Myslím, že je to koniec. Zúfalé opúšťanie kľúčovej bane, keď sa blížia Rusi

Bolo neskoro v noci a Anton Telegin šoféroval smerom k rozľahlej uhoľnej bani neďaleko východnej línie ukrajinského frontu, pričom využíval tmu, aby sa vyhol ruským útočným dronom.

Telegin si prišiel vyzdvihnúť mzdu pre seba a niekoľko kolegov baníkov, ako to robil na konci každého mesiaca. Ale táto cesta deň po Vianociach bola iná: ruské vojská stáli pri jednej zo vzdialených brán bane a on uvažoval, či to nebude jeho posledná cesta na miesto, kde pracoval 18 rokov. Posledných niekoľko mesiacov sa on a jeho kolegovia namáhali počas stupňujúcich sa ruských útokov.

Dva dni predtým vyradil letecký úder elektrickú rozvodňu bane, čím sa zastavila jej prevádzka. Niektorí baníci, ktorí tušili blížiaci sa koniec bane, odišli a vzali si uteráky a šampóny zo šatní, kde zo seba na konci dlhých zmien zoškrabávali sadze.

„Ľudia sa balili a už sa lúčili,“ spomína 40-ročný Telegin.

Telegin sa od Vianoc do bane nevrátil a teraz je v Kyjeve. Vzhľadom na približujúce sa boje je zariadenie mimo prevádzky a v utorok spoločnosť Metinvest, ktorá baňu vlastní, oznámila, že zariadenie je teraz zatvorené.

Banský robotník pred baňou Metinvest pri Pokrovsku v júni. Foto: Finbarr O’Reilly/New York Times

Uzavretie bane, ktorá sa nachádza juhovýchodne od bojmi zmietaného mesta Pokrovsk, ukončilo zúfalú snahu Ukrajiny udržať ju v prevádzke do poslednej chvíle. Ako posledná funkčná baňa na Ukrajine, ktorá produkovala koksovateľné uhlie – základné palivo pre výrobu ocele –, bola kľúčová pre oceliarsky priemysel krajiny a v konečnom dôsledku aj pre jej vojnové úsilie.

Baníkom, ktorí napriek nebezpečenstvu zostali, spoločnosť Metinvest zvýšila platy. Aby sa dostali do banských oblastí čo najbližšie k frontu, museli prejsť kilometrami tunelov, ktoré ich chránili pred útokmi. Bombardovanie spôsobovalo časté výpadky elektriny, ktoré ich na celé hodiny uväznili v podzemí.

„Neustále sa bombarduje a veľmi blízko,“ povedal Maxym Rastjahajev, vedúci banskej jednotky, v telefonickom rozhovore po šichte v bani krátko pred Vianocami. „Zostali len tí najodolnejší pracovníci.“

Očakáva sa, že zatvorenie bane spôsobí šok v hospodárstve. Podľa Oleksandra Kalenkova, šéfa ukrajinského združenia výrobcov ocele, sa výroba ocele zníži o viac ako polovicu, zo 7,5 milióna ton v tomto roku na menej ako tri milióny v budúcom roku. Výpadok ovplyvní obchod – kovové a oceľové výrobky boli v minulom roku druhým najväčším exportom Ukrajiny –, zníži daňové príjmy a pripraví armádu o základné materiály na výrobu výzbroje.

„Dosah je vo všetkých aspektoch obrovský,“ povedal Kalenkov.

Zvárač pri práci v oceliarni Zaporižstal v Záporoží. Foto: Finbarr O’Reilly/New York Times

Baňa pri Pokrovsku nie je prvou baňou, ktorá padla vinou Ruska, ktorého sily zdecimovali veľkú časť priemyselnej základne východnej Ukrajiny. Jej príbeh je však príbehom ukrajinskej odolnosti: po obmedzení prevádzky po ruskej invázii v roku 2022 sa produkcia uhlia v roku 2023 opäť zvýšila na 3,2 milióna ton, čím sa priblížila predvojnovej úrovni. V tom roku sa do Pokrovska vrátilo mnoho obyvateľov, ktorí dúfali, že sa priebeh vojny obráti v prospech Ukrajiny.

Baňa bola pre túto oblasť ekonomicky dôležitá. V roku 2023 zamestnávala spoločnosť Metinvest približne 4 500 ľudí, z ktorých mnohí tu strávili väčšinu svojho pracovného života. „Som baník. Nič iné robiť neviem. Jediné, čo viem, je ťažiť uhlie,“ povedal 35-ročný Jurij Nesterenko, ktorý tam pracoval desať rokov.

Plat bol dobrý a banské zariadenia spoločnosti Metinvest sa vyznačovali zmyslom pre starostlivosť. Pri návšteve v minulom lete sa baňa pýšila kvetinovými záhonmi, fontánami a pravoslávnou kaplnkou zdobenou zlatými ikonami a spletitými stropmi, ktorá baníkom poskytovala tiché útočisko na modlitbu.

Koncom leta 2024 sa však objavili prvé známky nebezpečenstva. Obnovený ruský postup na východe podnietil mobilizáciu, ktorá vyčerpala pracovnú silu bane a prinútila ju zamestnať ženy, aby nahradili povolaných mužov. Ešte väčšie obavy vyvolávala skutočnosť, že baňa ležala v ceste ruskému náporu na obkľúčenie Pokrovska, kľúčového vojenského logistického uzla.

„Všetci dúfali, že ukrajinskí vojaci udržia líniu,“ povedal Vjačeslav Dryha, inžinier, ktorý na jeseň opustil baňu a teraz je v Charkove. Niektorí zamestnanci začali denne sledovať mapy bojiska a ruský postup.

