Určite áno. V tomto prípade sa pohybujeme v oblasti protikomunistického odboja, takže všetko, čo nasledovalo, malo politické pozadie: rozsudky boli vopred jasné, o výške trestu rozhodovali orgány komunistickej strany, nebola možná žiadna obhajoba, boli to jednoducho procesy, v ktorých nebol priestor pre elementárnu spravodlivosť. Je pravda, že útoky na predstaviteľov moci - a mohli to byť aj príslušníci bezpečnostných zložiek - boli a sú vnímané kontroverzne, ale domnievam sa, že išlo o radikálnu formu protikomunistického odboja, ktorú vyvolali represie rozpútané režimom.
V súčasnosti trest smrti v Európe takmer nikde už neexistuje, ale ak by hypoteticky v demokratickej krajine teroristi zabili predstaviteľa demokratického štátu a dostali by trest smrti, bol by to politický rozsudok?
Myslím, že nie. Demokratický režim nevedie vojnu proti vlastným občanom, takže nie je dôvod bojovať proti nemu násilím.
No to si však nemysleli teroristi z Červených brigád, ETA alebo RAF. Nech boli ich dôvody akokoľvek šialené…
Máte pravdu, ale každý, kto chce zostať aspoň trochu objektívny, cíti a vníma ten rozdiel. Navyše protikomunistický odboj mal mnoho podôb, ozbrojený či násilný bol naozaj len extrém. Ale tvrdé rozsudky, vrátane hrdelných, sa vynášali aj za úplne nenásilné aktivity: za tlač letákov, za konšpiračnú a spravodajskú činnosť, za prípravu obnovy demokracie, viď Milada Horáková. Tento nenásilný odboj prevládal.
Ale potom sa našli aj ľudia, ktorí sa uchýlili k tvrdším prostriedkom. Práve teraz, začiatkom januára, je výročie popravy štyroch odbojárov z orgánu MAPAŽ: popravili ich 7. januára 1950. Skratka je dosť bizarná, znamená Masaryk, Palacký, Žižka. Išlo o mimoriadne veľkú organizáciu, sídlila v Lounoch, zapojili sa do nej dokonca aj policajti, ústrednými postavami boli Josef Hořejší, bývalý továrnik, ktorý vyrábal kočíky v Mělníku, a Kamil Novotný, veľmi úspešný mäsiar a údenár z Černčíc pri Lounoch.
A tí sa naozaj rozhodli viesť pomerne rázny odboj proti komunistickému režimu. Roznášali napríklad letáky, ktoré posielali poštou aj na policajné stanice, alebo si vyrobili šablónu podľa známeho protektorátneho plagátu „Ak ťa chytia, zahynieš…“ a namaľovali ju na rôzne miesta, napríklad na autobusy alebo na stĺpiky pri ceste. Pomáhali tiež ľuďom utiecť na Západ, napríklad pomohli Jánovi Prošvicovi, zakladateľovi firmy ETA, prekročiť hranice. Ale popri tom sa naozaj pustili do ozbrojeného odboja, takže uskutočňovali aj útoky pomocou bômb, ktoré si sami vyrábali z výbušnín používaných v kameňolomoch.
Terčom týchto atentátov boli predstavitelia komunistickej moci, príslušníci Štátnej bezpečnosti a funkcionári komunistickej strany. V lete 1949 sa uskutočnili tri, všetky v regióne Loun, a nikdy nedošlo k priamym stratám na životoch, ale nepochybne vystrašili režim. K obeti došlo pri zatýkaní, keď jeden z členov organizácie, peší agent Josef Plzák zastrelil príslušníka Štátnej bezpečnosti, keď ho viedol na služobnú stanicu v Lounoch. Plzákovi sa potom podarilo dostať do Nemecka, ale pri ďalšej ceste do Čiech bol zatknutý. Jeho príbeh je tiež neuveriteľný.
Koľko bolo v prípade MAPAŽ povrazov?
