7 dní v kocke: Opozícia je vystrašená. A tentokrát na to má dôvod

1. Zjednotená opozícia

Presne pred týždňom sme na tomto mieste písali, aký je Denník N sklamaný z toho, že opozícia nejde do odvolávania Fica a do „slovenského majdanu“. Šimečka a jeho druhovia boli mediálne pokarhaní.

Po necelom týždni sa predsa len rozhýbali. Zjednotili sa na odvolávaní vlády v parlamente. Nastúpili vedľa seba všetci: od Šimečku s Gröhlingom a Majerským až po Matoviča s Naďom a Galkom.

Šimečka sa tomuto kroku – a tomuto desivému obrazu – pokúšal dlho vyhnúť. Pohľad na tieto „zjednotené sily“ by mohol vo väčšine spoločnosti vyvolať hrozné spomienky na dobu temna.

Mohli by sme si spomenúť na sľuby Matoviča, ako pozatvára mafiánov, no nakoniec zavrel všetkých Slovákov – a „autority“ im potom ponúkali priepustky na slobodu. Napríklad ak sa podvolia a zaočkujú látkami, ktoré neboli riadne testované a preskúmané (čo nie sú dodnes). Alebo ak nastúpia na hromadný výter dutín v réžii armády.

Mohli by sme si spomenúť na to, ako bezpečnostné služby vypínali nepohodlné médiá. Bez presných dôvodov, bez možnosti odvolania. Alebo by sme si mohli spomenúť, ako chcela Kolíková trestne stíhať zdieľanie nevhodného obsahu na sociálnych sieťach. A nakoniec by sme si mohli spomenúť, ako boli za „bezpečnostnú hrozbu“, ktorú vraj majú riešiť tímy NATO, vyhlásené opozičné strany. A s nimi väčšina spoločnosti…

Tomuto obrazu – Korčok po boku Matoviča – sa Šimečka dlho vyhýbal. No nakoniec sa museli spojiť. Dohnal ich do toho strach.

Tvrdia, že je to strach z Fica a z únosu Slovenska niekam k Moskve. Vydesilo ich, že Fico sa opovážil rokovať s Putinom.

V skutočnosti ich však nevydesilo len to, ale čosi oveľa vážnejšie: svetové trendy. Tie svetové trendy, ktoré do veľkej miery podporujú politiku slovenskej vlády. A ktoré idú proti tomu, čo roky hlásal progresívny tábor.

Udalosti nabrali rýchly spád. Padá Bidenova vláda. Padá kanadská vláda. Padá nemecká aj rakúska vláda. Ešte predtým padla francúzska vláda. Do toho Zuckerberg oznámil, že končí s progresivistickou cenzúrou Facebooku. Západné korporácie potichu cúvajú z dúhových programov DEI – diverzita, rovnosť, inklúzia. Pretože tieto dúhové programy boli choré.

Širokú politickú a verejnú podporu získali ľudia ako Trump, strany ako AfD či Národný front, podnikatelia ako Elon Musk. Všetci žiadajú to, čo bolo desať rokov tabu a čo nakoniec viedlo k zbytočnej vojne: žiadajú rokovania a dohody s Ruskom. Tie rokovania, ktoré Západ v decembri 2021 odmietol, lebo bol presvedčený, že konflikt sa musí vyriešiť silou – a porážkou Rusov na Donbase a na Kryme.

Nastavenie západnej politiky sa mení. Pod tlakom politických zmien a pod tlakom vojny, ktorú prehrávajú, už otáčajú aj francúzsky prezident Macron, český prezident Pavel či tajomník NATO Rutte. Priznávajú, že s Ruskom sa bude rokovať. Bude sa rokovať o vojenskej neutralite Ukrajiny, o strate jej území, o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko. A nie, nebude to preto, že by to bolo dobré riešenie. Čas na dobré riešenia bol do konca roka 2021, keď Rusko naliehalo na dohody – a keď Západ a Ukrajina dohody odmietli.

