Úskalia ľavo-ľavej spolupráce. Prípad Francúzsko

Francúzsky premiér Francois Bayrou minulý týždeň prečkal pokus o vyslovenie nedôvery, o ktorý sa pokúsila Mélenchonova radikálna ľavica. Z hľadiska ďalšieho fungovania francúzskej vlády to znamená asi len to, že Bayrou po mesiaci vo funkcii zatiaľ neprekonal rekord najkratšieho funkčného obdobia. Tým sa honosí jeho predchodca, trojmesačný premiér Barnier, ale ani táto súťaž ešte nie je uzavretá.

Rozpad koalície liberálnej a ľudovej ľavice

Podstatnejšou správou je, že na hlasovaní sa rozpadla koalícia liberálnej a ľudovej ľavice, Nový ľudový front, ktorá sa vyhlasovala za víťaza minuloročných volieb. Jej krach ukazuje na širší problém ľavo-ľavej spolupráce, a to nielen vo Francúzsku.

Pripomeňme, že koalícia vzniká vlani v júni pred parlamentnými voľbami. Vedie ju ľudovo-ľavicové hnutie Nepodvolené Francúzsko Jeana-Luca Mélenchona, ktoré je euroskeptické, anti-atlantistické, antikapitalistické ale dôsledne promigračné a progresivistické. Ďalšími partnermi sú kedysi vládni socialisti, zelení, komunisti a potom rôzne skupinky z ľavicového okraja francúzskej politiky.

Mélenchonova strana by pravdepodobne obstála vo voľbách aj sama, pre všetkých ostatných bola koalícia zárukou prežitia v dvojkolovom väčšinovom hlasovaní. Koalíciu stmeľujú dvaja spoloční nepriatelia: liberálny stred prezidenta Macrona a národno konzervatívna Marine Le Penová.

Liberálna ľavica a Macron ako relatívni nepriatelia

Nepriateľstvo s Macronom je však relatívne. Najmä socialisti, ktorí majú liberálne ľavicový program, sa vo väčšine otázok so svojim bývalým spolustraníkom zhodujú. Ani zelení nepovažujú Macrona za arcinepriateľa. Po prvom kole sa celá ľavica, dokonca s macronistami, spojí proti Le Penovej; pod heslom spoločného boja za republiku a proti fašizmu. V obvodoch, kde v druhom kole stoja ich kandidáti proti lepenovcom, ten slabší z nich svojho kandidáta stiahne.

Táto dohoda lepenovcov podstatne vzdiali od parlamentnej väčšiny, ku ktorej sa podľa mnohých prieskumov blížili, aj tak sa 116 kreslami stávajú najsilnejšou stranou.

Najsilnejšou koalíciou sa však stáva so 193 kreslami Nový ľudový front. Mélenchon od Macrona žiada, aby ich poveril zostavením vlády. Macron reaguje, že so socialistami (62 kresiel) a zelenými (28 kresiel) rád povládne, ale Mélenchonových nepodvolených do vlády nepustí (71 kresiel). Hovorí tým z duše liberálnej časti ľavicovej koalície, ktorá navonok síce Macrona kritizuje, ale sami si nevedia predstaviť, že by s Mélenchonom mohli vládnuť.

Radikálna ľavica je opakovane zneužitá

Liberálna ľavica využila tú radikálnu podobne ako Macron. Zatiaľ čo Macron dohodou s ľavicovou koalíciou oslabil svoju hlavnú rivalku Le Penovú, liberálna ľavica sa dohodou s Mélenchonom nechala vytiahnuť do parlamentu. Avšak už od zvolenia dávali socialisti najavo, že nechcú byť s Mélenchonom príliš spájaní. V parlamente síce spoločne s ním hlasujú proti Macronovi a odmietajú podporiť čokoľvek, čo ide od Le Penovej. Ale keď sa má koalícia sama na niečom zhodnúť, dopadá to čudne.

Napríklad na premiérku nominuje Nový ľudový front úplne neznámu úradníčku parížskeho magistrátu. Na skutočnej politickej osobnosti sa nedokáže zhodnúť a nomináciu robí len preto, aby úplne nestratila tvár. Macron sa ich nomináciou ani nezaoberá. Radšej sa spýta Le Penovej, či by dala šancu vyslúžilému republikánovi Barnierovi. Šancu dostane, ale keď Barnier neuspokojí jej požiadavky, pošle ho ku dnu.

O tri mesiace neskôr sa scenár opakuje s Bayrouom. Aj on dostane šancu a pretože si nechce lepenistov hneď postaviť proti sebe, necháva na ministerstve vnútra pravicového protimigračného republikána Bruna Retailleau.

Ale oproti svojmu neúspešnému predchodcovi o niečo pokročí. Bayrou sa dohodne so socialistami, že nepodporí hlasovanie o nedôvere vyvolanej ich mélenchonistickými partnermi z Nového ľudového frontu. Ak by sa mu podarilo natrvalo socialistov pritiahnuť, priblíži sa parlamentnej väčšine, ktorú si potom môže zaistiť niekoľkými nezaradenými či prebehlíkmi. Nech už Bayrou dopadne akokoľvek, ľavicová koalícia skončila socialistickým podrazom pri januárovom hlasovaní.

