Kniha, ktorá kombinuje autobiografické rozprávanie, strategické postrehy a neskrývanú sebapropagáciu, funguje ako manifest Trumpovho ducha a zároveň ako pomôcka na pochopenie jeho prístupu k vedeniu a tvorbe politiky.

Kniha The Art of the Deal, ktorá bola pôvodne prijatá ako úprimný portrét odvážneho a nekonvenčného realitného magnáta, prešla v nasledujúcich desaťročiach výrazným prehodnotením. Neskoršie priznanie ghostwritera Tonyho Schwartza, že dielo je plné hyperbol, podnietilo kritikov, aby text interpretovali menej ako normatívnu obchodnú príručku a viac ako vypočítavé cvičenie v sebamarketingu. Toto prehodnotenie zaraďuje knihu do širšieho príbehu Trumpovej kariéry a odhaľuje spoliehanie sa na šok a údiv a prístup „daj-ber“, ktorý zostal konštantou v jeho verejnom živote, ako aj v obchodnom styku. Trumpov výrok: „Najhoršia vec, ktorú môžete urobiť pri uzatváraní dohody, je vyzerať zúfalo, že ju chcete uzavrieť,“ vystihuje filozofiu nulového súčtu, ktorá charakterizuje jeho prístup - od opätovného prerokovania dohody NAFTA na USMCA až po vysokopostavené diplomatické kontakty so Severnou Kóreou - bez ohľadu na kritiku, že takéto úsilie často uprednostňuje optiku pred skutočnými výsledkami.

Budovanie značky ako paradigma riadenia

V knihe The Art of the Deal sa opakuje téma nevyhnutnosti budovania značky, ktorú Trump vystihol, keď tvrdil, že ak je na niečom niečie meno, musí to byť najlepšie. Táto zásada prekročila hranice Trumpových obchodných vzťahov a stala sa charakteristickým znakom jeho prezidentstva. Prostredníctvom svojho verejného imidžu „najväčšieho outsidera“ a samozvaného „tvorcu dohôd“ sa Trumpovi podarilo konsolidovať politický kapitál a zároveň mobilizovať svoju základňu. Príkladom tohto princípu sú charakteristické politiky, ako napríklad múr na hraniciach s Mexikom: hoci je tento projekt symbolicky silný, jeho praktická realizácia často zaostávala, keďže väčšina výstavby pozostávala z modernizácie existujúcej infraštruktúry.