Teraz sa bude rokovať už iba preto, že línia západných globalistov a progresívcov stroskotala. Stroskotala vojensky, morálne aj politicky. Ich recept na zákaz rokovaní a na vyriešenie sporu vojenskou silou bol fatálny omyl. S katastrofálnymi následkami pre Ukrajinu, ktorá ako suverénny štát skončila. A jej torzo sa stalo protektorátom CIA a MI6.

Po Orbánovi a Ficovi budú s Putinom rokovať aj ďalší európski a západní lídri. Vrátane nového amerického prezidenta Trumpa… Spojené štáty sa potrebujú zbaviť konfliktu, ktorý neviedol k sľubovaným výsledkom a ktorý vyčerpáva ich raketové a muničné zásoby. Podobne sa zrejme bude správať aj Nemecko.

Slovenská opozícia je z týchto udalostí a širších trendov, celkom pochopiteľne, zmätená. A vydesená. Hrozí jej, že so svojimi transparentmi – „S Ruskom sa nerokuje“ alebo „Ukrajina zvíťazí“ – bude tak trochu stratená. A mierne opustená.

Našťastie – našťastie pre PS a jeho voličov – majú po ruke vinníka. „Lebo Fico“…

2. Mediálna ofenzíva Zelenského

Podobný problém ako slovenská opozícia má aj ukrajinské vedenie. Dokonca má aj podobný terč – Fica. Prezident Zelenskyj sa už niekoľko týždňov zabáva siláckymi pózami na sieti X. Sú namierené na Fica, ktorý je v spore s ukrajinským vedením pre dodávky plynu. Zelenskyj pritom nie je len kritický. Chrlí urážky. Fica obviňuje z arogancie, straty rozumu, klamstiev.

Takéto správanie k premiérovi susedného štátu, ktorý Ukrajinu podporuje, je nezvyčajné.

No je aj pochopiteľné. Zelenskyj je nervózny. A za jeho nervozitou nie je len krach západnej a ukrajinskej vojenskej politiky. Príčiny sú aj v osobnej rovine.

Západní lídri a západné médiá zo Zelenského šesť rokov vyrábali svetovú celebritu. Príkladného hrdinu. Velikána. Zelenskyj mal byť ikonou s neotrasiteľnou autoritou.

Aj sa potom podľa toho správal.

Motívy tejto mediálnej „výroby Zelenského“ boli geopolitické. Západ potreboval Zelenského vtiahnuť do svojej hry v troch kľúčových momentoch jeho kariéry.

Prvýkrát išlo o veľa už v roku 2019, keď Zelenskyj vyhral voľby. Vojna na Ukrajine a vyháňanie ruských menšín z Donbasu bežala šiesty rok, od roku 2014. Zelenskyj stál v kampani proti porošenkovskej provojnovej línii. V kampani ako Sluha národa sľuboval, že ukončí vojnu na Ukrajine a vyrokuje s Ruskom mier.

S týmito sľubmi vyhral voľby.

No nerealizoval ich. Lídri Británie a Spojených štátov presvedčili Zelenského, že má pokračovať v tvrdo protiruskej politike. Vojna sa nemala skončiť v roku 2019, mala pokračovať a dokonca sa mala rozšíriť. Úloha znela jasne: zlomiť proruské sily aj na Donbase, aj na Kryme.

Druhýkrát išlo z pohľadu Západu o veľa koncom roka 2021. Rusko politicky pritvrdilo a dôrazne žiadalo rokovania o Ukrajine a o bezpečnostných zárukách NATO – Rusko.

Rusko nemalo územné požiadavky. Požadovalo rokovania o ukončení vojny na Donbase, o vojenskej neutralite Ukrajiny a o obmedzení amerických zbraní v Európe. K hraniciam Ukrajiny napochodovali stovky tisíc ruských vojakov.