Štyri. Josef Hořejší, Kamil Novotný, Josef Plzák a Bohumil Klempt, robotník, ktorý nastražil jednu z výbušnín, obeťou mal byť príslušník ŠtB Strouhal, vyviazol len s nervovým šokom. Stačilo to na povraz.
Ujasnime si ešte tému. Vo vašom štvorzväzkovom diele sú uvedení „popravení z politických dôvodov v komunistickom Československu“. Je ich dvestošesťdesiatšesť. Tridsaťštyri z nich ste však zaradili do samostatného, štvrtého zväzku, medzi prípady, ktoré sú, povedzme, sporné alebo hraničné. Čím sú špecifické?
Ide o prípady, ktoré mali skôr kriminálny charakter a komunistické orgány ich zámerne spolitizovali. Alebo ide o jednoznačne kriminálne prípady (vrátane prípadov vojnových zločinov), ktoré však boli v minulosti omylom vydávané za politické. Mená týchto ľudí sa objavovali v rôznych súhrnoch, držali sa za nich minúty ticha, potom sa napríklad zistilo, že popravený bol zároveň konfidentom gestapa… Rozhodli sme sa ich však zaradiť do našej knihy, no napriek tomu sú súčasťou špeciálneho štvrtého zväzku. A o jednom „popravenom“, ktorý bol vždy uvedený medzi popravenými, som zistil, že vôbec nebol popravený.
Aha, kto to bol a ako sa mu to podarilo?
Volal sa František Ledvinka. Šialený príbeh, jeden z tých kontroverznejších. V mladosti bol delikvent, pochádzal z pomerne slušnej rodiny, jeho otec bol remeselník. Ale on bol od mladosti darebák, vydával sa za sirotu, infiltroval sa do nejakej rodiny a potom ju vykradol. Mnohokrát ho zavreli, na policajnej stanici ho poznali ako svoje topánky. A tak sa po väzeniach dožil februára 1948 a potom začal predstierať, že je bojovníkom proti komunizmu.
Na jar 1949 sa dal dokopy s Jánom Novákom, schizofrenikom a kriminálnikom, a spolu predstierali, že zakladajú protikomunistickú skupinu, že tlačia letáky. V skutočnosti hlavne kradli, opíjali sa a klamali ľudí, ktorí im dôverovali. Nezastavili sa ani pred vraždou jedného zo svojich komplicov, ktorého Ledvinka vylákal k Boleveckému rybníku v Plzni a brutálne zavraždil. V auguste 49 ich zatkli a pol roka sa pripravoval veľký proces, ktorý mal tieto kriminálne zločiny premeniť na politické zločiny.
Podľa očakávania Novák aj Ledvinka dostali trest smrti, ale Ledvinkovi sa pred ním podarilo ujsť. Dostal šarlach - a toho sa všetci báli, tak ho dali do nemocnice na Bulovke, kde ho strážili dvaja väzenskí dozorcovia, ale on nejako dokázal zapôsobiť na sestričku, ktorá ho ošetrovala, volala sa Květoslava Weisová, a povedal jej, že je protikomunistický bojovník, a ona mu poradila, kadiaľ má utiecť. Nikto nevie kam, takže Ledvinkove stopy úplne miznú, pravdepodobne utiekol za hranice. V análoch zostal len ako odsúdený na trest smrti a ako popravený, čo sa potom bralo ako fakt. Popravený bol Novák a zdravotná sestra dostala desať rokov za napomáhanie k úteku.
