Aká je skutočná cena za slepú klimatickú posadnutosť Európy

Verejné financie na celom svete sú nebezpečne preťažené. Rast na osobu stále klesá, zatiaľ čo náklady na dôchodky, vzdelávanie, zdravotníctvo a obranu stúpajú. Tieto naliehavé priority by si ľahko mohli vyžadovať ďalších tri až šesť percent HDP. Napriek tomu zelení aktivisti hlasno vyzývajú vlády, aby v mene klimatických zmien vynaložili až 25 percent HDP, čím by sa rast zastavil.

Čo alarmistickí aktivisti a dôverčiví novinári nechápu

Ak by sa blížil klimatický armagedon, mali by pravdu. Pravda je však oveľa prozaickejšia. Nedávno boli zverejnené dva významné vedecké odhady celkových globálnych nákladov na klimatické opatrenia. Nejde o jednotlivé štúdie, ktoré sa môžu líšiť (pričom najnákladnejšie štúdie sú hojne medializované). Namiesto toho ide o metaštúdie založené na všetkej odborne recenzovanej literatúre. Autorom jednej je jeden z najcitovanejších ekonómov zaoberajúcich sa klímou, Richard Tol, autorom druhej je jediný ekonóm zaoberajúci sa klímou, ktorý získal Nobelovu cenu, William Nordhaus.

Zo štúdií vyplýva, že zvýšenie teploty o 3°C do konca storočia – čo je podľa súčasných trendov mierne pesimistický odhad - bude mať celosvetové náklady vo výške 1,9 až 3,1 percenta celosvetového HDP. Aby sme to uviedli do kontextu, OSN odhaduje, že do konca storočia bude priemerný človek o 450 percent bohatší ako dnes. Pre klimatické zmeny sa bude cítiť "len" o 435 až 440 percent bohatší ako dnes.

Prečo je to také odlišné od obrazu, ktorý nám vytvárajú médiá? Alarmistickí aktivisti a dôverčiví novinári neberú do úvahy jednoduchú skutočnosť - ľudia sú pozoruhodne prispôsobiví a väčšinu klimatických problémov riešia s nízkymi nákladmi.

Vezmime si napríklad potraviny: klimatickí aktivisti varujú, že budeme hladovať, no výskum ukazuje, že namiesto 51-percentného nárastu dostupnosti potravín do roku 2100, ak by nedošlo k zmene klímy, sme na ceste k "iba" 49-percentnému nárastu. Alebo klimatické katastrofy: v 20. rokoch 20. storočia zabíjali pol milióna ľudí ročne, zatiaľ čo v poslednom desaťročí si vyžiadali menej ako deväťtisíc obetí ročne. Zníženie úmrtnosti o 97,5 percenta je spôsobené tým, že ľudia sú odolnejší, keď sú bohatší a majú prístup k lepším technológiám.

Klimatické „odstránenie rastu“ je forma extrémizmu

Extrémistickí klimatickí aktivisti a krajne ľavicoví politici odhaľujú svoju pravú tvár, keď presadzujú "odstránenie rastu" s cieľom znížiť emisie. Zhoršenie situácie ľudí a zvrátenie výsledkov v boji proti extrémnej chudobe by bolo tragickou chybou, ktorá by sťažila riešenie všetkých ostatných problémov. Okrem toho je smiešne predpokladať, že strategickí protivníci Západu, ako napríklad Vladimir Putin, si osvoja podobný prístup.

Zodpovednejší politici chcú do roku 2050 dosiahnuť "len" nulové čisté emisie uhlíka. Tento prístup však stále znamená spomalenie rastu v mene klimatických zmien tým, že podniky a jednotlivci budú nútení namiesto fosílnych palív používať menej efektívnu zelenú energiu. Celkové náklady by boli obrovské - 15 až 37 biliónov dolárov ročne počas celého storočia, čo zodpovedá 15 až 37 percentám súčasného svetového HDP.

Vzhľadom na to, že väčšinu tohto účtu zaplatia bohatšie krajiny OECD, bude cena zodpovedať sume desaťtisíc dolárov ročne na každého obyvateľa bohatého sveta. Nielenže to bude politicky nemožné, ale prínos bude predstavovať oveľa menšie jedno percento HDP počas celého storočia.

Aké ponaučenie vyplýva z omylu Európy pre svet

Skutočná cena neefektívnej klimatickej politiky spočíva v tom, že odvádza zdroje a pozornosť od iných priorít. Európa je v tomto smutnou lekciou. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi EÚ vyhlásila, že vďaka masívnym investíciám do výskumu a vývoja v celom hospodárstve sa stane "najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou ekonomikou založenou na vedomostiach na svete". To sa jej nepodarilo: výdavky na inovácie sa takmer nezmenili a EÚ teraz výrazne zaostáva za USA, Južnou Kóreou a dokonca aj Čínou.

Namiesto toho EÚ zmenila zameranie a s takmer slepou klimatickou posadnutosťou uprednostnila "udržateľné" hospodárstvo pred zdravým. Rozhodnutie EÚ zvýšiť svoje ciele v oblasti znižovania emisií do roku 2030 bolo čistou signalizáciou cnosti. Náklady pravdepodobne dosiahnu niekoľko biliónov eur, ale celé úsilie zníži teplotu do konca storočia len o triviálnych 0,004 °C.

Nesústredenie sa na inovácie brzdí Európu. Eurozóna zaznamenala za posledné desaťročie zanedbateľný ročný rast len o niečo viac ako jedno percento na osobu. Za dva bilióny eur, ktoré vynaložila na symbolickú politiku v oblasti klímy, mohla EÚ dve desaťročia plniť svoje vlastné ciele v oblasti výdavkov na inovácie.

Investície do inovácií by mohli EÚ a svet v dlhodobom horizonte obohatiť o 60 biliónov eur, čo by prinieslo 500-krát viac výhod ako symbolické prínosy klimatickej politiky. A hlavne, EÚ by mala viac priestoru na riešenie iných kľúčových výziev ako sú dôchodky, vzdelávanie, zdravotníctvo a obrana.

Zvyšok sveta by si mal z Európy vziať ponaučenie a prestať míňať peniaze na zlé klimatické politiky.