Britské zločiny pakistanských násilníckých gangov a rola premiéra Starmera

V októbri 2006 prišlo 12-ročné dievča, známe len ako Sophie, na policajnú stanicu v Oldhame na predmestí Manchestru, aby nahlásilo sexuálne napadnutie. Malo k nemu dôjsť na pozemku miestneho kostola, kde popíjala s kamarátmi.

Službukonajúci policajt jej však povedal, aby sa vrátila s dospelým, keď vytriezvie. Priamo na policajnej stanici jej potom traja neznámi muži ponúkli, že ju autom odvezú. Dievča sa údajne bálo ísť domov, a tak súhlasilo. Spomínaní muži ju potom znásilnili a nechali ju v miestnom parku.

Tam sa dievča spýtalo okoloidúceho Sarwara Aliho na cestu domov. Ali sa ponúkol, že ju odvezie, ale namiesto toho ju opäť znásilnil. Dezorientovaná a traumatizovaná dievčina potom hľadala cestu domov. Zastavil ju Shakil Chowdhury, ktorý ju pod zámienkou pomoci vzal do svojho domu, kde ju spolu s ďalšími štyrmi mužmi niekoľko hodín znásilňoval.

Groomingové gangy

Tento otrasný príbeh, ťažko uveriteľný, ale úplne pravdivý, je len jedným z mnohých podobných príbehov spojených s totálnym zlyhaním britského štátu, ktorý sa stal známy ako škandál groomingových gangov. Pojem grooming (alebo grooming detí) označuje kriminálne správanie, pri ktorom organizované skupiny a jednotlivci nadväzujú vzťahy s deťmi a mladistvými s cieľom ich sexuálne zneužiť. 

V Spojenom kráľovstve si prevažne pakistanské gangy už desaťročia týmto spôsobom vynucujú sex a znásilňujú najmä neplnoleté biele dievčatá. Doteraz nahlásené obete sa počítajú na tisíce, ale vzhľadom na mnohé nevyriešené okolnosti a pochybnosti, ktoré sprevádzajú vyšetrovanie, je pravdepodobné, že ich bude oveľa viac. Škandál má celoštátny charakter (gangy pôsobili v 50 britských mestách) a možno ho pripísať zlyhaniam na všetkých úrovniach britského štátu, od miestnej polície a zastupiteľstiev až po vládu v Londýne.

Nejde o nový škandál, prvé odhalenia prišli pred viac ako desiatimi rokmi. Britská spoločnosť je však presvedčená, že spravodlivosti nebolo učinené zadosť. Boli vynesené desiatky rozsudkov, stovky zatknutí, ale existujú oprávnené obavy, že mnohí z vinníkov neboli nikdy postavení pred súd. Tresty bývajú vzhľadom na závažnosť trestných činov smiešne nízke. Okrem toho je zvykom udeliť podmienečné prepustenie v polovici trestu.

Štátnych úradníkov, ktorí vyvodili osobné dôsledky za svoje zlyhanie, by sme mohli spočítať na prstoch jednej ruky. V kauze nepanuje mlčanie, ale „hundranie“, ako to vyjadril komentátor Ben Sixsmith. O tom, čo sa stalo, sa vie a došlo k určitým zlepšeniam, ale celkovo si mnohí na zodpovedných miestach želajú, aby sa na problém zabudlo.

Škandál opäť prepukol

V súčasnosti však celý škandál opäť prepukol. Spúšťačom bolo rozhodnutie ministerky pre ochranu žien a dievčat Jess Phillipsovej, ktorá odmietla žiadosť oldhamskej radnice o nové, celoštátne vyšetrovanie celej kauzy. 

Všimol si to Elon Musk, najbohatší muž sveta a podporovateľ nového amerického prezidenta Donalda Trumpa. A začal zúriť. Na svojej sociálnej sieti X napísal, že Phillipsová „si zaslúži väzenie“. Celý článok s prekvapivou požiadavkou, aby Nigel Farage, ktorého Musk doteraz podporoval, odstúpil z funkcie šéfa protiimigračnej strany Reform UK (britská pravicovo-populistická a euroskeptická politická strana). Dôvodom bol rozdielny názor na britského pravicového aktivistu Tommyho Robinsona, s ktorým Farage nechce mať nič spoločné, zatiaľ čo Musk ho považuje za hrdinu.

Robinson je veľmi kontroverzná postava. Pre časť spoločnosti sa stal hlavnou tvárou boja proti znásilňovacím gangom. Zároveň ho však väčšina ostatných aktivistov úprimne neznáša. Poukazujú na to, že sám nikdy na nič neprišiel, len sa priživoval na práci iných. Navyše hovoria, že robí viac škody ako úžitku. 