Zelenskyj bol pod tlakom, aby rokoval. Lenže Západ to odmietol. Namiesto toho potichu poslal na Ukrajinu ďalšie zbrane. A Spojené štáty podpísali s Ukrajinou vojenskú dohodu (november 2021), v ktorej sa zaviazali podporiť ukrajinskú armádu v útoku na Donbas a na Krym – s plánom následného vstupu Ukrajiny do NATO.

Následky boli kruté. Rusko priamo vstúpilo do vojny proti Ukrajine.

Tretíkrát musel Západ o Zelenského zabojovať v marci 2022. Izraelský premiér Bennett presvedčil Zelenského, že v záujme Ukrajiny je čo najskôr vyrokovať ukončenie bojov a nepripustiť veľkú vojnu, ktorú Kyjev prehrá. Zelenskyj prikývol a zriadil vyjednávací tím.

Krátko na to však do Kyjeva pricestoval britský premiér Johnson. Zelenskému vysvetlil, že ak bude rokovať o mieri, Západ v tom Ukrajinu nechá samu. Nijaké záruky, nijaká pomoc. Zelenského hnal do vojny a sľúbil mu tri dôležité veci: zbrane, zbrane a zbrane.

Zelenskyj pod tlakom ukončil rokovania. A nasledovala tretia fáza mediálneho a politického ospevovania. Stala sa z neho ukážková západná celebrita.

Sľuby Západu a projekcie o veľkosti Zelenského a víťazstve Ukrajiny však boli v rozpore s výsledkami. Ukrajina zrážku s Ruskom, celkom zákonite a očakávane, prehráva. Zúfalú pozíciu Zelenského zaklincovalo volebné víťazstvo Trumpa. Ukrajine odkázal, že ju už nemieni financovať z vreciek amerických daňových poplatníkov.

Zo Zelenského ako ikony západného sveta sa stalo bremeno západného sveta.

Ten pád pre neho musí byť bolestivý. Rovnako bolestivé musí byť poznanie, že Ukrajinu nepreviedol krízou a vojnou tak, ako vyzerali bojové predstavy. Predstavy Západu a predstavy Zelenského. Naopak, následky sú pre Ukrajinu, žiaľ, devastačné.

Preto je pri konfrontácii s Ficom taký podráždený.

A preto na sieti X nahnevane píše o tom, že Ficova stávka na Moskvu „bola od začiatku prehratá“. Fico pritom nestavil na Moskvu, len rokoval s Putinom – ako s ním budú čoskoro rokovať aj mnohí ďalší…

Ak tu máme „od začiatku prehratú stávku“, tak možno skôr tú Zelenského na Washington a Londýn.

3. Zuckerberg a EÚ

V prehľade sa po týždni ešte vrátime k Markovi Zuckerbergovi a osobitne k jeho problémom v EÚ. Zámer Facebooku zbaviť sa fact-checkerov, teda cenzorov v réžii progresívcov, sa zatiaľ týka len Spojených štátov. V EÚ musí byť Zuckerberg pri oslobodzovaní Facebooku spod cenzúry opatrnejší.

A veľmi rýchlo sa to aj potvrdilo. Prominent francúzskej a európoskej progresívnej politiky, exkomisár Thierry Breton, vyhlásil, že Únia si musí tvrdo vynucovať dodržiavanie regulácií (cenzúry). „Ak existuje nebezpečenstvo, že by sa mohli obchádzať a neuplatňovali by sa, mohlo by sa to kvalifikovať ako zahraničné zasahovanie… Urobili sme to v Rumunsku – a zrejme to budeme musieť urobiť aj v Nemecku, ak to bude potrebné“.

Príšerné slová.

V Rumunsku sa pod hlúpou zámienkou údajných ruských dezinformácií (ktoré sa nepotvrdili) zrušil výsledok prvého kola prezidentských volieb. Lebo nevyhrala figurína Západu. V Nemecku sa to bude musieť urobiť takisto, ak to bude potrebné, varuje Breton.

Súdruženko Breton sa pomiatol.

