozhodla pre Panamu.
Začiatkom roka 1903 nebola Panama nezávislým štátom, ale provinciou Kolumbie.
Kolumbijský senát odmietol ratifikovať zmluvu o prenájme, znechutený myšlienkou vzdať sa kontroly nad časťou územia.
Amerika pod vedením prezidenta Theodora Roosevelta podporila miestnu juntu pod vedením Manuela Amadora, aby sa odtrhla od Kolumbie. Bunau-Varilla vypísal Amadorovi šek na 100-tisíc dolárov na financovanie hnutia za nezávislosť. Do novembra povstalci vyhlásili nezávislosť v nekrvavom prevrate.
Bunau-Varilla, francúzsky občan, bol za svoj šek na 100-tisíc dolárov okamžite vymenovaný za panamského veľvyslanca v USA. Spolu s americkým ministrom zahraničných vecí Johnom Hayom vypracoval návrh revidovanej zmluvy o prieplave. Tentoraz však existoval jeden zásadný rozdiel oproti tej, ktorú sa Američania predtým pokúšali dohodnúť s Kolumbijčanmi: namiesto prenájmu kanála na 100 rokov by bol americký prenájom na dobu neurčitú.
Prirodzene, Panamčania, ktorí práve nadobudli nezávislosť, boli z toho pobúrení. Prečo by malo byť ich prvou veľkou diplomatickou dohodou obetovanie suverenity kľúčovej časti ich krajiny?
Nasledovalo vydieranie. Ak by Panamčania so zmluvou nesúhlasili, Amerika by sa mohla obrátiť naspäť na Kolumbijčanov. Hnutie za nezávislosť by sa skončilo len nedlho po jeho vzniku. Táto hrozba neprišla z Bieleho domu, ale od samotného Bunau-Varilla.
Ranu vyliečil Carter
Panama vďaka klamstvu svojho veľvyslanca vo Washingtone podpísala zmluvu a zvyšok je história. Amerika získala večný prenájom. Panama získala nezávislosť. A hnisajúca rana prieplavovej zóny pretrvávala až do 70. rokov, keď ju vyliečil Jimmy Carter.
Republikáni sú však odvtedy zdesení a považujú to za Carterovu zradu. Dôvodia tým, že prieplav postavili americkí robotníci, z ktorých mnohí položili aj svoje životy a bez amerického kapitálu by sa jeho výstavba nikdy neuskutočnila.
Panamský prieplav má niekoľko vážnych problémov. Stavidlá nie sú dostatočne veľké na to, aby sa do nich zmestili najväčšie lode na svete. Ešte väčším problémom je to, že v nich dochádza voda. Môže sa to zdať zvláštne, ale na rozdiel od Suezského prieplavu, ktorý je na úrovni mora, Panama potrebuje na svoje fungovanie stavidlá. A na fungovanie plavebných komôr je potrebné veľké množstvo vody v jazere alebo nádrži v hornej časti prieplavu, aby sa voda mohla naplniť vždy, keď sa loď chce vyzdvihnúť do väčšej výšky.
V Paname to fungovalo tak, že rieka Chagres bola prehradená, čím vzniklo obrovské umelé jazero. Prejazd jednej lode si vyžaduje odvedenie viac ako 50 miliónov galónov vody z jazera do stavidiel. Každý deň sa v kanáli spotrebuje dvaapolkrát viac vody, ako spotrebuje osem miliónov obyvateľov New Yorku.
Problémom je, že v dôsledku zrážkových zmien a veľkého objemu dopravy cez prieplav klesá hladina vody v jazere. Nedávne sucho prinútilo úrady obmedziť počet lodí prechádzajúcich prieplavom. Z toho sa môže stať existenčný problém pre svetový obchod.
