Nový pán za Atlantikom: Zlomový moment pre Európu?

Možno sme na prahu toho, že budeme svedkami významných posunov v rámci politického spektra. Zaujmú liberáli, poháňaní pohŕdaním Trumpom, machiavelistickejší prístup a prijmú pragmatické rozhodnutia, ktorým by sa inak vyhli?

Bude sa medzitým európska pravica ešte viac približovať k USA, zosúladí sa s Trumpovou víziou a potenciálne prijme odvážnejšie a kontroverznejšie politiky? Táto dynamika by mohla nanovo definovať podobu európskej politiky tvárou v tvár transatlantickým tlakom. V rámci Európy sa vykonávajú kalkuly týkajúce sa vzťahov s veľmocou na druhej strane Atlantiku a toho, ako bude formovať svoju budúcnosť; či už tak, že Európe príde na pomoc prostredníctvom morálnej a politickej podpory, alebo bude vykonávať otvorenejšiu a priamejšiu hospodársku, politickú a vojenskú kontrolu s cieľom udržať ju mimo sféry vplyvu Ruska, tej druhej veľmoci hneď vedľa.

Prebudí Trump Európu z dogmatického spánku, čo by znamenalo, že nás možno čaká koniec európskeho liberalizmu a woke ideológie? Alebo sa jeho administratíva bude snažiť ešte viac upevniť svoju moc nad roztriešteným kontinentom? Podriadia sa európski lídri americkému cisárovi, alebo sa budú snažiť presadiť svoju nezávislosť? Zmenia sa buď na pochlebovačov, pragmatikov, alebo budú tvrdohlavo lipnúť na svojich ideáloch v rýchlo sa meniacom svete? Alebo budú tieto roly kombinovať a prispôsobovať sa podľa okolností?

I. Kto je pánom koho?

Zvolenie Trumpa vyvolalo záplavu reakcií. Mnohí ľavičiari reagovali so zdesením, zatiaľ čo pravica túto správu privítala s nadšením. Toto politické rozdelenie odráža nové trendy vo vzťahoch medzi EÚ a USA: európska pravica víta Trumpovu rétoriku o slobode prejavu, ktorú vníma ako oslobodenie od často drakonických zákonov o „nenávistných prejavoch“, zatiaľ čo ľavica ho považuje za existenčnú hrozbu pre progresívne hodnoty.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron na sociálnych sieťach vyjadril potešenie z Trumpovho víťazstva, potvrdil, že je pripravený s ním spolupracovať a zároveň sa zaviazal budovať suverénnejšiu a nezávislejšiu Európu. Vzťahy medzi európskymi elitami a niektorými americkými verejnými činiteľmi, najmä Elonom Muskom (majiteľom platformy X, predtým Twitter, a samozvaným absolutistom slobody prejavu), sú však čoraz napätejšie.

Musk prostredníctvom platformy X kritizoval britskú vládu za zanedbanie povinností v súvislosti so škandálom s gangom zneužívajúcim deti v Rotherhame (ktorý tvorili prevažne ázijskí muži) a tvrdil, že tento škandál bol ututlaný pre rasu páchateľov. Zdôrazňuje snahu novej americkej administratívy o odstránenie liberálnych ľavicových ideológií a vyjadruje podporu pravicovým hnutiam, ako je nemecká strana AfD. Zdá sa, že MAGA sa mení na MEGA (Make Europe Great Again) - bude túto politiku nasledovať aj Európa?

Každopádne to podnietilo osobnosti ako napríklad bývalého eurokomisára Thierryho Bretona a britského premiéra Keira Starmera, aby Muska obvinili zo zahraničného zasahovania - čo sú vážne obvinenia, ktoré môžu zhoršiť vzťahy medzi európskymi lídrami a Trumpovou administratívou, ktorá má úzke väzby na Muska, ktorý počas kampane a po nej vyjadril svoju podporu novozvolenému prezidentovi. Ukazuje to, že v našej súčasnej politickej klíme je aj jeden účinný príspevok na X ďalším politickým nástrojom.

Niekoľko významných európskych politikov, ako aj spravodajských agentúr následne na protest opustilo platformu X. Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Noël Barrot dokonca vyzval na zákaz tejto platformy v EÚ. Takéto incidenty odhaľujú prehlbujúci sa rozkol medzi európskymi politickými elitami a vplyvnými americkými osobnosťami. Medzi európskou stredoľavicou a alianciou Trumpa a Muska s jej obhajobou absolútneho práva na slobodu prejavu sa začalo preťahovanie lanom.

Zdá sa, že európska pravica má navrch, pretože zjednotenie pravicových síl na celom kontinente sa stáva reálnou možnosťou. S Trumpovou podporou by tak mohli preklenúť doterajšie rozpory medzi ľavicou a pravicou a predstavovať protiváhu roztrieštenosti v Európe, a teda pôsobiť ako strategický spojenec Trumpovej administratívy.

