Dňa 22. júna 1941 obletela svet správa, že Nemecko napadlo Sovietsky zväz. V tom čase bol Hitler na vrchole moci, okrem Veľkej Británie a neutrálnych štátov ho počúvala celá nesovietska Európa.
Hitler prelomil pakt Molotov – Ribbentrop, ktorý mu pôvodne otvoril dvere do druhej svetovej vojny. V prvej fáze mu na jeseň 1939 umožnil obsadiť západnú časť Poľska. Východnú si v zmysle paktu podmanil Stalin. Potom nasledovali ďalšie územné zisky Nemecka v západnej a južnej časti Európy, Sovietsky zväz si zas pripájal oblasti v severojužnom páse od Fínska až po Čierne more.
Rozpínavosť oboch ríš sa napriek existujúcemu paktu nemohla zastaviť na spoločnej hranici ich sfér vplyvu a bolo len otázkou času, kto poruší dohody ako prvý. Každý mal na to svoje zdôvodnenie. Hitler hľadal na východoeurópskych rovinách lebensraum, životný priestor pre Nemcov. Stalin hodlal rozšíriť proletársku revolúciu na ďalšie štáty Európy. Samozrejme, pod jeho vedením.
Na jar 1941 sa ukazovalo, že Hitlera už nemôže v Európe zastaviť nič. Stačilo tak málo, dobyť Rusko, na záver sa otočiť na západ a doraziť Veľkú Britániu s jej kolóniami. Po vojenskom opanovaní mohol začať Hitler spravovať Európu podľa vlastných predstáv.
Získať si Hitlerovu priazeň
Okrem ovládnutia životného priestoru na úrodných východoeurópskych rovinách si Hitler stanovil cieľ zničiť komunizmus. Sovietskemu systému dával prívlastok židoboľševizmus.
Presne s týmto heslom sa pripojilo k útoku Slovensko. Jeho predstavitelia si nemohli veľmi vyberať, pretože k spoločnému postupu ich viazala nadiktovaná spojenecká zmluva s Nemeckom.
Druhým dôvodom bola snaha nakloniť si pána Európy, aby bol ústretový k požiadavkám na vrátenie južných území odstúpených Maďarsku po Viedenskej arbitráži. Niečo podobné sa podarilo už v roku 1939 na severe, keď sa po porážke Poľska Slovensku vrátili lokality na Orave a Spiši.
S veľmi podobným zámerom sa pridalo k útoku Maďarsko, kde zas snívali o obnovení pôvodného veľkého Uhorska. Svoje ciele malo oklieštené Rumunsko, tiež sa zapojilo do vojny. V Rumunsku, rovnako ako na Slovensku, mali problém s Maďarskom, v prospech ktorého sa z vôle Hitlera museli vzdať časti svojho územia.
Hitler a jeho diplomati veľmi dobre poznali situáciu na Balkáne, kam vo svojich strategických plánoch nového členenia Európy zaraďovali aj Slovensko. Podnecujúc súperivosť jednotlivých národov a používajúc metódu cukru a biča ich Nemecko udržiavalo vo vzájomnom napätí.
Hitler raz jednému povolil to, inému hento a vyžadoval si poslušnosť. Išlo mu len o to, aby mohol naplno využívať hospodárske a vojenské kapacity týchto štátov vo svoj prospech. Keď sa vojna skončí definitívnym víťazstvom, potom sa rozhodne, aké usporiadanie zavládne v Európe.
Na Slovensku sa nádejali, že štát sa stane samostatnou súčasťou veľkej federácie pod vedením Nemecka. Nezodpovedaná však ostala jedna zásadná otázka a pre Hitlera kľúčová – rasová.
Slovensko ako výkladná skriňa
Slovania boli v očiach nemeckých nacistov podobne ako Židia a Rómovia podľuďmi. A tak sa malo s nimi aj zachádzať. Svoje už o tom vedeli Poliaci. Na obsadenom území s nimi Nemci nakladali ako s vecami. Ak prežijú, mali slúžiť ako otroci.