Popravovalo sa z politických dôvodov už pred februárom v rámci retribučných procesov. Tam sa okrem zjavných kandidátov na trest smrti, ako bol napr. K. H. Frank alebo Karel Čurda (hoci tu si človek nemusí byť taký istý), skončili na šibenici aj sporné prípady, obete politickej pomsty. Za všetky by som uviedol Jozefa Tisa…
Táto téma je veľmi háklivá. Retribúcie boli v podstate stanné súdy, v prípade ktorých neexistovalo odvolanie, popravy sa vykonávali niekoľko hodín po vynesení rozsudku, nepochybne došlo k mnohým nespravodlivostiam. Toho sa už na konci vojny obávali mnohí demokratickí politici či publicisti, že povojnové procesy nepovedú k nastoleniu spravodlivosti, ale budú slúžiť na vybavovanie si účtov a likvidáciu politických protivníkov.
To sa v mnohých prípadoch aj stalo. Mimochodom, retribučné procesy boli prvým prípadom, keď sa vo veľkom rozsahu použila inštitúcia sudcov z ľudu, ktorá mala do veci vniesť ľudovú spravodlivosť. Existuje teda mnoho problematických momentov. Napriek tomu všetkému sa však domnievam, že kvalitatívne sa od súdnictva po februári 1948 značne líši, a ak by sme tieto dva systémy neoddelili, bolo by to zavádzajúce a neprehľadné.
Aký bol teda hlavný rozdiel medzi predfebruárovými a pofebruárovými súdnymi procesmi?
Pre nás bol kľúčový výskyt politického paragrafu v rozsudku nad popraveným. Paragrafu, za ktorý mohol byť uložený trest smrti. Vychádzali sme zo znenia rehabilitačného zákona č. 119/1990 Zbierky zákonov, ktorý v § 2 vymenúva, na čo sa vzťahuje rehabilitácia: vlastizrada, špionáž, vojenská zrada atď.
Koľko z 266 popravených bolo spojených s nejakou formou ozbrojeného alebo násilného odboja? Koľko ľudí tam išlo jednoducho natvrdo?
To bolo pre mňa samotného prekvapením. Pripomínam rozdelenie na 232 obetí nesporne politického charakteru a 34 prípadov, ktoré sme oddelili a nazvali „Trestné prípady nesúce stopy politickej manipulácie a prípady v minulosti vydávané za politické“ - tie teda do tejto odpovede nezahrniem. Takže z 232 politických je 22 percent tých, ktorí vykonávali nejakú ozbrojenú činnosť, ako napríklad sabotáže a atentáty.
Ale najdôležitejšou a najpočetnejšou skupinou sú tí, ktorí sa podieľali na nejakej spravodajskej činnosti, zvyčajne spojenej s aktivitami československého exilu. Ide jednak o peších agentov alebo kuriérov, ktorí prekročili hranice: 43 z nich bolo popravených, ale sú tu aj ľudia, ktorí im pomáhali alebo im poskytovali nejaké informácie, a to samo osebe viedlo v niektorých prípadoch tiež k trestu smrti. Ide teda o najpočetnejšiu skupinu. Treťou skupinou sú tí, ktorí chceli vyvolať ozbrojené povstanie alebo sa len na to práve pripravovali, že sa na ňom zúčastnia, keď k nemu dôjde.
To je Milada Horáková…
Áno, povedzme, že áno, hoci v jej prípade išlo najmä o teoretické úvahy. Ale myslím si, že najtypickejšia je organizácia Praha-Žatec, čo bola skupina zložená z civilistov aj vojakov, vrátane niekoľkých príslušníkov generálneho štábu. V marci 1949 sa pokúsili zorganizovať štátny prevrat, ktorý sa, žiaľ, nikdy neuskutočnil.
Koľkí z tých, ktorí boli popravení z politických dôvodov, boli úplne „nevinní“?
Áno, sú medzi nimi aj takí, ale tí sú v menšine. Sú to ľudia, ktorí sa stali obeťami provokácií, ktorí boli vlákaní do nejakej pasce, ktorí mali slúžiť ako exemplárne prípady na zastrašenie skupín obyvateľstva. Alebo to bola jednoducho pomsta za niečo iné.