Robinson má pochybnú minulosť, niekoľkokrát bol odsúdený za napadnutie, užívanie drog, bol členom fašistickej Britskej národnej strany (BNP) a zakladateľom krajne pravicovej Anglickej obrannej ligy. Robinsonovi odporcovia sa sťažujú, že jeho angažovanosť len nahráva kritikom, ktorí tvrdia, že celý škandál je nafúknutá bublina vytvorená krajnou pravicou. Čo je jeden z dôvodov, prečo táto hrôza trvá tak dlho. Mnohí sa tomu zdráhali uveriť, pretože fakty vyzerali ako výplod chorej rasistickej mysle.

Návrat do histórie

Aby sme pochopili, čo sa vlastne stalo a ako k celému zlyhaniu došlo, musíme sa vrátiť do histórie. Prvé prípady sú hlásené niekedy zo 70. rokov minulého storočia. Informovanosť o nich sa šírila len pošuškávaním.

Scenárista a komentátor Gareth Roberts prvýkrát počul o týchto gangoch približne pred štyridsiatimi rokmi na strednej škole, keď mu spolužiačka povedala, že v neďalekom Aylesbury pôsobí gang pakistanských násilníkov. „Odbil som ju. Pomyslel som si: To nemôže byť predsa pravda. Znelo to ako odporná rasistická lož,“ napísal Roberts v časopise Spectator.

Podobnú skúsenosť mal aj jeho redakčný kolega Ross Clark. Prvýkrát sa o násilných skupinách Pakistancov dopočul v investigatívnej reportáži BBC o aktivitách BNP z roku 2004. „Predpokladal som, že toto tvrdenie je kopa nezmyslov, ktoré si vymyslela rasistická strana, aby sa pokúsila vyvolať nenávisť,“ povedal.

Prvé informácie začali prenikať na verejnosť začiatkom nultých rokov. V roku 2003 labouristická poslankyňa Ann Cryerová verejne hovorila o pakistanských násilníckych gangoch vo svojom volebnom obvode Keighley. Jej vlastná strana ju označila za rasistku.

V roku 2004 sa Channel 4 chystal odvysielať dokumentárny film o sociálnych pracovníkoch v Bradforde. Bolo to prvýkrát, čo bola zachytená práca násilníckych gangov. BNP sa chválila, že ide o reklamu strany. Rôzne protirasistické organizácie potom tlačili na Channel 4, aby program stiahli, zatiaľ čo polícia varovala, že reportáž by mohla vyvolať nepokoje. Televízia sa nakoniec rozhodla dokument neodvysielať.

Muž, ktorý nakoniec predstavil širokej verejnosti hrôzy násilníckych gangov, bol Andrew Norfolk. Tento reportér denníka Times písal o obvineniach Cryerovej, ale rozhodol sa prípad ďalej nevyšetrovať. „Nechcel som, aby bol ten príbeh pravdivý, pretože mi bol veľmi nepríjemný. Náznak, že muži z etnických menšín páchajú sexuálne zločiny na bielych deťoch, bol pre krajnú pravicu vždy splneným snom,“ priznal neskôr.

Jeho svedomie mu však nedalo a k téme sa vrátil v roku 2010. Narazil však na zaryté mlčanie úradov. Pomoc mu poskytla až Jayne Seniorová z neziskovej organizácie Risky Business, ktorá sa starala o ohrozené deti v Rotherhame. Výsledkom bolo odhalenie hrôz porovnateľných s najhoršími vojnovými zločinmi. 

To bol verejný začiatok škandálu, Rotherham sa stal synonymom týchto zverstiev, ale ukázalo sa, že je to celé oveľa horšie. Tie isté gangy pôsobili v Rochdale, Manchestri, Telforde, Oxforde a desiatkach ďalších miest. Len v Rotherhame zomrelo za dvadsať rokov najmenej 1 500 ľudí, v Telforde tisíce a v Oxforde stovky.

Praktiky boli všade rovnaké. Násilníci vyhľadávali biele dievčatá z chudobných rodín, vylúčených lokalít alebo v ústavnej starostlivosti. Často číhali pred bránami škôl. Lákali dievčatá darčekmi a pozornosťou, predstierali, že sú ich kamaráti, dávali im drogy a alkohol. Keď ich izolovali, začali ich zneužívať.

