Návrat imperializmu? O čo ide Trumpovi v prípade Grónska

Jeho účty na Twitteri (teraz X) a na sociálnej sieti Truth Social sú bezprostredným pohľadom do jeho mysle. Zároveň však dokážu byť mimoriadne zábavné. „Občas trochu trollujeme,“ priznal pred niekoľkými rokmi. Čo môže byť jedným z vysvetlení jeho šokujúceho vyhlásenia, že by chcel rozšíriť Spojené štáty o Kanadu, Grónsko a Panamský prieplav.

V prípade Grónska a Panamy dokonca nevylúčil ani použitie sily. Fakt, že k tomu vyjadril želanie premenovať Mexický záliv na Americký, vyzerá popri tom ako zábavná kuriozita.

To u niektorých, pochopiteľne, vyvolalo zdesenie. Dánska vláda dala okamžite najavo, že Grónsko nie je na predaj. Panama sa odmietla vzdať svojho prieplavu. A v Kanade premiér Justin Trudeau aj líder opozície Pierre Poilievre dôrazne vylúčili akýkoľvek záujem stať sa päťdesiatym prvým štátom USA.

Trump neváhal a ako odpoveď na X vyvesil mapu Severnej Ameriky, kde USA zahŕňajú aj Kanadu. Nuuk, hlavné mesto Grónska, potom navštívil Trumpov najstarší syn Donald junior. Toto už naozaj vyzerá zo strany Trumpa ako geopolitická provokácia epických rozmerov. 

O pripojení Kanady začal hovoriť po krízovej návšteve Trudeaua, ktorý za Trumpom priletel, keď nastupujúci prezident začal rozvíjať svoje plány o uvalení vysokých ciel na svojich susedov. „Bolo mi potešením večerať s guvernérom veľkého štátu Kanada Justinom Trudeauom,“ napísal po návšteve očividne dobre naladený Trump.

Následná vlna pobavenia potom Trumpa povzbudila natoľko, že tento vtip zopakoval v niekoľkých ďalších variantoch. Jeho fanúšikovia v médiách sa toho chytili a celosvetová vážna debata o anexii Kanady a ďalších území bola na svete. Trump, navyše, na každú novinársku otázku vždy odpovedá: „Zvážime to.“ A tak sa to stalo. Takže na otázku, či môže vylúčiť použitie sily na získanie nových území, Trump nemohol odpovedať „áno“, keďže toho pravdepodobne nie je fyzicky schopný.

Provokácia alebo vážna hrozba?

Nad Trumpovými hrozbami však nemožno len tak mávnuť rukou ako nad obyčajným trollovaním a neškodným tliachaním. Už v roku 2016 novinárka Salena Zitová sformulovala poučku, že Trumpa treba „brať vážne, ale nie doslova“. Mnohé z Trumpových bláznivých vyhlásení sa málokedy naplnia, ale to neznamená, že nimi nesleduje iné ciele. 

Najlepšie to ilustruje príklad Kanady, respektíve jej obchodovania s USA. Trump totiž považuje obchodné deficity za formu nespravodlivej podpory. „Dotujeme Kanadu sumou viac ako 100 miliárd dolárov ročne. Mexiko dotujeme sumou takmer 300 miliárd dolárov. Prečo? Ak ich už máme dotovať, nech sa stanú americkými štátmi,“ povedal. 

Nový prezident USA sa zrejme chystá revidovať dohodu USMCA (Dohoda o voľnom obchode medzi USA, Mexikom a Kanadou), ktorá je revíziou staršej dohody NAFTA (Severoamerická dohoda o voľnom obchode), ktorú Trump presadil počas svojho prvého pôsobenia v Bielom dome. Reči o „guvernérovi Trudeauovi“ treba teda chápať ako formu nátlaku.