To by sa týkalo aj Záviša Kalandru…
Áno, samozrejme, že aj on tam patrí. Záviš Kalandra bol čistá obeť. Bola to ideologická vražda. Chceli len popraviť nekonformného intelektuála.
Alebo popravení kňazi z babického procesu.
Áno, kňaz Ján Bula z Babíc bol tiež čistá obeť. Ale potom je tu ďalšia skupina, ľudia, ktorí sa možno aj pokúsili zapojiť do nejakej formy odboja, ale mali smolu, že hneď narazili na provokatéra. Najtypickejšími predstaviteľmi tejto skupiny sú študenti Karel Bacílek a Boris Kovaříček. Tí sa už pred tým, ako sa pridali k provokatérovi Reicinovho Vojenského obranného spravodajstva, podplukovníkovi Josefovi Hruškovi, pokúšali niečo proti režimu podniknúť a skutočne niečo podnikli, hoci boli vlastne celý čas pod kontrolou. Bolo by voči nim nespravodlivé zaradiť ich medzi „nevinné“ obete, ale ich tragédiou bolo, že boli celý čas v pasci.
Provokatér Hruška, ak sa nemýlim, dostal sám povraz.
Áno, bol odsúdený spolu s obeťami, ktoré priviedol na šibenicu. Stal sa nepohodlným, vedel príliš veľa, a tak zlikvidovali aj jeho.
A potom je tu osobitná kategória, komunisti, obete komunistických čistiek. Pamätám si, ako Jiří Stránský hovoril, že je neprípustné, aby títo páchatelia teroru boli menovaní vedľa skutočných obetí, ako bola Milada Horáková alebo Heliodor Píka.
Áno, ale my sme ich do našej knihy zaradili. Nepochybne, exponenti režimu sú práve tou kategóriou, ktorá vzbudzuje polemiku. Inžinier Adolf Rázek (1930 - 2018), ktorý bol politickým väzňom a vyšetrovateľom Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, pre nich v svojom zozname popravených vyčlenil osobitnú skupinu - exponentov komunistického režimu: celkovo išlo o 13 ľudí. Rozhodli sme sa ich zaradiť do našich kníh, nevymedzovať sa voči nim. Ide aj o to, že iná situácia je, keď máte len zoznam, a iná situácia je, keď predkladáte plnohodnotné prípadové štúdie, kde to môžete vysvetliť. A na mnohých miestach hovoríte to, čo treba jasne pomenovať: že napríklad Rudolf Slánský bol obeťou politického procesu, ale zároveň bol páchateľom, ktorý spoluvytváral komunistickú totalitu.
A potom sú tu prípady komunistických intelektuálov ako Vladimír Clementis, Ludvík Frejka alebo Rudolf Margolius, ktorí boli komunistickými funkcionármi, ale bolo by asi nespravodlivé nazvať ich zločincami…
Áno, pri bližšom pohľade takmer vždy zistíme, že každý prípad je do istej miery individuálny a nie všetko sa dá zaradiť do jednoznačných kategórií: napríklad porovnanie Bedřicha Reicina a Osvalda Závodského, nepochybných páchateľov zločinov, s ľuďmi ako Clementis alebo Margolius.
A potom tu máme už spomínaného podplukovníka Josefa Hrušku, ktorý bol agentom provokatérom, ktorý mal na svedomí veľké množstvo ľudí a sám bol popravený ako mukl, ktorý splnil svoju úlohu. Urobil presne to, čo od neho chceli jeho nadriadení, ale potom ho jednoducho hodili cez palubu. Aj toto je šialený prípad. Mal šesťdesiatšesť rokov, keď ho zatkli, a počas prvého „výsluchu“ ho zbili tak, že dúfali, že to neprežije. Prežil a bol obvinený z odbojovej činnosti, ktorú „vykonával“ v rámci toho, že bol agent - a dostal za to trest smrti.
