Kto je víťaz európskych dotácií pre poľnohospodárov

Jedno tvrdenie je, že slovenskí poľnohospodári majú dotácie nízke. To bola dlho pravda, ale len v kontexte priamych platieb na hektár. Ak sme zarátali aj dotácie cez druhý pilier Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) Únie, Slovensko malo výšku dotácie na hektár mierne nadpriemernú.

Iný kontext je pozrieť sa na výšku dotácií z SPP nie na hektár, ale cez euro poľnohospodárskej produkcie. Priemerná dotácia na 1 euro produkcie v EÚ v roku 2022 bola trinásť centov. Medzi krajinami však panovali veľké rozdiely.

Kým dotácia na euro produkcie vo Fínsku či Maďarsku dosahovala 30 až 40 centov, v Taliansku to bolo sedem centov, v Dánsku šesť a v Holandsku len tri centy. Slovenskí poľnohospodári dosahovali mierne nadpriemernú hodnotu 19 centov.

Farmári v Dánsku či Holandsku sú vďaka tomu oveľa menej závislí od dotačnej politiky než farmári v Maďarsku, Fínsku či Grécku. Je to však dané tým, že sa snažili ovplyvniť aj čitateľ, nielen menovateľ zlomku. Inak napísané – v týchto krajinách je vysoká miera pridanej hodnoty v poľnohospodárstve vďaka produkcii syrov, mäsa či kvetov, čo znižuje relatívnu úlohu dotácií.

Francúzsky Institut Economique Molinari tento kontext vo svojej nedávnej práci rozšíril ešte o jeden rozmer: zdanenie farmárov. Jedna vec je dostať dotácie, druhá vec je zaplatiť dane a zarátať len čistý efekt. Aj tu sú vidieť značné rozdiely.

Priemerná výška zdanenia farmárov v EÚ je 8 centov na 1 euro dotácií. Spokojní môžu byť rumunskí či nemeckí poľnohospodári, ktorým štát z eura dotácií zoberie len jeden, respektíve dva centy. Slovensko analytici umiestnili mierne nad priemer s daňovou záťažou desať centov na euro. Na opačnej strane sú Dánsko, Holandsko a práve Francúzsko s daňovou povinnosťou 16, 17 a 18 centov na euro dotácií v roku 2022.

Institut Molinari chcel touto prácou spochybniť populárny mýtus o dotáciami „dobre živených“ francúzskych poľnohospodároch. Samozrejme, aj ich kontext má svoje obmedzenia. Primárnym účelom SPP nie je dosahovať maximum produkcie na minimum dotácií, ale aj zbližovanie výkonnosti poľnohospodárskych sektorov jednotlivých členských štátov a v posledných rokoch čoraz viac aj environmentálne úlohy a cielená krajinotvorba pomocou poľnohospodárstva. O tom nám tieto tabuľky nič nehovoria a otázka z nadpisu preto ostáva nezodpovedaná.

Tým skôr, že hovoriť o akýchkoľvek „víťazoch“ v prípade SPP je veľmi otázne. Poľnohospodárska politika EÚ bude len v aktuálnom sedemročnom období stáť skoro 400 miliárd eur a napriek mnohým reformám stále vyvoláva nespokojnosť na všetkých stranách. Hoci Spoločná poľnohospodárska politika EÚ už opustila vody tvrdého centrálneho plánovania, v ktorých plávala pred dvoma-troma dekádami, stále robí z európskeho poľnohospodárstva byrokraciou prerastený sociálny podnik.