Grónsko a Panamský prieplav zasa Amerika podľa Trumpa potrebuje pre svoju národnú bezpečnosť. A mnohí odborníci s tým súhlasia. Veď Panamský prieplav a zóna okolo neho boli do roku 1979 americkým územím. „Pozrite sa, Panamský prieplav je pre našu krajinu životne dôležitý. A prevádzkuje ho Čína. Čína! Ale Panamský prieplav sme dali Paname, nedali sme ho Číne,“ zdôvodnil svoj nápad.

Čínsky vplyv v Paname skutočne rastie. Peking je jej druhým najväčším obchodným partnerom a v rokoch 2000 až 2020 sa hodnota ich vzájomného obchodu zvýšila 26-násobne, z 12 miliárd na 315 miliárd dolárov. Panama bola prvou latinskoamerickou krajinou, ktorá sa v roku 2018 pripojila k čínskej iniciatíve Nová hodvábna cesta. Čínske spoločnosti v súčasnosti prevádzkujú prístavy na oboch koncoch prieplavu a investujú aj do miestnej infraštruktúry. Napríklad konzorcium čínskych firiem získalo zákazku na výstavbu mosta cez prieplav v hodnote 1,4 miliardy dolárov. 

V roku 2019 smerovalo 66 percent tovaru, ktorý prechádzal kanálom, do Spojených štátov alebo z nich. Každému americkému prezidentovi by sa teda sotva dalo vyčítať, že sa snaží obmedziť vplyv svojho hlavného geopolitického protivníka na takejto kľúčovej dopravnej tepne.

Grónsko je teda kľúčom ku kontrole severného Atlantiku a Arktídy. USA už majú na severe ostrova vojenskú základňu. Ak by bolo možné rozmiestniť vojská aj na juhu, umožnilo by to Američanom lepšie monitorovať strategickú líniu Grónsko – Island – Spojené kráľovstvo [v období studenej vojny bola táto línia prísne stráženou neoficiálnou hranicou, pozn. red.], ktorú využívajú aj ruské ponorky na plavbu medzi Atlantikom a Severným ľadovým oceánom. 

To samo osebe priťahuje pozornosť amerických stratégov, nehovoriac o nerastnom bohatstve, ktoré sa skrýva pod grónskym ľadom. Mierové pripojenie Grónska podporil aj časopis Economist, ktorý inak láskou k Trumpovi rozhodne nehorí. Dokonca ponúka aj plán.

V roku 2009 Dánsko v podstate uznalo právo Grónska vyhlásiť nezávislosť. Presvedčiť približne 56-tisíc Grónčanov, aby súhlasili s pripojením k USA, je podľa časopisu len otázkou zodpovedajúcej ceny – odhaduje sa na 50 miliárd dolárov, čo by z každého Grónčana urobilo multimilionára. Dosť to pripomína pripojenie Texasu. V roku 1836 získali Texasania nezávislosť od Mexika a o desať rokov neskôr sa dobrovoľne pripojili k Spojeným štátom.

Závan imperializmu

Jednou z teórií, prečo Trump tak túži po rozšírení USA je, že expanziu považuje za znak úspešného prezidentstva. 

Celá Trumpova posadnutosť získavaním nových území odkazuje na vrchol amerického imperializmu 19. storočia, ktorý má korene v samotných počiatkoch krajiny. Jedným z málo spomínaných dôvodov vzbury Američanov proti Britom je zákaz koloniálnych úradov osídľovať územia západne od pohoria Allegheny. USA sa rozširovali prostredníctvom nákupov, anexií a vojen až do začiatku 20. storočia. V roku 1819 odkúpili od Španielska Floridu. Kúpa Louisiany od Napoleona v roku 1803, ktorá zdvojnásobila územie USA, a kúpa Aljašky v roku 1867 sa považujú za jedny z najlepších počinov americkej vlády v histórii. 

Po mexicko-americkej vojne v roku 1848 získali Spojené štáty 42 percent územia svojho južného suseda. Vrcholom bol rok 1898, keď anektovali nielen vtedy nezávislý Havaj, ale v španielsko-americkej vojne získali aj Filipíny (ktoré získali nezávislosť v roku 1946), Portoriko a Guam. V roku 1903 získali Panamskú prieplavovú zónu výmenou za výstavbu prieplavu.