Prirodzené, ale nerovné spojenectvo ľavicových prúdov

Ide o vzorec, ktorý sa v histórii ľavice pravidelne opakuje. Liberálna ľavica, obvykle zakotvená v privilegovaných kruhoch vyššej strednej triedy, nikdy negeneruje spoločenský potenciál postačujúci na to, aby mohla vládnuť či dokonca existovať sama, vždy je odkázaná na partnera.

Najprirodzenejšie partnerstvo nadväzuje s liberálnou pravicou, ako dnes vidíme po Európe v podobe neoliberálno-progresivistických koalícií podľa strihu Macrona, Scholza či Fialu. O niečo také sa usilovali aj slovenskí progresivisti a neoliberáli pred poslednými voľbami.

Zatiaľ čo však liberálna ľavica naľavo od seba vidí výraznú ľavicu ľudovú, môže sa pokúsiť aj o partnerstvo ľavo-ľavej, ako to skúsili vo francúzskom Novom ľudovom fronte. Také partnerstvo sa síce javí ako prirodzené, ale v skutočnosti je bytostne nerovné a často končí vytunelovaním ľudovej ľavice.

Pocit nadradenosti liberálnej ľavice a jeho dôsledky

Jeho nerovnosť vychádza z nadradenosti, s ktorou ľavica liberálna pristupuje k tej ľudovej. Ide o nadradenosť vzdelaných, medzinárodne zosieťovaných, politicky umiernených nositeľov najrôznejších jemných zručností nad neotesanými radikálmi zakorenenými vo svojich mestách a regiónoch.

Svoju vnímanú nadradenosť často neprejavujú prvoplánovou aroganciou a pohŕdaním, ale proklamovanou potrebou porozumieť oným ľudovým vrstvám, aby ich mohli lepšie uchrániť pred osídlami nezodpovedných populistov a aby im dokázali zrozumiteľne vysvetliť, že ich záujmy dokonale napĺňajú.

Vedení týmto cieľom sú dokonca ochotní spolupracovať s onými populistami, aby ich kultivovali. Keď sa potom na chrbte ľudovej ľavice dostanú do funkcií, buď svojich menejcenných spojencov odkopnú, ako francúzski socialisti Mélenchona, alebo ich ideologicky ovládnu a tým aj pripravia o ľudovú podporu, ako sa to stalo väčšine západných sociálnodemokratických strán.

Spojenectvo ľudovej ľavice a ľudovej pravice

A ľudová ľavica? Jej voličský záber bude vždy širší ako pri ľavici liberálnej, ale väčšinou sa tiež nezaobíde bez spojenca. Je odsúdená na to, aby sa nechala zneužívať liberálmi? Nie nevyhnutne. Iná cesta vedie cez spojenectvo s ľudovou pravicou. Tá bude často sama hľadať alternatívu k spájaniu s neoliberálmi, ktorí ju zneužívajú rovnakým spôsobom ako progresivisti ľudovú ľavicu.

Všeličo by o pravo-pravých úskaliach mohol povedať Geert Wilders. Pravicový tribún ľudu síce vyhral holandské voľby, ale aby mohol postaviť vládu, musel sa spojiť s centristickou pravicou, ktorá dovtedy vládla a na „populistov“ sa pozerá cez prsty. Nielenže samotného Wildersa nepustili do vlády, ale vytrvalo sabotujú jeho reformu azylovej politiky.

Spojenectvo ľudovej ľavice s ľudovou pravicou nie je nutné dlho predstavovať slovenskému čitateľovi. Pokiaľ ľudovo ľavicová strana SMER nevládla sama, bola vždy v koalícii práve s ľudovo pravicovými silami, ako je to aj dnes. Svorne potom žali a žnú pohŕdanie liberálov zľava aj sprava.

Ale nikomu by asi nenapadlo navrhovať spojenectvo ľudovo ľavicového Fica s ľavicovým liberálom Šimečkom. V mnohých ohľadoch je ľavo-pravá národná koalícia prirodzenejší útvar než pokusy integrovať na ideologickom základe ľavicu či pravicu, ako sa neúspešne pokúsili zľava Mélenchon s Novým ľudovým frontom vo Francúzsku či sprava Wilders v Holandsku.

Ostávajúce možnosti

Dodajme však, že ľavo-pravá národná koalícia nie je vo Francúzsku a v mnohých ďalších západoeurópskych štátoch vôbec možná, pretože masová migrácia rozbíja ich národy. Ľudová ľavica si totiž ako svoj ľud vybrala neeurópskych migrantov a ich potomkov. Mélenchon je dnes tribúnom parížskych predmestí, nie bielej pracujúcej triedy, ktorá dnes volí Le Penovú.

Ich spojenectvo neprichádza do úvahy, čo je dobrá správa pre Macrona a ďalších stúpencov európskej centralizácie, boja s globálnou klímou, vojny na Ukrajine, protiruských sankcií, migrácie či genderového šialenstva.

Ale všetkého do času. Aj Francúzi už strácajú trpezlivosť s tým, ako liberálna elita popiera ich základné problémy. Národná koalícia zľava aj sprava síce nie je možná, ale parlamentná väčšina či prezidentský úrad pre Le Penovú je na dosah.