Lenže spolu s ním je pomätený aj Brusel. Preto Zuckerberg bojuje proti cenzúre zatiaľ len v Spojených štátoch. Nie v Európe, kde ďalej panuje komsomolský duch.

EÚ cez zákon o digitálnych službách (DSA) vyžaduje regulovať nezákonný „alebo inak nebezpečný obsah“ pod hrozbou miliardových pokút. Nejde len o reguláciu, ale aj o politickú cenzúru. Zo sietí sa napríklad musí odstraňovať (vymazávať) aj rizikový obsah, pod ktorý patrí verejná bezpečnosť, verejné zdravie (čiže pandemické opatrenia, vakcíny, testovanie) a verejný diskurz.

Zuckerberg priznal, že tlak na cenzurovanie obsahu bol natoľko šialený, že pripomínal orwellovský svet. Kritický bol hlavne k politike EÚ. Tvrdil, že Európa zašla v „inštitucionalizovaní cenzúry“ a potláčaní slobody tak ďaleko, že tým obmedzuje súťaž, rozvoj a inovácie.

A v tomto má pravdu. Európa v nových technológiách a inováciách dramaticky zaostáva. A dôvodom je aj politika Bruselu, ktorá slobodu slova a súťaž nechráni, ale potláča.

Príkladom boli vyhrážky ľudí ako Breton smerom k Elonovi Muskovi a jeho sieti X. Komisári Muska varovali, aby nedával priestor pre rozhovor s Trumpom. Potom sa varovanie zopakovalo pri nemeckej AfD.

Brusel si to zjavne predstavuje tak, že nielen médiá, ale aj sociálne siete majú drasticky cenzurovať obsah a nepripustiť priestor pre zástupcov národných strán. V médiách a na sieťach majú byť len progresívne kádre a tie strany „národného frontu“, ktoré vykastrovali (príkladom neškodného eunucha pri nohe progresívca je slovenské KDH).

Zuckerberg povedal ešte jednu zaujímavú vec. Spolu s Trumpovou vládou budú tlačiť na to, aby sa cenzúra a potláčanie slobody slova uvoľňovali aj inde. Konkrétne v EÚ.

EÚ bude pred osudovou križovatkou. Buď pod tlakom ustúpi a uvoľní cenzorskú politiku. Alebo podľa rady Bretona ešte viac pritvrdí. Aby si súdruhovia zachránili krky pred nastupujúcou konzervatívnou revolúciou.

Inak, ak by bola EÚ aspoň trochu príčetná a suverénna, cenzúru by uvoľnila – lebo sloboda slova je nutnou podmienkou súťaže, napredovania a opravovania chýb či omylov. A pritvrdila by pri regulovaní amerických sietí v teréne ochrany súkromia. Aby nemohli špehovať a manipulovať ľudí. Ani v réžii amerických progresívcov, ani v réžii trumpovcov a ich záujmov. A ani v réžii americkej digitálnej oligarchie okolo Zuckerberga a Muska…

Napokon, tieto dve témy spolu úzko súvisia – ochrana slobody slova a ochrana súkromia pred špehovaním sú dva konce tej istej výzvy.

EÚ s polmiliardovým spoločenstvom národov (a trhom) je dosť silná na to, aby si mohla vynucovať užitočné pravidlá a ochranu spoločnosti.

Žiaľ, je málo pravdepodobné, že Brusel v súčasnom chorom nastavení presadí v tejto oblasti niečo rozumné a užitočné. Veľa by riskoval.

Progresívne kádre sú životne závislé od podpory mediálnych kampaní – a od antikampaní proti národným stranám.

Akonáhle by sa tieto kampane vypli, s progresívcami by to dopadlo rovnako ako po vypnutí pandémie. Zmizli by.

Záhadne by zmizli zo stredu ihriska kamsi do kútov.