Takmer každý prípad je nechutným príbehom. Jedno dievča pripravili na análne znásilnenie pomocou pumpy, do úst jej vložili náhubok a potom ho hromadne zneužilo päť alebo šesť mužov. Ďalšia bola sexuálne zneužitá rozbitou fľašou. Iné dievčatá väznili a znásilňovali každý deň počas desiatich týždňov a niektoré zavraždili. Napríklad šestnásťročná Lucy Loweová zhorela spolu so svojou sestrou a matkou po tom, ako ich dom podpálil Azhar Ali Mahmood. Znásilňoval ju od jej 14 rokov, bol otcom jedného z jej detí a v čase jej smrti bola s ním opäť tehotná.

Takmer v každom prípade došlo k neuveriteľnému zlyhaniu úradov. Napríklad Anna, dievča v ústavnej starostlivosti v Bradforde, pravidelne upozorňovala na to, že je od svojich 14 rokov zneužívaná. Keď sa musela vydať za svojho moslimského násilníka, sociálna pracovníčka sa zúčastnila na svadbe. Úrady ju následne zverili do starostlivosti manžela tejto pracovníčky. Jednému rodičovi, ktorý mal obavy o svoju dcéru, úrady povedali, že „starší ázijský priateľ“ bol v Rotherhame momentálnym, populárnym „módnym doplnkom“, z ktorého dievča čoskoro vyrastie.

Dôvodom tohto škandalózneho zatvárania očí bol strach z obvinení z rasizmu spojený s tradičnou britskou triednou prezieravosťou. Dodnes sa tieto násilnícke gangy často len vágne označujú ako „ázijské“, hoci v skutočnosti viac ako 80 percent ich členov tvoria moslimovia z Pakistanu. Jednu sociálnu pracovníčku, ktorá na to upozornila, poslali na dvojdňový kurz diverzity. Policajti v Manchestri zase dostali príkaz, aby sa sústredili na zločincov iných etník, keď vyšetrovanie týchto gangov ukázalo, že ide prevažne o Pakistancov.

Udržiavať pokoj v komunite

V 90. rokoch minulého storočia otriasla britskou políciou séria škandálov súvisiacich s diskrimináciou, ktoré vyvrcholili v roku 1998, keď vyšetrovanie označilo londýnsku políciu za „inštitucionálne rasistickú“. To spôsobilo, že policajné zložky sa začali mať na pozore pred praktikami, ktoré by mohli byť vnímané ako diskriminačné. Zároveň sa zmenilo vnímanie ich práce. 

Zmyslom ich práce už nebolo chytať zločincov podľa pravidla "padni komu padni", ale udržiavať „pokoj v komunite“. V praxi to znamenalo ignorovanie najhorších trestných činov zo strachu z rasových nepokojov. Zároveň nebolo zriedkavé, že gangy nepriamo ovplyvňovali alebo priamo infiltrovali policajné zložky, miestne radnice a sociálne služby.

Znásilnenia dievčat boli často rasovo motivované. Ich trýznitelia ich označovali za „biele k**vy“, čím dávali najavo svoju nadradenosť a považovali ich za „ľahké mäso“. Verejnosť a úrady boli v tom s nimi často zajedno. Britská vyššia a stredná trieda totiž považovala nižšiu, robotnícku triedu za promiskuitný, alkoholický „plebs“. Tieto predsudky len podporovali presvedčenie, že dievčatá z okraja spoločnosti sú sami zodpovedné za svoj osud.

Do škandálu je zapletená aj Labouristická strana. V mestách, kde gangy vyčíňali, majú zvyčajne radnice labouristi. Nie je to žiadne prekvapenie. Moslimovia donedávna tvorili solídny voličský blok labouristov, kým ľavicu zavrhli pre vojnu v Gaze. Premiér Keir Starmer bol v rokoch 2008 až 2013 hlavným prokurátorom pre Anglicko a Wales a kritici tvrdia, že pomáhal kryť pakistanské gangy. Jeho priaznivci, ako napríklad Andrew Norfolk, ho naopak chvália, že počas jeho pôsobenia došlo k prvým trestným stíhaniam. 

Na druhej strane Jess Phillipsová v minuloročných voľbách takmer prišla o kreslo po vzbure moslimských voličov. Tvrdí, že jej snaha o opätovné získanie ich podpory je dôvodom, prečo zablokovala vyšetrovanie.
Ako však upozorňuje britský konzervatívny spisovateľ a novinár Douglas Murray, bolo publikovaných mnoho rôznych vyšetrovaní, správ a štúdií a fakty sú už dávno známe. Nie je teda jasné, čo by ďalšie vyšetrovanie prinieslo. Podľa neho nastal čas konať. Napríklad deportáciami vinníkov. S tým má britský štát mimoriadny problém. Murray hovorí, že počet doterajších úspešných deportácií sa pohybuje niekde medzi nulou a tromi.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.