Ako Fico urobil Trumpovi napriek a v čom môže byť jeho silným spojencom

Trumpovmu ultimátu Európskej únii sa tesne pred Vianocami postavil premiér Robert Fico. Keďže Spojené štáty bude ťažiť ešte viac plynu (čím aj stlačia svetové ceny plynu dole), EÚ dostáva od Donalda Trumpa na výber: buď bude odoberať viac plynu od USA, alebo Spojené štáty na EÚ uvalia dovozné clá a tarify. Americké clá a tarify majú byť palicou svetového policajta, ktorou sa Trump vyhráža už kde-komu, najnovšie aj Putinovi.

Vyhrážky ohľadom ukrajinského tranzitu plynu skúšal aj Fico na Zelenského, len trochu vyzneli prázdne, keď slovenská vláda posledný rok žiadnu výraznú humanitárnu pomoc Ukrajine neposkytla a samotná ukrajinská vláda žiada európske krajiny, aby zastavili sociálnu pomoc pre ukrajinských imigrantov, lebo ich chce dostať späť domov.

Pre voličov tejto vlády to však znelo ľúbivo – slovenská pomoc Ukrajine sa zastaví. Vývoz a prevoz zbraní na Ukrajinu však Robert Fico neohrozí, ako to urobil Orbán na hraniciach. Slovensko vyrába zbrane na vývoz a biznis je biznis.

Predsa len potečie z Ruska?

Nuž odletel slovenský premiér do Moskvy, kde nič nevybavil, ale zato urobil dojem na svojich voličov a voličov SNS, ktorú tak dal do pozoru vo vládnej koalícii. Ako mu však jeho anti-imigrační voliči zhltnú to, že podporuje vstup Turecka do Európskej únie a ich voľný pohyb po Európe? Turci pritom okupujú časť Cypru, Sýrie aj Iraku. Až tak sa musel Erdoganovi zalíškať, aby nám previezol ruský plyn cez svoje potrubie, ktoré ešte musí turecký premiér dohodnúť aj s Putinom? Tento ťah vyzerá skôr zúfalo ako suverénne od slovenského premiéra.

Na tureckého prezidenta Robert Fico apeloval, aby sa zaangažoval do urovnania konfliktu na Ukrajine. Pritom veľkou trofejou Fica, ktorú doniesol z Moskvy, malo byť to, že Putin vraj súhlasil, aby sa Slovensko stalo miestom rokovaní o mieri na Ukrajine. Teraz v Turecku hovoril o tom, že na Slovensku to má byť len na nižšej úrovni, na vysokej politickej úrovni nech to je radšej v Turecku. Trump teda nepríde na stretnutie s Putinom na Slovensko, ako si mohli Slováci začať namýšľať.

Odpor voči globálnej pandemickej kontrole

Keď pôjde Fico do Washingtonu, tak sa pravdepodobne bude zaliečať aj Trumpovi, ktorý mu možno ten ruský plyn aj odpustí. Určite Trumpovi pripomenie, že Slovensko sa dištancovalo od medzinárodných zdravotníckych predpisov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO).

Trump totiž mnohých posadil, keď v prvý deň svojho úradu nariadil vystúpenie USA z WHO. Fico pravdepodobne bude koketovať s podobnou myšlienkou, ani on sa nechce dať spútať pandemickou zmluvou WHO. Daily Mail píše, že aj Británia by mohla nasledovať v tomto Trumpov príklad.

Bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa s tým vysporiadala Európska únia. Európska komisia (EK) dostala od členských štátov (ešte počas minulej vlády) poverenie na negociácie s WHO ohľadom pandemickej zmluvy. Eurokrati sa tvária, že rozhodujú za všetkých. Lenže stanovisko k pandemickej zmluve vyrokované EK nemá právnu záväznosť, Slovensko ho môže odmietnuť.

V každom prípade zdravotnú politiku v EÚ už aj tak koordinuje Európske centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb (ECDC), ako sme videli počas pandémie, hoci suverenita v oblasti zdravia je členským štátom stále garantovaná.

Aj preto Švédsko išlo svojou cestou počas pandémie, pričom Slovensko zasa za vlády Igora Matoviča robilo priam nadprácu – zavádzalo ešte prísnejšie opatrenia, ako navrhovalo ECDC či WHO. EÚ však pripravuje s WHO politiku One Health s digitálnymi pasmi.

Postaví sa Fico genderizmu?