Ženy, ktoré sa zúčastňujú na kurze spoločnosti Metinvest v školiacom zariadení, ktoré má napodobňovať banskú šachtu. Foto: Finbarr O’Reilly/New York Times

Koncom septembra pri úderoch na baňu zahynuli v priebehu štyroch dní štyri robotníčky. Dve z nich boli v práčovni a ďalšie dve čakali na autobusovej zastávke. Zamestnanci boli z týchto úmrtí ochromení – mnohí z nich odišli a pripojili sa k prúdu obyvateľov, ktorí sa evakuovali z Pokrovska. Ruské jednotky boli vzdialené menej ako 16 kilometrov.

Odvtedy baníci hlásili čoraz častejšie údery. Niektorí sa namiesto autobusom rozhodli ísť do bane vlastnými autami, aby sa lepšie vyhli dronom, ktoré sa objavovali nad ich hlavami. Šachta č. 3, ktorá sa nachádzala najbližšie k frontu v dedine Piščane začala byť pravidelne bombardovaná.

Začiatkom decembra, keď sa šachta č. 3 stala príliš nebezpečnou, baníci začali zostupovať do bane cez inú šachtu ďalej na západ. Odtiaľ ich čakala dvojhodinová desaťkilometrová cesta podzemnými tunelmi, aby sa dostali k uhoľným stenám pod šachtou č. 3. Naspäť sa vracali po dopravníkových pásoch, ktoré prepravovali čerstvo vyťažené uhlie.

Bola to nebezpečná práca. Pre bombardovanie sa niekedy pokazil elektrický a ventilačný systém, čo prinútilo baníkov evakuovať sa. Napriek tomu, že nad nimi zúrili boje, stále sa cítili bezpečnejšie v podzemí v tmavých tuneloch bane v hĺbke takmer 610 metrov.

„Zem vás tak trochu chráni,“ povedal Volodymyr Kohanevyč, ktorý v bani zabezpečoval údržbu vybavenia.

Udržanie bane čo najdlhšie v prevádzke bolo pre spoločnosť Metinvest, ktorá sa spoliehala na koksovateľné uhlie pri tavení železnej rudy na oceľ vo svojich továrňach ďalej na západe, veľmi dôležité. Oceľ sa používa na výrobu koľajníc pre ukrajinské železnice – ktoré boli počas vojny kľúčovým dopravným prostriedkom –, ako aj na výrobu ochranného výstroja a prilieb pre vojakov. Začiatkom tohto mesiaca spoločnosť Metinvest spustila výrobu ochranných pancierových plátov pre systémy protivzdušnej obrany Patriot americkej výroby, ktoré chránia ukrajinský vzdušný priestor.

„Sme ako druhý front, ktorý pracuje na víťazstve,“ povedal Telegin o baníkoch a oceliarskych robotníkoch.

Robotník používa sondu na vedenie roztaveného železa z vysokej pece v oceliarni Zaporižstal. Foto: Finbarr O’Reilly/New York Times

V polovici decembra však Telegin a jeho kolegovia vedeli, že tento druhý front sa rúca. Ruské jednotky postúpili do vzdialenosti dvoch kilometrov od šachty č. 3, čo vyvolávalo obavy, že by sa jej mohli zmocniť a využiť jej tunely na obkľúčenie ukrajinských pozícií. V reakcii na to začali baníci v spolupráci s armádou vŕtať diery pod šachtou, aby tam podľa viacerých pracovníkov umiestnili výbušniny.

O niekoľko dní neskôr, asi 20. decembra, šachtu vyhodili do vzduchu. „Všetko sa zrútilo a teraz je to samá skala,“ povedal Telegin.

Manažér spoločnosti Metinvest, ktorý si želal zostať v anonymite, pretože nebol oprávnený hovoriť, uviedol, že výbušniny boli umiestnené aj v ďalších dvoch šachtách zariadenia ďalej na západ, pri obciach Kotlyne a Udačne, ktoré sú dnes stále pod ukrajinskou kontrolou. Nie je jasné, či už boli odpálené.

Manažér uviedol, že zo 7 000 ton uhlia denne v lete klesla produkcia do polovice decembra na niečo viac ako 2 000 ton. Úder na elektrickú rozvodňu na Štedrý deň bol posledným klincom do rakvy: baňa bola odstavená a produkcia klesla na nulu.

Koksovňa prevádzkovaná spoločnosťou Metinvest pri Pokrovsku. Foto: Finbarr O’Reilly/New York Times

Odborník na oceľ Kalenkov uviedol, že zatvorenie bane dostalo Ukrajinu do náročnej situácie. Dovoz koksovateľného uhlia, aby sa nahradila strata, bude nákladný a komplikovaný logistickými prekážkami súvisiacimi s vojnou. Očakáva zaťaženie už aj tak krehkej ekonomiky, ale aj škrty v projektoch obranného priemyslu, ako je výroba pancierov pre systémy Patriot.

„Strata bane rozhodne obmedzuje bojové schopnosti Ukrajiny,“ povedal Kalenkov.

Mnohí z približne tisíc baníkov, ktorí zostali až do poslednej chvíle, sa teraz presťahovali do miest vzdialených od frontu, ako sú Kyjev, Charkov a Dnipro. Niektorí si už zabezpečili nové pracovné miesta v továrňach, zatiaľ čo iní si stále nie sú istí svojimi vyhliadkami.

Štyridsaťročný Rastjahajev, ktorý v bani strávil polovicu svojho života, povedal, že bolo „veľmi bolestivé“ opustiť miesto, ktoré pomáhal budovať a rozvíjať. V čase, keď s New York Times minulý týždeň hovoril, sa ešte nedozvedel od vedenia bane, čo bude s jej budúcnosťou.

„Úprimne povedané,“ povedal, „myslím, že je to koniec.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.