Česi, ktorí dlhodobo žili v nemeckom prostredí, boli podľa predstáv Hitlera sčasti vhodní na asimiláciu. Zatiaľ sa mu hodili ako lacná pracovná sila zabezpečujúca výrazný podiel zbrojnej výroby celej ríše.
Slováci mali vlastný štát a boli pred svetom akousi propagačnou výkladnou skriňou, že v Hitlerovom svete sa môže dariť malým národom. Ako hovorieval počas pobytu na Slovensku vplyvný chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič, Slováci mali šťastie, lebo Hitler si vybral ich štát, aby „predstieral, že vie byť aj veľkorysý“.
Motiváciou mal byť boj proti boľševizmu
Slovensko sa takmer okamžite po napadnutí Sovietskeho zväzu pridalo k ťaženiu nemeckej armády. Dovtedy boli vzťahy so Sovietskym zväzom štandardné až priateľské – sčasti na povel Hitlera, sčasti v snahe získať si ďalšieho silného zahraničného partnera.
Významnú rolu zohrala tradičná slovanská vzájomnosť. Ruský vyslanec v Bratislave Georgij Puškin hlásil do Moskvy rok pred vypuknutím nemecko-sovietskej vojny, že „v kruhu slovenskej inteligencie a dokonca aj vládnych predstaviteľov sa zamestnanci vyslanectva často stretávajú so slovami: To sú naši bratia Rusi“.
Slovenská vláda ťažko hľadala v júni 1941 argumenty, prečo bojovať proti Rusom. Napokon použila zdôvodnenie, že ide o boj proti „sovietskym židoboľševikom“. Slovenských vojakov sa snažila motivovať tým, že územie idú oslobodzovať od komunizmu.
V rozkaze ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša publikovanom v denníku Gardista pre širokú verejnosť v júni 1941 sa písalo, že Slováci si plnia „veľkú svoju povinnosť štátu a kresťanstvu“. Výzvy však narazili na odpor obyčajných ľudí, ktorí idealisticky, v duchu panslavistických názorov 19. storočia, videli v Rusoch slovanských bratov, jediných, ktorí chcú Slovákom dobre.
Najskôr vítanie, potom krvavý vzdor
Spočiatku to vyzeralo skutočne na ťaženie proti boľševizmu. Rýchly postup nemeckých vojsk v Litve, Lotyšsku a Estónsku, na Ukrajine, dokonca i v Rusku domáce obyvateľstvo často vítalo. Považovali Nemcov za osloboditeľov, ktorí ich zbavujú národnej a spoločenskej poroby.
Osobné svedectvo si priniesol presvedčený český komunista Zdeněk Mlynář, ideológ Pražskej jari z roku 1968, ktorý v 50. rokoch študoval v Moskve. Mal komunistického spolužiaka z Ukrajiny, ktorý sa mu priznal, že v jeho kolchoze (spoločnom hospodárstve na pôde) čakali roľníci na príchod Nemcov ako na spásu. Malo sa im dostať súkromnej pôdy a normálneho života.
Názory miestnych obyvateľov sa začali meniť, keď sa Nemci podujali likvidovať židovské a neskôr akékoľvek obyvateľstvo stavajúce sa na odpor. Vypukli partizánske vojny, ktoré bývajú najkrutejšie a dopláca na ne civilné obyvateľstvo.
Mnohí slovenskí vojaci boli svedkami nemeckých zverstiev, odmietali bojovať, pomáhali domácemu obyvateľstvu či dokonca prebiehali k nepriateľovi. Po návrate domov prinášali pravdivý obraz vojny, ktorá bola krutá, všeobecne nespravodlivá, zvlášť proti Rusom, lebo sa odohráva na ich území. Výsledky surovosti však objavovali i po Sovietoch.
Na protisovietskej vojne sa do roku 1944 vystriedalo zhruba 80-tisíc slovenských vojakov, z nich zahynulo 1 300, nezvestných ostalo približne 2 200. K nepriateľovi prebehlo vyše 600 vojakov.