Začiatok konca Medzinárodného trestného súdu

Medzinárodný trestný súd (ICC) vznikol na základe mnohostrannej medzinárodnej zmluvy s názvom Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu (Rome Statute of the International Criminal Court). Slovenská republika je od 1. júla 2002 zmluvnou stranou Rímskeho štatútu, podobne ako mnoho iných krajín sveta.

Medzinárodný trestný súd so sídlom v Haagu bol zriadený s právomocou vykonávať medzinárodnú trestnú jurisdikciu nad fyzickými osobami za spáchanie najzávažnejších zločinov, ako sú genocída, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a zločin agresie. Vznik tejto inštitúcie mal predstavovať akúsi svetovú istotu trestného stíhania osôb, ktoré svojím postavením presahujú národné hranice či možnosti jednotlivých štátov.

Verejnosť si môže ICC v mediálnych výstupoch zamieňať aj s Medzinárodným súdnym dvorom (ICJ), ktorý má rovnako sídlo v Haagu. ICJ je jedným zo šiestich „hlavných orgánov“ Organizácie Spojených národov na rovnakom základe ako Valné zhromaždenie, Bezpečnostná rada, Hospodárska a sociálna rada (ECOSOC), Poručenská rada a Sekretariát, a jediný, ktorý sa nenachádza v New Yorku.

ICJ je najvyšším súdom, na ktorý sa môžu obrátiť vnútroštátne súdy, pričom spor sa môže prerokovať len vtedy, ak ho o to požiada jeden alebo viacero štátov. Medzinárodný trestný súd sa zaoberá trestnou agendou, a ICJ zaoberá skôr štátnou zodpovednosťou než individuálnou vinou. Rozsudok ICJ môže určiť, či štát, ktorý je účastníkom prípadu, porušil medzinárodné právo a nariadiť reparácie (vrátane záruk neopakovania, ako aj finančnej kompenzácie alebo reštitúcie) za takéto porušenie.

Medzinárodný súd vydal zatykače na mocných predstaviteľov štátov

ICC nemá vlastnú políciu ani exekutívnu moc, preto je závislý od spolupráce so štátmi a medzinárodnými organizáciami pri zatýkaní a vydávaní osôb, zhromažďovaní dôkazov či ochrane obetí a svedkov. Súd teda samostatne nedokáže zabezpečiť vykonávanie svojich rozhodnutí prostredníctvom vlastných bezpečnostných zložiek.

Vzhľadom na rozsiahle medzinárodné konflikty vydal ICC viaceré zatykače na osoby, ktorých zatknutie je vzhľadom na právomoci súdu skôr v rovine fantázie než v rovine reality. V marci 2023 vydal súd zatykač na prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina spolu s komisárkou Kremľa pre práva detí Máriou Ľvovou-Belovou v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Súd ich stíhanie odôvodnil únosmi ukrajinských detí do Ruska, kde podľa viacerých zdrojov prechádzajú „rusifikačným procesom“.

Súd rovnako vydal zatykač aj na izraelského premiéra Benjamína Netanjahua pre podozrenia zo zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov, ktorých sa vláda v Tel Avive mala dopustiť počas vojny v Pásme Gazy. Sudcovia tento krok odôvodnili cieleným ničením časti civilného obyvateľstva v Gaze zo strany izraelskej vlády.

Ani Ruská federácia, ani Izrael nie sú signatármi Rímskeho štatútu a rovnako neuznávajú medzinárodnú trestnú jurisdikciu ICC, a preto odmietli plniť rozhodnutia vydané týmto súdom. Okrem týchto krajín nie sú členmi štatútu ani veľmoci ako USA či Čína.

USA prijali protiopatrenia voči zatykaču

Ako priamu reakciu na zatykač izraelského premiéra prijali Spojené štáty americké návrh zákona, na základe ktorého majú byť uvalené sankcie na Medzinárodný trestný súd. Tento zákon umožňuje uvaliť sankcie zo strany USA na každého cudzinca, ktorý vyšetruje, zatkne, zadrží alebo stíha občanov USA alebo občanov ich spojeneckých krajín, vrátane Izraela, ktoré nie sú členmi ICC.

Republikánsky predseda zahraničného výboru Snemovne reprezentantov Brian Mast označil proces proti izraelskému premiérovi za vykonštruovaný, čím odôvodnil potrebu prijatia tohto zákona. V minulosti označil ICC za hrozbu pre diplomatické riešenie konfliktu aj poradca Bieleho domu pre národnú bezpečnosť John Bolton.

Sankcie zo strany USA majú zahŕňať blokovanie víz a majetku voči zahraničným osobám, ktoré sa podieľali na takýchto akciách ICC alebo im materiálne pomáhali, ako aj voči subjektom či majetku vo vlastníctve sankcionovaných osôb alebo konajúcich v mene takýchto zahraničných osôb.

Sankcie na zablokovanie víz sa uplatnia aj na najbližších rodinných príslušníkov sankcionovaných osôb. Všetky americké finančné prostriedky určené pre ICC by mali byť zrušené a akékoľvek budúce peniaze pre súd by boli zakázané.

USA uvalili sankcie aj v minulosti

Zo strany USA pritom nejde o prvé sankcie proti Medzinárodnému trestnému súdu. V roku 2020, počas Trumpovej administratívy, USA uvalili sankcie na všetkých predstaviteľov prokurátorskej zložky ICC, vrátane predchodcu Karima Khana, ktorá začala vyšetrovať údajné vojnové zločiny spáchané USA a inými stranami v afganskom konflikte.