Takže kam ho zaradiť? Napríklad v spomínanom Rázkovom zozname Hruška paradoxne nie je medzi komunistickými exponentmi, ale v hlavnej skupine popravených spolu s Miladou Horákovou. Je to zložité. Naším cieľom bolo tieto prípady vysvetliť.
Aký bol pomer národností, najmä pomer Čechov a Slovákov? Mal niektorý z národov prevahu?
Viete, trochu ste ma zaskočili, pretože v tomto smere sme žiadnu presnú štatistiku nespracovali, hoci z našej knihy sa to dá pomerne ľahko zistiť, pretože v súhrnných tabuľkách je uvedená národnosť obetí. Ale myslím si, že to zhruba zodpovedá pomerom Čechov a Slovákov vo vtedajšom Československu. Je tam jeden Nemec, inžinier Bedřich Hoche, rodák z Ústí nad Labem, ktorý bol odsúdený na trest smrti za to, že v Jáchymove vzal z bane v kufríku niekoľko kilogramov uránovej rudy a pokúsil sa ju predať. Bol popravený vo februári 1950.
Zohralo nejakú úlohu miesto, kde boli súdení? Mal napríklad Slovák súdený v Bratislave väčšie šance ako Čech súdený v Prahe?
Nemyslím si, že to zohrávalo nejakú úlohu. Štátny súd v Bratislave nebol o nič menej prísny. Asi najznámejší je proces s členmi Bielej légie, čo bola protikomunistická organizácia, ktorá sa zaoberala najmä spravodajskou činnosťou. Proces s ňou sa konal v roku 1951. Celkovo bolo vynesených sedem rozsudkov smrti. Nemyslím si, že by tam bolo nejaké slovenské špecifikum. Popravený bol aj Viliam Žingor, hrdina Slovenského národného povstania, ktorý bol obvinený z prípravy protištátneho povstania. Bol popravený v Bratislave [18. decembra 1950, pozn. red.].
Popravovalo sa rovnakým spôsobom ako v Prahe?
Áno, popravovali ich tam rovnakým spôsobom, ale bol tam iný kat ako v českých krajinách.
Každá prípadová štúdia vo vašej knihe sa končí odsekom z opisu popravy. Mňa tam „zaujalo“, že odsúdení zomierali niekoľko desiatok minút, a to udusením. Myslel som si, že obesenie je rýchla smrť zlomením väzov.
Nie tak pri tzv. šibeniciach doskového typu, ktoré komunistické Československo prevzalo od prvej republiky a ešte od Rakúsko-Uhorska. Väzeň sa pri nej vždy udusil.
Nikto nebol popravený zastrelením? Ani vojaci? Ani Heliodor Píka?
Nie, všetci boli obesení. Mimochodom, „dosku“, na ktorej bol v Plzni popravený generál Píka, nedávno získali pracovníci Múzea polície ČR v Prahe na Karlově, kde je vystavená.
Viete, čo je zaujímavé: že z prvej republiky pochádzala nielen tá doska, ale aj mnohí sudcovia, vlastne veľká časť súdnictva. Predsedom Štátneho súdu, ktorý vynášal hrdelné rozsudky, bol doktor Hugo Richter, sudca so skúsenosťami z prvej demokratickej republiky.
Áno, máte pravdu. Nový režim sa snažil rýchlo produkovať nových sudcov, preto vytvoril inštitúciu sudcov z ľudu a potom produkoval absolventov Právnickej fakulty robotníckej: medzi prvými absolventmi bola Ľudmila Brožová-Polednová, prokurátorka z procesu s Miladou Horákovou. Oporou však boli naozaj ľudia, ktorí získali vzdelanie počas prvej republiky. To je asi dôkazom toho, že ani najlepšie vzdelanie nie je zárukou etického správania. Museli vedieť, že súdia spôsobom, ktorý je v rozpore s elementárnymi pravidlami práva, a napriek tomu sa veľmi rýchlo vžili do svojej novej úlohy a nespôsobilo im to žiadne väčšie problémy.