Európska pravica sa od Trumpovho zvolenia, priťahovaná jeho bojovnou rétorikou, skutočne zblížila s USA. Musk otvorene podporil Alice Weidelovú, líderku AfD, a usporiadal s ňou diskusiu na platforme X. Trump medzitým pozval na svoju inauguráciu Érica Zemmoura a Sarah Knafo z francúzskej pravicovej strany Reconquête (Znovudobytie). Muska verejne obhajovala aj talianska premiérka Giorgia Meloniová. Toto zosúladenie americkej a európskej pravice, ktoré má často euroskeptické názory, predstavuje vážnu výzvu pre súdržnosť Európy. Osobnosti ako maďarský Viktor Orbán znázorňujú dvojakú úlohu, ktorú tieto hnutia zohrávajú: euroskeptickú, ale dôležitú pre formovanie budúcich transatlantických vzťahov. Podpora týchto skupín zo strany USA však môže roztrieštiť Európu ako takú.

Táto dynamika poukazuje na politickú roztrieštenosť Európy: ľavica a stred sa zameriavajú na posilnenie svojej nezávislosti od domnelej americkej nadvlády, zatiaľ čo pravica sa usiluje o užšie vzťahy s Washingtonom. Toto rozdelenie je však nadmerným zjednodušením. Umiernení centristi by ešte mohli zohrať kľúčovú úlohu pri udržiavaní transatlantických vzťahov. Európa teraz stojí na križovatke a zdá sa, že nie je rozhodnutá o svojom smerovaní: woke ideológia alebo sloboda slova na americký štýl?

II. Rovnováha moci

Stojí za to zvážiť, či má stratégia USA využívať silnú rétoriku na oslovenie Európy, ktorá sa čoraz viac prikláňa k pravici. Trump by tým mohol ovplyvniť pravicu, aby spochybnila globálny liberalizmus a woke ideológiu, čím by potenciálne oslabil odpor progresívnych elít. Toto zosúladenie by mohlo pomôcť zjednotiť rozdelenú Európu pod pravicovým vedením, upevniť väzby medzi USA a EÚ posilnením pravicových strán a utužiť vplyv Washingtonu na kontinent.

A pokiaľ ide o krajiny, ktoré v súčasnosti nemajú pravicovú hlavu štátu, jej hľadanie je v plnom prúde. Muskov niekdajší záujem o britskú stranu Reform UK Nigela Faragea sa teraz presunul na buričov, ako je Tommy Robinson.

Muskova kritika lídra labouristov Keira Starmera v súvislosti so škandálom s gangmi zneužívajúcimi deti oslabila jeho pozíciu britského premiéra, čo by v blízkej budúcnosti mohlo viesť k nástupu pravicového lídra, ktorý by bol spriaznený s Trumpom a Muskom.

Táto stratégia by mohla posilniť vedúce postavenie USA v Európe a zároveň podporiť hospodárske záujmy USA. Od vojny na Ukrajine sa Európa stala jedným z najväčších dovozcov amerického skvapalneného zemného plynu (LNG), čo je závislosť, ktorá poskytuje USA významnú páku. Pravicové strany v Nemecku, ktoré sú stále závislé od ruského plynu, sa môžu cítiť nútené diverzifikovať dovoz energie do Nemecka výmenou za podporu z Washingtonu. Trumpova podpora napríklad pre stranu AfD by tak mohla slúžiť dvojakému účelu: boju proti historickým väzbám Nemecka s Ruskom a zároveň presadzovaniu amerických hospodárskych záujmov.

Nedávne Trumpove vyjadrenia o opätovnom otvorení témy ciel na európsky dovoz sú ďalším signálom zámeru riešiť obchodný deficit s EÚ vo výške 200 miliárd eur. Clá by mohli slúžiť ako nástroj na zmenu obchodnej rovnováhy v prospech Washingtonu, čím by sa zvýšila americká konkurencieschopnosť. Spojenectvo medzi budúcou Trumpovou administratívou a európskymi pravicovými stranami na vzostupe by tak mohlo priniesť obojstranné výhody: boj proti woke ideológii a vyváženie hospodárskych vzťahov medzi USA a Európou.