A ak by z nich vyliezli a hlásali by svoje bludy o voliteľnosti pohlaví, o nevyprovokovanej vojne na Donbase, o potrebe otvárať európske dvere imigrantom z Afriky či o nevyhnutnosti povinného sezónneho očkovania… Ak by toto všetko hlásali bez podpory médií, nepočúval by ich nikto okrem terapeuta.

4. Vlajočkár

Na záver ešte spomenieme prípad mladíka s ukrajinskou stuhou na hrudi, ktorý nepodal ruku prezidentovi. Ak by do toho nevleteli médiá, nestálo by to za reč. Lenže médiá z toho robia tému týždňa. A v istom zmysle je to na niečo dobré.

Mladíka – vlajočkára sa zastaneme. Jednak preto, že je ukážkovou obeťou nenávistných mediálnych kampaní. A potom preto, že jeho póza bola užitočná. Vlajočkári nám ukázali, ako si predstavujú logiku a slušnosť.

Nepodať ruku Pellegrinimu, ale nadšene podať ruku jeho straníckemu druhovi Druckerovi – to je „logické“. Logické v tábore dopletených osvietencov. K ich „logike“ im blahoželáme. Nech sa jej pevne a bez pochybností držia ďalej.

Prevziať si ocenenie a nepodať ruku prezidentovi, ktorý akciu zaštiťoval, je „slušné“. Slušné v tábore pózerov s vlajočkami a odznačikmi Za slušné Slovensko.

A teraz k podstate veci. Väčšina médií z jedného aj z druhého – zo straty logiky aj zo straty slušnosti – vyrába normu. Vzor. Takto nejako má uvažovať a takto nejako sa má správať novodobý uvedomelý vlajočkár.

Vlajočkár – každý vlajočkár – je ukážkový produkt mediálnych kampaní. Vychovali ich aktivistické médiá. Vychovali ich tak, aby poslúchali mediálne „autority“ a aby nenávideli tých, ktorí neposlúchli a odmietli prevýchovu.

Priemerný vlajočkár má na hrudi viac metálov (vlajok a odznakov) ako Klement Gottwald.

Začalo sa to imigračnou kampaňou – a srdcovými odznakmi. Nasledovala klimatická kampaň a klimatické pózy. Potom prišli pandemické a očkovacie kampane. A vlajočky „vakcína je sloboda“ alebo „fully vaccinated to protect you“ (jedno aj druhé bol nezmysel). Potom prišli provojnové kampane a ukrajinské vlajky, izraelské vlajky… Medzitým boli v móde dúhové vlajky. Alebo odznaky „trust media“ (ver médiám).

Profil priemerného zberateľa vlajok a odznakov, čiže konzumenta pokrokovej propagandy, je prepchatý všetkým z vymenovaného. Často v tom má, chudák, chaos, ale vždy sa zorientuje. Stačí sledovať predpísané médiá a zatracovať tie zakázané…

Vlajky nemajú nič spoločné s kritickým myslením (naopak, vyžaduje sa poslušnosť) ani so slušnosťou (naopak, vyžaduje sa nenávisť k oponentom). Vlajky majú vyjadrovať jediné – kmeňovú príslušnosť. A popri tom aj to, čo k tomu nutne patrí. Oddanosť a nenávisť k tým, ktorí sa ku kmeňu a jeho bojovým vlajkám nepridali…

Študent s týmto chaosom vlajok na hrudi – a s týmto chaosom v hlave – prišiel zapózovať do Prezidentského paláca. A dopadlo to pomerne dobre. Nepodal ruku Pellegrinimu, vystískal ruku jeho najvernejšieho spojenca Druckera a zožal verejnú pochvalu za príkladné myslenie a správanie od tých, ktorí ho vychovali. Od aktivistických médií.

Trochu neslušné, trochu milé, trochu trápne… Zároveň veľmi, veľmi poučné. A hlavne bez násilia a bez následkov.

Lebo mali sme tu aj iný typ nenávistného vlajočkára vychovaného „osvietenými“ médiami. A ich nátlakovými kampaňami o boji Dobra so Zlom. Volá sa Juraj Cintula.