Súdny dvor medzinárodného trestného súdu sa totiž skladá zo štyroch orgánov. Jedná sa o predsedníctvo súdu, súdne oddelenie, oddelenie Úradu prokurátora a kanceláriu súdu. V súčasnosti stojí na čele Úradu prokurátora Karim A. A. Khan a na čele predsedníctva súdu stojí sudkyňa Tomoko Akane.

Sankcie sa v prípade roku 2020 týkali prokurátorov, ktorí vyšetrovali konkrétny prípad porušovania medzinárodného práva zo strany USA, no v súčasnosti sa sankcie neobmedzujú na konkrétne oddelenia súdu, ale môžu byť uvalené všetky osoby konajúce v mene súdu, ktoré by chceli zakročiť proti USA alebo ich spojencom. To znamená nielen personálne obsadenie súdu, ale aj akékoľvek iné osoby z iných štátov, ktorých Rímsky štatút zaväzuje konať v prospech ICC.

V praxi tieto opatrenia znamenajú postih pre každého, kto by sa pokúsil izraelského premiéra zatknúť, hoci by to bolo v jeho právomoci. USA tak budú priamo postihovať všetky osoby a inštitúcie, ktoré majú zákonnú povinnosť vyplývajúcu z Rímskeho štatútu plniť rozhodnutia súdu. Sankcie sa pritom nevzťahujú iba na konanie voči osobe premiéra Benjamína Netanjahua, ale aj voči akýmkoľvek občanom Izraela alebo iným spojencom USA.

Sankcie môžu mať výrazný dopad na výkon rozhodnutí súdu

Takýto výrazný zásah a obmedzenia voči konkrétnym osobám plniacim si svoje povinnosti na základe medzinárodnej zmluvy znamenajú, že môžu byť postihnutí, hoci konali v medziach zákona. USA sa stavajú do role medzinárodného rozhodcu, hoci na to nemajú, na rozdiel od ICC, mandát.

ICC je medzinárodná inštitúcia uznaná viac než 120 krajinami. Kroky USA môžu byť interpretované ako podkopávanie autority ICC, čo oslabuje globálnu spravodlivosť. Zákon USA môže obmedziť schopnosť ICC vykonávať svoju činnosť, najmä v prípadoch, kde by mohli byť zahrnuté tretie krajiny s úzkymi väzbami na USA. Banky, technologické firmy či iné subjekty sa môžu obávať sankcií, čo môže znížiť dostupnosť dôkazov a spolupráce.

Dopady sankcií sa môžu kriticky dotknúť aj jednotlivcov či ich rodín, a to iba pre to, že plnili súdom uloženú povinnosť. Strach či neochota vykonávať dané rozhodnutia pod hrozbou sankcií potom narúša stabilitu medzinárodného právneho systému.

Tento krok USA môže byť považovaný za selektívne uplatňovanie spravodlivosti. Nie je jasné, ako prišli USA k záverom, že obvinenia voči premiérovi Netanjahuovi sú „vymyslené a politicky motivované“. Pri zachovaní elementárnej úrovne spravodlivého procesu by bolo vhodné postaviť sa obvineniam v právnej rovine, a nie zrušiť ich vymáhanie mocenským rozhodnutím typu „my vieme, čo je správne, a preto to netreba riešiť“.

Selektívna spravodlivosť pre mocných

USA týmto krokom podporujú nielen možnú beztrestnosť pre blízkych spojencov, ale výraznou mierou spochybňujú podstatu fungovania ICC. Táto inštitúcia sa svojou objektívnou nemožnosťou vyšetrovať a stíhať aj najvyššie postavených podozrivých degraduje do pozície subjektu, ktorý má síce svetové renomé, ale nemôže nič robiť. Postavenie akéhokoľvek súdu je pritom v priamom rozpore s týmto statusom.

Už v prípade vydaného zatykača na prezidenta Vladimíra Putina odmietlo konať Mexiko. Mexická vláda odmietla Putina zatknúť s veľavravným odôvodnením z úst prezidenta Andrésa Manuela Lópeza Obradora: „Nie je to na nás.“

Premiér Netanjahu sa rovnako nemusí obávať svojho zatknutia nielen z pozície svojho postavenia predstaviteľa štátu, ale aj vďaka možným obavám iných krajín konať, aby si nepohnevali svetovú mocnosť.

Sankcie tak narúšajú suverenitu ICC ako medzinárodnej inštitúcie a môžu vytvoriť nebezpečný precedens pre ďalšie medzinárodné súdy. Prečo by mali krajiny dodržiavať či akceptovať ich rozhodnutia, ak je medzi nimi pár vyvolených, ktorí to robiť nemusia?

Kroky USA voči ICC ukazujú, že autorita súdu upadá a jeho schopnosť zabezpečiť spravodlivosť na úrovni, pre akú bol stvorený, je minimálna.

Rovnako potom upadá aj ochota svetových hráčov dodržiavať základy medzinárodnej spravodlivosti v prípadoch, keď im to politicky alebo z iných mocenských dôvodov nevyhovuje. Právny systém tak trpí na úkor presadzovania spravodlivosti pomocou sily.

Je otázne, či toto je posolstvo, ktoré chcú krajiny vysielať v časoch narastajúcich svetových konfliktov.