Americký apetít po expanzii sa však ani zďaleka neskončil. Vláda niekoľkokrát zvažovala anexiu Kuby a v roku 1869 takmer anektovala Santo Domingo, dnešnú Dominikánsku republiku. Ani Trumpova myšlienka kúpiť Grónsko nie je nová, Washington o nej uvažoval v rokoch 1867, 1910 a 1946.

Zdá sa však, že Trump akoby patril do minulosti nielen svojimi imperiálnymi chúťkami. Jeho záľuba vo vyrovnávaní obchodných deficitov, ktoré považuje za dotácie od iných krajín, je veľmi podobná merkantilizmu, hospodárskej politike, ktorá sa snaží maximalizovať vývoz a minimalizovať dovoz, čím si zabezpečuje hromadenie zdrojov – v minulosti najmä zlata a striebra – doma. 

Merkantilizmus bol v Európe prevládajúcou ekonomickou teóriou až do konca 18. storočia, keď ho začalo nahrádzať poznanie, že voľný obchod nie je hra s nulovým súčtom. Keď sa teda Trump sťažuje, že Američania poslali do Kanady 100 miliárd dolárov, akosi si neuvedomuje, že to nie je žiadny dar, ale do USA v rovnakej hodnote pritiekol kanadský tovar.

Dokonca aj Trumpovo vnímanie spojenectiev pôsobí ako závan veľmi dávnej minulosti. Jeho neustále dožadovanie sa konkrétnych výhod pre USA občas pripomína správanie starovekého cisára, ktorý za svoju ochranu očakával od periférie pravidelný tribút.

Čo iné je Trumpova najnovšia požiadavka, aby krajiny NATO dávali na obranu päť percent HDP? Ochota, zatiaľ len rétorická, zbaviť sa starých spojenectiev len preto, že v nich nevidia okamžitý materiálny prospech, je tiež priamo z 18. a 19. storočia, keď štáty menili aliančných partnerov podľa toho, kto ponúkne viac.

V konečnom dôsledku však zníženie čínskeho vplyvu v Paname, zlepšenie spoločnej bezpečnosti v severnom Atlantiku a zvýšenie európskych výdavkov na obranu môžu byť pozitívne kroky. Ak sa to podarí, bude to žiarivý príklad Trumpovej vyjednávacej taktiky: požadovať maximum a nakoniec sa uspokojiť so zlomkom, ale stále oveľa väčším ako bol pôvodný stav.

Problematické však je, ako to dosiahne. Komentátori Trumpa ho pre jeho vyhlásenia často prirovnávajú k Vladimirovi Putinovi. Trump však nie je Putin, prinajmenšom preto, že je viazaný americkou ústavou, inštitúciami, federalizmom a Kongresom. 

V nedávnom komentári pre webovú stránku Free Press historik Niall Ferguson napísal, že Trump je v súčasnosti na vrchole svojich síl. Je teraz americkým kráľom, ktorý môže vo svojom sídle Mar-a-Lago hostiť dvor, hovoriť, čo chce, plánovať, čo chce. Po svojej inaugurácii 20. januára sa stane obyčajným americkým prezidentom, ktorý bude mať problém presadiť svoj program v rozhádanom Kongrese.

Zároveň však ohrozí Atlantickú alianciu. Po hrozbách vojny proti Dánsku začnú Európania pochybovať o tom, či a nakoľko môžu Amerike dôverovať. Trumpovo šikanózne správanie narušeným vzťahom rozhodne nepomáha. Jeho rétorika podkopáva principiálny odpor voči ruskej invázii na Ukrajinu a možnému obsadeniu Taiwanu Čínou. A zvyšuje pravdepodobnosť, že 21. storočie sa bude podobať 19. storočiu, keď slovami gréckeho klasika Thukydida „mocní robia, čo môžu, a slabí trpia, čo musia“.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.