Trump má za sebou históriu využívania energetických trhov na získanie politického vplyvu. V roku 2020, na vrchole ropného krachu spôsobeného pandémiou, sprostredkoval historickú dohodu medzi členmi OPEC+ o znížení produkcie a stabilizácii cien. Jeho úzke väzby so saudskoarabským korunným princom Mohamedom bin Salmánom počas jeho prvého funkčného obdobia by teoreticky mohli slúžiť ako výhoda. Trump by sa mohol pokúsiť presvedčiť Rijád, aby zmenil kurz, zaplavil trhy ropou, a tým poškodil ekonomické postavenie Ruska. „Ak by cena klesla,“ povedal Trump nedávno účastníkom konferencie v Davose prostredníctvom videohovoru, “rusko-ukrajinská vojna by sa okamžite skončila.“
Nie je žiadnou náhodou, že Trumpov prvý telefonát so zahraničným lídrom bol so saudskoarabským korunným princom Mohamedom bin Salmánom.
Takýto hazard je však plný nebezpečenstva. Pre Saudskú Arábiu nemá zníženie cien ropy veľký finančný zmysel. Finančné zdravie Rijádu závisí od stabilných príjmov z energií a Rijád neprejavil veľkú chuť znepriateliť si Moskvu, svojho partnera z OPEC+. Mnohé krajiny Perzského zálivu, ktoré sa obávajú postaviť sa na jednu zo strán, zaujali v konflikte pozíciu opatrnej neutrality. Neochota kráľovstva prerušiť vzťahy s Moskvou zdôrazňuje zložitosť Trumpovej výzvy: akýkoľvek pokus o vtiahnutie OPEC+ do hospodárskej vojny hrozí narušením krehkej rovnováhy skupiny.
Trumpove vzťahy s Rijádom, ktoré boli kedysi pevné, by tiež potrebovali určitú nápravu. Od jeho prvého prezidentského mandátu sa americko-saudské vzťahy ochladili pod vedením Joea Bidena, ktorý ostro kritizoval stav ľudských práv v kráľovstve a zverejnil informácie, ktoré usvedčujú Mohameda bin Salmána, praktického vládcu kráľovstva, zo zabitia novinára Džamála Chášukdžího. Trumpov prístup k rokovaniam, ktorý si pravdepodobne nezíska priateľov medzi obhajcami ľudských práv, by však mohol osloviť pragmatické inštinkty Rijádu. Ale aj v takom prípade by si presvedčenie Saudskej Arábie k otvorene protiruskému postoju vyžadovalo obratné manévrovanie - a nemalú dávku diplomatického šarmu.
Pre Moskvu predstavuje Trump zväčša známu veličinu. Počas jeho prvého funkčného obdobia bola Trumpova ambivalentnosť voči NATO a jeho štipľavá rétorika na adresu európskych spojencov interpretovaná ako príležitosť pre Kremeľ. Ruský prezident Vladimir Putin môže Trumpovu angažovanosť vnímať ako šancu rozbiť jednotný postoj Západu k Ukrajine a nanovo nastaviť vzťahy s Washingtonom. Putin, dokonalý a tvrdý stratég, by však k takýmto rokovaniam pristupoval opatrne. Jeho ciele - upevnenie územných ziskov, odmietnutie vplyvu NATO na Ukrajine a opätovné potvrdenie dominancie Ruska - zostávajú nemenné.
Pre Ukrajinu je situácia zložitá. Vláda prezidenta Volodymyra Zelenského vytrvalo trvá na tom, že akákoľvek mierová dohoda musí rešpektovať medzinárodne uznané hranice Ukrajiny vrátane Krymu a Donbasu. Trump však v minulosti spochybňoval záväzky USA voči Ukrajine, vrátane obmedzenia pomoci, zatiaľ však bez významnej zmeny. Zelenského administratíva by pravdepodobne vnímala Trumpovu angažovanosť skepticky. Uvedomuje si, že mier podľa Trumpovho scenára, by znamenal stratu územia.
Navyše, Trumpova schopnosť ovplyvniť Putina môže byť preceňovaná. Moskva prežila bezprecedentný rad sankcií a zároveň nadviazala hlbšie hospodárske vzťahy s Čínou, Indiou a ďalšími nezačlenenými štátmi, z ktorých veľká časť sa združila do skupiny BRICS, ktorá je priamym konkurentom skupiny G7. Akékoľvek nové sankcie, ktoré by Trump mohol navrhnúť, by mali pravdepodobne obmedzený vplyv vzhľadom na úsilie Kremľa presunúť svoj obchod zo západných trhov. Putin si totiž môže vykalkulovať, že predlžovanie vojny - najmä vzhľadom na to, že vojenské a hospodárske zdroje Ukrajiny sú vyčerpané - slúži jeho strategickým záujmom lepšie ako urovnanie sporu prostredníctvom rokovaní.
Kolaps frontu na Ukrajine pred uzavretím takejto dohody by Rusku prirodzene poskytol značný vplyv pri rokovacom stole.
Rusko-ukrajinský konflikt už nie je dvojstrannou záležitosťou, ale ohniskom globálneho boja o moc. Akékoľvek úsilie o sprostredkovanie mieru pod Trumpovým vedením by sa odohrávalo na pozadí protichodných záujmov, od záväzku NATO k európskej bezpečnosti až po opatrnú, ale dôslednú podporu Moskvy zo strany Číny. Peking, ktorý sa prezentuje ako potenciálny mediátor, by sa na Trumpovu zainteresovanosť pozeral opatrne, najmä ak by hrozilo podkopanie jeho vlastného vplyvu v regióne.
Sporné vzťahy Trumpa s európskymi lídrami by mohli situáciu ešte viac skomplikovať. Počas jeho prvého funkčného obdobia jeho pohŕdanie multilateralizmom a ostrá kritika NATO narušili transatlantické vzťahy. Obnovenie dôvery s Európou - rozhodujúcim aktérom pri obnove Ukrajiny a jej dlhodobej bezpečnosti - by bolo nevyhnutné, ale náročné. Perspektíva, že Trump uprednostní krátkodobé politické zisky pred trvalým urovnaním konfliktu, by medzitým pravdepodobne posilnila európsku skepsu voči jeho schopnosti konať ako čestný aktér.
Predstava, že Trump sprostredkuje mierovú dohodu na Ukrajine, sa môže zdať nepravdepodobná, nie je však úplne vylúčená. Jeho nekonvenčný prístup k diplomacii už občas priniesol prekvapivé prelomy. Toto však nie sú obyčajné rokovania. V stávke je obrovská suma, záujmy sú hlboko zakorenené a riziko neúspechu je obrovské. Dohoda, ktorá by navonok zvýhodňovala jednu stranu na úkor druhej, by sa takmer určite rozpadla a región - a svet - by sa ocitol v ešte neistejšom stave.
Trumpove odvážne tvrdenia zatiaľ zostávajú len tvrdeniami. Riešenie konfliktu nebude nakoniec závisieť od jednej silnej osobnosti. Bude si vyžadovať ochotu všetkých strán uprednostniť stabilitu pred ambíciami a pragmatizmus pred pýchou. To, či Trump dokáže tieto priority zúročiť - a či ich dokáže presadiť - zostáva jednou z veľkých nezodpovedaných otázok modernej geopolitiky.