Povedal by som, že k tomu, aby sa stal človek darebákom, je vždy len krôčik. Keď sa pravidlá zmenia, väčšina ľudí sa okamžite prispôsobí. Historicky to bolo preto, že okupácia a potom odsun a retribúcie uvoľnili pravidlá a ľudia si jednoducho zvykli na teror.
Faktom je, že mnohí sudcovia, ktorí v 50. rokoch vynášali rozsudky smrti, sa už uplatnili v retribučných procesoch. Príkladom je Josef Urválek, ktorý v nich bol veľmi aktívny. Je to pravdepodobne tak, ako hovoríte. Mnohí ľudia si svoje problematické správanie dokážu racionalizovať, nájsť dôvody, prečo sa tak správať. A keď tie dôvody pominú, prispôsobia sa niečomu inému. A celý čas majú pocit, že robia správne, že to inak nejde.
Áno, to vieme z nedávnej minulosti. Ale aj tak sa chcem spýtať, kto bol najmladším popraveným?
Jaroslav Kysela. Mal osemnásť rokov a osem mesiacov. Popravili ho v októbri 1950 za útek z Jáchymova. Bola to celá skupina a boli tam štyri tresty smrti z demonštratívnych dôvodov. Jeho matka, samozrejme, žiadala o milosť, nebolo jej vyhovené, tak aspoň žiadala o vydanie pozostatkov, tiež jej nebolo vyhovené. Ale po čase jej prišiel účet za pitvu. A ak sa chcete spýtať, kto bol najstarší, tak to bol spomínaný konfident Josef Hruška, ktorý mal 66 rokov.
V porovnaní s Kašparom Kaplířom zo Sulevíc, ktorý mal osemdesiatpäť rokov, keď mu kat Mydlář sťal hlavu, to bol mladý muž. Chcel by som však pripomenúť aj smutný prípad nebohého muža, ktorého popravili ochrnutého a museli ho doslova vytiahnuť na šibenicu.
Áno, myslíte dvadsaťjedenročného Stanislava Plichtu z prípadu Babice, ten bol ochrnutý v dôsledku prestrelky na poli. Dlho ho dávali do poriadku, čo sa nepodarilo, a tak sa rozhodlo, že ho popravia ochrnutého. Zachovala sa správa o jeho poprave, z ktorej vyplýva, že zomieral dvadsaťpäť minút, čo pravdepodobne súviselo s jeho telesným postihnutím. Bolo to veľmi kruté. Ešte na šibenici so slučkou okolo krku kričal: „Dá sa ešte niečo urobiť? Vešajú žobráka! Vešajú žobráka, mami, vešajú žobráka!“ Podľa suchého úradného záznamu „hystericky kričal tieto slová“.
Bola niekedy uplatnená milosť?
Niekoľko milostí bolo udelených, ale veľmi zriedkavo. Napríklad prezident Gottwald udelil milosť sovietskemu partizánovi Timofejovi Simulenkovi, ktorý tu po vojne zostal a stal sa členom odbojovej protikomunistickej skupiny Svetlana Světlana, čo bola vôbec najväčšia odbojová skupina, ktorej jadro tvorili bývalí partizáni z moravských a slovenských hôr. A tento Simulenko dostal trest smrti, ale možno preto, že bol sovietsky občan, dostal milosť.
Bola okrem Milady Horákovej odsúdená na trest smrti aj nejaká iná žena?
Nie, z politických dôvodov len Milada Horáková. Ale prvou ženou, ktorá bola v komunistickom Československu popravená, bola Vlasta Charvátová. Bola to mladá žena s hrozným osudom. Zúčastnila sa na prípravách druhého pokusu o štátny prevrat, ktorý bol naplánovaný na 16. mája 1949. So svojím manželom sa dokonca pokúsila oslobodiť niekoľko politických väzňov z väznice v Litoměřiciach, pričom zastrelila jedného z dozorcov a potom sa jej podarilo utiecť. Neskôr po zatknutí bola napriek tehotenstvu kruto mučená a prišla o dieťa.