Ak by sa premiér Fico chcel postaviť Bruselu v oblasti gender politiky a v štýle Trumpovej revolúcie odmietnuť akékoľvek iné rody okrem mužského a ženského, tak netreba ani vystupovať z EÚ. V tejto oblasti síce existuje nátlak a rôzne rezolúcie, spravidla vždy podporené hlasmi europoslancov zo Smeru, no stále je tu sloboda pre členské krajiny odmietnuť udelenie akýchkoľvek privilégií pre rôzne neheterosexuálne rody. Preto je stále možné, že niektoré krajiny, ako aj Slovensko, stále nemajú ani len homosexuálne partnerstvá zlegalizované.

Zato hlavným podporovateľom genderizmu v Európe je Štrasburg, a teda tam sídliaci Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Jeho rozsudky sú záväzné pre všetkých 46 členov Rady Európy, z ktorej by Slovensko malo seriózne uvažovať vystúpiť. Niektoré krajiny už hrozili vystúpením z Rady Európy, no len Rusko bolo nakoniec odtiaľ vylúčené po anexii Krymu. Niežeby Slovensko malo "zabrať Zakarpatsko", ale malo by sa postaviť za suverenitu v oblasti definície manželstva a sexuality.

Opustiť radšej Radu Európy?

ESĽP je čoraz viac aktivistickým súdnym orgánom, ktorý si svojvoľne vysvetľuje tieto aj iné základné práva z uhla progresivistickej ideológie. Jeho rozsudky sú síce záväzné, ale ťažšie vymožiteľné. Na rozdiel od Európskeho súdneho dvora, ktorý je súčasťou EÚ, nemôže si implementáciu svojich rozhodnutí vynucovať napríklad zastavením toku finančných prostriedkov. Neochota štátov vyhovieť rozhodnutiam ESĽP nie je teda vôbec zriedkavá, mnohé krajiny niektoré rozsudky do svojej legislatívy odmietajú zapracovať.

Vláda Roberta Fica by tak aj ďalším 15 členom Rady Európy, kde je manželstvo uzákonené len medzi mužom a ženou, ukázala líderstvo v obrane normálnosti, ktorú ide presadzovať aj Donald Trump. Zrušenie genderistických politík prezidentom Trumpom však stále neruší legislatívu homosexuálnych manželstiev, ktorú aktivistický najvyšší súd nanútil naprieč Amerikou, kde do roku 2004 žiaden z 50 štátov takú legálnu možnosť nemal. Pred rozhodnutím najvyššieho súdu v roku 2015 len štyri štáty Maryland, Massachusetts, Maine a Iowa mali zákony povoľujúce manželstvá ľudí rovnakého pohlavia.

Cesta neutrality a suverenity pre Slovensko?

Kým v Štrasburgu Slovensko nemá dosah na tieto rozhodnutia, má ich v Bruseli. Tu sa oplatí sedieť za stolom s plnohodnotným hlasom (už nie v imigračnej politike) a s právom veta a využívať výhody spoločného trhu. Ak by sa smerovanie EÚ časom neudržateľne ideologicky vyšinulo mimo ekonomickú úniu, je tu ešte azda možnosť ostať členom Európskej ekonomickej zóny, ako sú Švajčiarsko či Nórsko.

Čo sa však týka členstva v NATO, Slovensku z neho plynú len výhody, ako aj baltským štátom, ktoré kedysi patrili Sovietskemu zväzu. Práve preto, aby sa k nemu nikdy nemuseli vrátiť, sa uchádzali o členstvo v Aliancii s ostatnými západoeurópskymi krajinami, s ktorými chceli zdieľať ekonomickú aj politickú budúcnosť. Dúfajme, že Robert Fico, ktorý ešte pred pár rokmi hovoril o tom, ako máme byť v jadre krajín EÚ, ktoré sa chcú rýchlejšie integrovať, nie je teraz v pokušení nás časom integrovať s Ruskom. Zatiaľ manévruje, no nostalgici sa jeho výrokmi isto radikalizujú.

Cesta byť neutrálnym štátom, mostom medzi Východom a Západom, ako kedysi sníval Ján Čarnogurský, je v dnešnej geopolitickej situácii ťažším scenárom. Tak to vnímalo aj neutrálne Fínsko a Švédsko, ktoré radšej vstúpili do NATO, ako by mali byť ľahkou korisťou ďalších imperialistických ambícií Ruska.

Malé neutrálne Slovensko by muselo mať veľmi silnú armádu a domobranu alebo aspoň jadrové zbrane, aby dokázalo odstrašiť iné mocnosti (a Orbána) a obrániť si svoju suverenitu. Pravdepodobne by muselo dať aj 10 percent HDP na zbrojenie a nie len 5 percent, ako najnovšie od Európanov žiada Trump. A ešte ideálne, aby malo HDP tak na úrovni Švajčiarska.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.