Táto rozvíjajúca sa metapolitická stratégia sa vo veľkej miere spolieha na americkú mäkkú moc, ktorú stelesňujú vplyvné osobnosti ako Musk. Jeho podpora euroskeptických a pravicových strán by mohla oslabiť európsku suverenitu, presadzovať politiky, ktoré uprednostňujú americké záujmy a zároveň prehlbujú vnútorné európske rozpory medzi ľavicou a pravicou. Európa by potom zostala v stave politickej nerozhodnosti, alebo, ako to Macron predtým povedal, by sa Európa mohla usilovať o svoju nezávislosť a dištancovať sa od Trumpovej administratívy. Je však tiež možné, že Európa by mohla zaujať pragmatickejší prístup, prispôsobiť sa novej realite a presadzovať politiky, ktoré by lepšie zodpovedali jej vlastným záujmom. Vzhľadom na tvrdú silu Ameriky, najmä prostredníctvom jej jadrového dáždnika, by sa dalo uvažovať o tom, či si Európa nakoniec nebude musieť vytvoriť vlastnú bezpečnostnú infraštruktúru, ak sa Trump rozhodne vystúpiť z NATO.

III. Americko-európske vzťahy v bode obratu

Európa teraz stojí pred rozhodujúcim momentom, pretože sa nachádza medzi dvoma veľmocami: USA a Ruskom. Rusko sa počas prebiehajúcej vojny na Ukrajine viackrát vyhrážalo pobaltským krajinám, Poľsku a Európskej únii. Tieto vyhrážky zahŕňajú vojenské varovania, zamerané najmä na členov NATO, ako sú pobaltské krajiny, a potenciálne použitie jadrových zbraní, ak bude aliancia naďalej eskalovať vojnu. Rusko sa zapojilo aj do hybridnej vojny, pričom využíva kybernetické útoky a dezinformácie na destabilizáciu regiónu. V reakcii na to európske krajiny posilnili svoje obranné stratégie a zdôraznili potrebu zvýšenej vojenskej pripravenosti, pričom lídri EÚ vyzvali na väčšiu jednotu a vyššie výdavky na obranu s cieľom čeliť rastúcej agresii Ruska a zachovať európsku bezpečnosť. Akú cestu si Európa vyberie? Transatlantické vzťahy sú naďalej kľúčové, najmä v otázkach obrany. NATO pod vedením USA je stále základným kameňom európskej bezpečnosti, a hoci Trump kritizoval nízke európske výdavky na obranu, v tejto oblasti nastal významný pokrok. Nemecko a ďalšie krajiny už dosiahli cieľ NATO vo výške 2 percent HDP na výdavky na obranu, pričom Poľsko sa približuje k Trumpom navrhovaným 5 percentám HDP.

Skutočná európska autonómia si však vyžaduje viac investícií do vojenského výskumu a vývoja, ako aj zlepšenie interoperability medzi jednotlivými národnými armádami, ktoré tvoria alianciu. Správa Európskej obrannej agentúry zdôrazňuje potrebu stálych a navýšených investícií do výskumu a vývoja a vojenskej vedy, aby bola Európa schopná konkurovať USA a Číne. Trumpovo funkčné obdobie by mohlo pre Európu predstavovať príležitosť na prehodnotenie jej strategických priorít. Vystúpi Európa z tieňa väčších mocností, alebo bude naďalej podliehať ich plánom? Je najvyšší čas, aby si Európa bez zbytočného odcudzenia jednej z nich presadila svoju autonómiu a podporila ju investíciami. Aby sa Európa stala odolnou, musí posilniť svoje hospodárstvo aj armádu a zároveň hľadať nový politický konsenzus.

IV. Čo nasleduje?

Po inaugurácii Donalda Trumpa sa reakcie v Európe jednoznačne rozdelili. Pravicové strany, ako napríklad nemecká AfD, jeho návrat privítali, zatiaľ čo ľavicové skupiny vyjadrili obavy z jeho politiky, najmä z jeho postoja k zmene klímy a medzinárodným dohodám. Kroky Elona Muska vrátane kontroverzného gesta (neprávom interpretovaného ako rímsky pozdrav používaný nacistami) na Trumpovom zhromaždení ešte viac prehĺbili rozpory, pričom niektorí odsúdili jeho podporu krajne pravicových hnutí v Európe. Táto situácia poukazuje na rastúci rozkol v Európe, keďže niektoré frakcie sa usilujú o silnejšie väzby s Trumpovou Amerikou, zatiaľ čo iné sú naďalej ostražité pred jej vplyvom. Keďže hrozby voči Európe pretrvávajú, stojí pred kritickou voľbou, pričom musí vyvažovať potrebu obrany, zachovania svojej suverenity, ako aj riešenia svojich vnútorných rozporov. Podriadi sa pravica novému vedeniu USA a využije ho na spochybnenie ľavice? Alebo sa liberálna ľavica vzdá svojich základných princípov, aby si aspoň o niečo dlhšie udržala moc v EÚ?

Zatiaľ čo Trumpov návrat by mohol nastoliť novú éru slobody a relatívnej stability, Európa stále stojí pred rozhodnutím: či sa úplne podriadiť diktátu USA, alebo byť ochotná kritizovať tohto nového pána za Atlantikom.