Kedysi dávno, na sklonku zanikajúceho antického sveta, sa objavila farbistá a hrdinská postava cisára Juliána, ktorému potom história (či skôr kresťanskí historici) dali pejoratívne pomenovanie Apostata, Odpadlík.
Tento filozoficky vzdelaný a nadaný mladý cisár sa pokúsil o nemožné: zvrátiť beh dejín, zastaviť ho a vrátiť späť. Pokúsil sa potlačiť – čo je zaujímavé, nie násilne – kresťanstvo, vrátiť kult starých antických bohov, obnoviť staré rímske cnosti, ktoré podľa neho nový kult Galilejcov, ako nazýval kresťanstvo, podkopával a ničil.
Dalo by sa povedať, že chcel Rím opäť urobiť veľkým, obnoviť jeho slávu, veľkosť, sebavedomie. Dopadlo to preňho zle, nedokázal zastaviť tok dejín, ktorý sa už uberal iným smerom, sám zomrel mladý v roku 363 počas ťaženia proti Peržanom: podľahol zlým predpovediam pohanských kňazov. Kresťanstvo sa čoskoro stalo jediným náboženstvom v ríši, ktorá tak či onak smerovala k svojmu zániku. Antiku sa už nepodarilo zachrániť.
Je určite trochu výstredné prirovnávať Donalda Trumpa k novoplatonikovi Juliánovi, o ktorom možno ani nikdy nepočul – hoci ho nepodceňujme. A predsa sa to akosi ponúka. Spojené štáty americké sa už viackrát prirovnávali k Rímskej ríši, v dobrom i zlom, a skutočne sa tak aj vnímali: vládny okrsok vo Washingtone má pripomínať Forum Romanum v starom Ríme. Približne jeden a pol storočia USA tiež dominovali svetu, boli nespochybniteľnou superveľmocou, príťažlivou nielen pre svoju moc a silu, ale aj pre to, čo ponúkali svetu, a to svoju víziu slobody a prosperity.
Amerika dlho poskytovala svojim občanom dobré dôvody na to, aby verili, že je skutočne najlepšia, že ponúka ľuďom naplnenie ich túžob, že život, aký sa nedá nájsť nikde inde ako v Amerike, je to najlepšie, čo tu môže človeka stretnúť. Pre mnohých ľudí, ktorí nemali toľko šťastia, bola nielen nádejou a vzorom – a nie tak dávno.
V mnohých ohľadoch to navyše bola pravda. Tento úspech Ameriky, podobne ako úspech Ríma, bol historicky založený na cnostiach a zásadách, ktoré však v posledných desaťročiach dostali zdrvujúci úder. Zdá sa, akoby Amerika obrátila svoju podstatu naruby a všetko, čo bolo zdrojom jej úspechu, sa malo stať príčinou jej hanby a potupy. Podobne ako Rím vo svojom úpadku úplne stratil úctu k sebe samému a vstúpil do štádia sebazničenia, ktoré považoval za cnosť a vytúžený cieľ. Odporúčanou formou nového vlastenectva sa stal masochizmus. Samozrejme, netýka sa to len Ameriky, ale celej západnej civilizácie.
Trump je odpoveďou na toto pravdepodobne nevyhnutné smerovanie každej prehnitej civilizácie, ktorá smeruje k vlastnému zániku. Podobne ako Julian, aj on je „odpadlík“: aj on chce obnoviť „staré cnosti“, vrátiť starých bohov. Aj on bojuje proti „kultu“, ktorý v posledných desaťročiach nabral na sile a stal sa v Amerike de facto oficiálnym kultom.
Nebolo a nie je to už kresťanstvo, ktoré medzitým takmer zaniklo, ale súbor paranáboženských pokrokových ideológií a dogiem, ktoré pomaly, ale triumfálne, ovládli americké inštitúcie, vzdelanie, kultúru, celú ideologickú sféru a stali sa novou vládnucou mienkou, novou oficiálnou doktrínou, o ktorej postulátoch sa už ani nemôže diskutovať.
Tvrdenie, že človek je buď muž, alebo žena, sa stalo nehoráznou kacírskou a šokujúcou myšlienkou, ktorej sa slušný človek nedopúšťa, rovnako ako právo brániť svoje hranice – svoje limes – pred náporom barbarských kmeňov, ktoré podľa nového vládnuceho náboženstva (žiadne hranice, žiadne národy) majú sväté právo ich prekonať.
Trump nastupuje do úradu už druhýkrát s pokusom zvrátiť tento prúd dejín a oživiť zeitgeist, ducha doby, ktorý sa tak pevne usadil na tróne, že sa už zdal byť neotrasiteľný. A možno to tak naozaj je, pretože nové kulty majú vždy viac energie ako tie staré, ale aj tak sa občas pokúšajú o nejaký zvrat, o renesanciu zašlej slávy.
Môže to byť dosť ťažký boj a môžu existovať dobré dôvody, prečo ho zviesť. Ale trochu poučený pohľad na dejiny nabáda k skepse: stačí sa pozrieť na Donalda Trumpa a jeho družinu a človek sa musí poriadne premáhať, aby v nich videl odvážnych bojovníkov za obnovu rímskych cností. Možno im však opatrne držať palce.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.