Európa vajatá medzi dvoma veľmocami

Mnoho biznismenov počas fóra poukázalo na hlavnú príčinu stagnovania – regulácie –, ktoré sú obzvlášť viditeľné v energetickom a technologickom sektore. Od šéfov veľkých spoločností, bánk či poisťovní padali slová ako „inovujte skôr, ako budete regulovať“ či odporúčania, že Európa by mala ísť v tejto oblasti v stopách USA.

Napriek tomu sa z úst európskych politikov ozýva, že honba za zeleným zajtrajškom, ktorá je spojená s kvantom regulácií a noriem, by (ani po nástupe ekoskeptického Donalda Trumpa) nemala prestať, ale posilniť sa. Povedal to Robert Habeck, nemecký dosluhujúci vicekancelár zo strany Zelených. Obnoviteľné zdroje sú vraj najlepšou odpoveďou na závislosť od dovozu výrazne drahších energií zo zahraničia po odstrihnutí sa od ruského plynu a ropy.

Predsedníčka eurokomisie sa vyjadruje v podobnom duchu. Znižovanie cien energií je podľa von der Leyenovej pre Brusel najvyššou prioritou, pričom kľúčom k tomu má byť "čistá" energia. Analytici ekonomického fóra zase podobne píšu, že zelené politiky treba zosúladiť s hospodárskym rastom „prostredníctvom lacnej, zelenej energie“.

Tieto tvrdenia však vytvárajú viac otázok ako odpovedí.

Energetické zdroje, na ktoré sa nemožno plne spoľahnúť

Slnko, vietor a voda síce dokážu produkovať energiu takmer zdarma, no háčikom sú obrovské výkyvy v čase. Zatiaľ čo v lete je produkcia obrovská, prenosová sústava extrémne vyťažovaná a ceny elektriny klesajú k nule, niekedy až do mínusu, v obdobiach, keď je sychravo a prestáva fúkať, ekozdroje nepostačujú. A elektrina je na spotovom trhu extrémne drahá.

Veľké výkonné kapacity týchto zdrojov sú teda zbytočné, ak ich nemáme čím istiť. V tomto smere je na to vhodný plyn, pri spaľovaní ktorého nevzniká také množstvo emisií CO₂, ako pri uhlí. Výroba elektriny sa tiež dá rýchlo zapínať a vypínať podľa potreby. Ide tak o pomerne flexibilný zdroj.

Vyvstávajú tu však dve otázky. Prvou je to, kto bude investovať do výstavby plynových elektrární, aby vyrábal elektrinu len v istej časti roka. A druhou je potreba masívne posilniť prenosové sústavy, ktoré musia zvládať obrovské nápory počas dní, keď svieti a fúka.

Uznávaní ekonómovia Martin Štefunko či Lenka Zlámalová preto v súvislosti s obnoviteľnými zdrojmi hovoria o „najväčšej misalokácii kapitálu v dejinách“. Teda, že sa investovalo neefektívne.

Výkon německého soláru je k ničemu, když ho není čím stabilním jistit. Totéž u větru. Největší misalokace kapitálu v dějinách. Velmi trefný popis jednoho z nejchytřejších ekonomů v zemi. pic.twitter.com/Apc9PrXK0p

— Lenka Zlamalova (@ZlamalovaLenka) December 15, 2024

Brusel buduje závislosť na dodávateľovi, s ktorým smeruje do obchodnej vojny

Druhý problém s obnoviteľnými zdrojmi je rovnako závažný. A po nástupe Trumpa do Bieleho domu mimoriadne akútny.

Hlavným hráčom na poli zelenej energetiky sa stala v priebehu rokov Čína. Jej firmy ťažia a spracovávajú obrovské množstvá kritických surovín, ako je lítium, kobalt, meď, grafit či dioxid kremíka, ako aj vzácne zeminy. Všetko zdroje potrebné pri výrobe solárnych panelov, (sčasti) veterných turbín či batérií (nielen) do elektrických áut, vďaka čomu Čína v týchto oblastiach dominuje.

Brusel mal pritom zatiaľ relatívne dobré vzťahy s Pekingom (napríklad v porovnaní s USA). Starý kontinent je s Čínou úzko ekonomicky prepojený, keď celkový objem obchodu dosahuje 740 miliárd eur, len o niečo menej ako so Spojenými štátmi.

Tu sa dostávame do jadra problému – Európa bude vo veľmi blízkej budúcnosti vystavená tlaku, aby kopírovala strategický ochranársky postoj USA voči Číne. Ten bude s novým prezidentom v Bielom dome extrémne silný, keďže ázijská veľmoc sa v priebehu posledných desaťročí vypracovala na vojenského aj ekonomického obra. Už teraz v Amerike platia zákazy vývozu technológií do Číny a sú uvalené clá na čínsky tovar, ako sú solárne panely, batérie, ako aj elektrické autá a mnoho ďalších.

Tento trend bude len silnieť, keďže Trump nemôže dopustiť, aby lacnejšia čínska produkcia obsadila americký trh, zanikli kľúčoví výrobcovia a Spojené štáty ostali v oblastiach, ako sú vyspelé technológie, energetika či automobilový priemysel, závislé od čínskych dodávateľov. Aj preto nový šéf Bieleho domu bočí od obnoviteľných zdrojov energie, kde má Peking do značnej miery monopol.

Donald Trump pritom vie, že jeho ochranárske politiky budú omnoho účinnejšie, ak sa k nim pripoja aj americkí spojenci. Pri clách na čínske elektroautá sme to videli už v roku 2024. Najprv ich uvalil Washington, o pár mesiacov Brusel. A vo veľmi blízkej budúcnosti to budeme s vysokou pravdepodobnosťou sledovať pri omnoho väčšom počte tovarov.

Ak Európa nebude chcieť kooperovať, Trump má množstvo pák – od stiahnutia ochrannej ruky, ktorú nad kontinentom drží prostredníctvom NATO, až po mäkkú, ale mimoriadne nepríjemnú hrozbu uvalenia priamych ciel na európsky tovar. Už dlhodobo avizuje, že na dovážaný tovar do Ameriky uvalí plošné clá na úrovni od desiatich percent nahor. Pre európske automobilky, ktoré sa topia v problémoch, by to malo devastačný účinok.

Trump môže s európskymi politikmi vyobchodovať prívetivé sadzby ciel výmenou za to, že Brusel nastaví v obchodnej politike podobný kurz ako Spojené štáty. Podstatne viac protičínsky. A že bude robiť to, čo mu šlo dobre aj doteraz – poslušne prikyvovať. Aj keď bude mať obchodná vojna s Čínou takisto ďalekosiahle následky.

V tomto kontexte je pre Úniu honba za zelenou energiou v najbližších štyroch rokoch ako strieľanie si do vlastnej nohy. Ide o utopené náklady, ktoré nikto nechce pustiť ku dnu. Z úst politikov sa, naopak, ozýva, aby sa Brusel viac a viac viazal na zdroje energie vyrábané Čínou, pri ktorej je budúcnosť obchodných vzťahov čierna.

Najlepším riešením sa v tejto situácii javí to, čo navrhujú biznismeni v Davose – ponechať v energetike voľnú ruku trhu. Podobne ako to (s jemu charakteristickou pompéznosťou) spravil Trump. Inak sa bude konkurenčná pozícia Európy iba zhoršovať.