Najprv sa pravdepodobne očakávalo, že dostane trest smrti, potom bol odsúdený len jej manžel, ktorý bol popravený. Dostala doživotie, v roku 1963 ju prepustili, zomrela v roku 2002 a na jej žiadosť ju pochovali v Motole, na mieste, kde boli tajne uložené niektoré urny s popolom popravených z pankráckej väznice v roku 1965. Zistilo sa, že by tam mala byť aj urna jej prvého manžela. Uložili ju teda vedľa jeho.
Prečo sa pozostatky nevydávali príbuzným? Bol na to nejaký dôvod?
Myslím si, že jedným z dôvodov bolo, že sa báli vytvárania pamätných miest pri hroboch. A potom: naozaj chceli čo najviac potrestať triedneho nepriateľa, takže nenávisť išla naozaj až za hrob. Dokonca ani nevydávali posledné listy rodine. Väzni ich síce mohli napísať pár hodín pred popravou v cele smrti, ale to bolo všetko, listy skončili ako súčasť vyšetrovacích alebo súdnych spisov.
Myslíte si, že bez týchto drakonických rozsudkov by režim neprežil? Že boli podľa ich vlastného názoru oprávnené?
Myslím si, že režim veľmi dobre vedel, prečo vynáša také prísne rozsudky. Aby sa udržal pri moci, musel to robiť. Museli zastrašiť spoločnosť, museli jej ukázať, že budú nemilosrdní a nezastavia sa pred ničím. V tomto zmysle mal teror svoj účel.
Hrozila po roku 1968 ešte niekomu šibenica z politických dôvodov?
To je hypotetická otázka. Záviselo by to, samozrejme, od toho, aké vážne boli protirežimové aktivity takejto osoby. Poslednou osobou popravenou z čisto politických dôvodov bol Vladivoj Tomek v novembri 1960. Posledným z „kriminálnych“ bratrancov, ktorí boli zaradení do tejto kontroverznej skupiny, bol prípad bratrancov Barešovcov, ktorí uniesli autobus so študentmi, aby si vynútili ich odchod do západného Nemecka: Robert Bareš bol popravený v decembri 1979.
Poviem vám však ešte o jednom zaujímavom prípade zo 60. rokov, v ktorom mohol byť uložený vysoký trest. Týka sa pešieho agenta Vladimíra Komárka, ktorý v rokoch 1949 a 1950 prekročil hranice v službách francúzskej tajnej služby a organizoval tu rozhlasové vysielanie. Nakoniec bola ilegálna skupina, ktorú viedol, odhalená, jej členovia zatknutí, dvaja z nich dokonca popravení (jeden z nich pri zatýkaní zastrelil pražského príslušníka ŠtB). Komárkovi sa však podarilo utiecť na Západ, nakoniec odišiel do Ameriky, kde sa stal majiteľom cestovnej kancelárie. A v roku 1966, už ako americký občan, sa rozhodol odletieť do Tbilisi na konferenciu o cestovnom ruchu.
KGB zistila jeho totožnosť a v spolupráci s československým ministerstvom vnútra zariadila, aby lietadlo Aeroflotu pristálo v Prahe, kde ho okamžite zatkli. Vzápätí vznikol veľký problém. Americká strana reagovala veľmi podráždene. No a keďže sa vzťahy s USA práve zlepšovali, zapojilo sa do toho české ministerstvo zahraničných vecí, ktoré nemalo záujem na eskalácii. Pán Komárek, bývalý šéf „protištátnej špionážnej“ skupiny, ktorá dokonca zlikvidovala príslušníka tajnej polície, bol okamžite odsúdený na osem rokov väzenia a dva dni po vynesení rozsudku bol deportovaný a mohol sa vrátiť do Ameriky.
Takže, šťastný koniec.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
