V prekvapujúcom návrhu, ktorý pripomína geopolitické ambície z 19. storočia, Donald Trump navrhol, aby si USA pripojili Grónsko, Kanadu a Panamu. Aj keď je táto myšlienka aj na Trumpove pomery nekonvenčná, zjavne má odrážať jeho víziu upevnenia globálneho vplyvu Ameriky prostredníctvom získania území s obrovskou geografickou a ekonomickou významnosťou. Aby sme pochopili dôsledky, musíme preskúmať kontext jeho plánu, medzinárodné reakcie a historické a teoretické súvislosti, ktoré poskytujú pohľad na túto odvážnu víziu.
Trumpov plán, formulovaný v súkromných diskusiách a úvahách prednesených na verejnosti, zdôrazňuje strategický význam týchto regiónov. Grónsko, ktoré je bohaté na nevyužité zdroje a životne dôležité pre plavbu v Arktíde, je dlhodobo predmetom záujmu USA a už počas svojho prvého prezidentského obdobia ho Trump označil za jednu zo svojich expanzívnych ambícií. Obrovská rozloha Kanady, jej zdroje, priemysel a strategická hodnota vďaka jej geografickej blízkosti k Rusku (a Číne) z nej robia rovnako atraktívneho, hoci dosť nepravdepodobného kandidáta na anexiu. Pokiaľ ide o Panamu, jej úloha ako hlavnej obchodnej cesty a priechodu pre vojenské lode cez Panamský prieplav, upevnila jej postavenie ako oporného bodu americkej kontroly v regióne a vzhľadom na mnohé americké intervencie v tejto oblasti je najmenej prekvapujúcim kandidátom na opätovné posilnenie územnej expanzie. Hoci Trumpov prejav v tejto záležitosti údajne osciluje medzi žartovnou hyperbolou a triezvym pragmatizmom, základné posolstvo je jasné: posilnenie americkej dominancie, ak nie nad svetom, tak aspoň nad americkou hemisférou, a zabezpečenie kľúčových regiónov.
Reakcia Grónska a Dánska bola však rýchla a jednoznačná. Grónski predstavitelia označili túto myšlienku za „urážku suverenity“ a dánsky premiér ju označil za „absurdnú“, pričom opätovne potvrdil, že Grónsko nie je na predaj a už vôbec nie na anexiu. Napriek tomu tento krok posilnil grónskych nezávislých aktivistov a nebyť dôsledkov takejto anexie pre vzťahy medzi USA a EÚ, nie je úplne nepravdepodobné, že by adekvátne finančné páky mohli presvedčiť miestne obyvateľstvo, aby sa slobodne pripojilo k USA. Kanadský politický establišment, aj keď s miernejším tónom, odmietol predstavu pripojenia k USA ako „ fiktívnu“ a v rozpore s blízkymi, ale nezávislými vzťahmi, ktoré tieto dva národy udržiavajú už viac ako dve storočia. Kanadský premiér Trudeau dokonca na sieti X napísal: „Neexistuje ani najmenšia šanca, že by sa Kanada stala súčasťou Spojených štátov.“ Napokon v Paname, kde sa USA v roku 1999 vzdali vojenskej kontroly nad známym prieplavom, táto myšlienka znovu vyvolala strach z imperiálnej nadvlády. Miestni predstavitelia tento návrh odsúdili ako „koloniálnu fantáziu“ a varovali pred škodami, ktoré by takáto rétorika mohla spôsobiť bilaterálnym vzťahom a regionálnej stabilite.
Trumpova túžba po anexii nachádza odozvu v teórii Carla Schmitta "Großraumtheorie" ("Teória väčšieho priestoru"), podľa ktorej by veľmoci mali vytvoriť jasné a ucelené sféry vplyvu vymedzené priamou politickou a hospodárskou kontrolou. Schmittova teória je v ostrom kontraste so zmesou liberálneho multilateralizmu a de facto amerického centralizmu, ktorý bol v minulosti základom zahraničnej politiky Washingtonu, a namiesto toho uprednostňuje návrat ku klasickej geopolitike charakterizovanej jasným územným vymedzením. Snahou o pohltenie strategicky dôležitých území sa tak Trump odkláňa od kooperatívnych ideálov aliancií ako NATO alebo OSN a namiesto toho sa prikláňa k svetonázoru politického realizmu, v ktorom regionálna dominancia nahrádza multilaterálnu diplomaciu.
Podľa tohto politického modelu sa moc nezískava celosvetovým intervencionizmom, ale skôr postupným zvyšovaním vlastnej bezprostrednej územnej kontroly. Arktída, Atlantický oceán a Panamský prieplav - ako zóny s rozhodujúcim významom pre obchod, vojenské postavenie a ťažbu zdrojov - zodpovedajú tejto Schmittovej vízii výlučných (a konkurenčných) sfér kontroly. Takéto ambície, ak by sa ukázali ako viac než len prechodná fantázia, by naznačovali zásadnú zmenu orientácie stratégie USA od globálneho vedenia prostredníctvom spolupráce k zvýšenej dominancii prostredníctvom jednostranného územného presadzovania. Možno to odráža akýsi nariadený ústup vyplývajúci z presvedčenia, že USA už prekročili svoj politický zenit a potrebujú si zabezpečiť kontrolu nad svojím bezprostredným mocenským zázemím, kde sa nepriama kontrola mení na priamu anexiu.
Chaotický ústup USA z afganského Kábulu mohol Trumpovi poslúžiť ako memento mori. Moc USA v konečnom dôsledku zásadne spočíva v kontrole amerického kontinentu - čo je poznatok, ktorý poznačil už jeho prvé prezidentské obdobie, hoci v menej asertívnej podobe. Zatiaľ čo v roku 2013 minister zahraničných vecí prezidenta Obamu John Kerry informoval Organizáciu amerických štátov, že „éra Monroeovej doktríny sa skončila“, tak Trump to v roku 2018 povedal Valnému zhromaždeniu OSN trochu inak: „Na západnej pologuli sme si odhodlaní zachovať nezávislosť od vpádu expanzívnych zahraničných mocností. Od čias prezidenta Monroea je formálnou politikou našej krajiny fakt, že odmietame zásahy cudzích štátov na tejto pologuli do našich vlastných záležitostí."
Trumpova podpora vízie Elona Muska o kolonizácii Marsu dodáva futuristický rozmer jeho širšej stratégii opätovného posilnenia moci USA na Zemi aj mimo nej. Počas svojej inaugurácie Trump vyhlásil: „Budeme presadzovať náš Predurčený Osud až ku hviezdam,“ čím naznačil túžbu rozšíriť americký vplyv nielen na kontinenty, ale aj do vesmíru. Táto rétorika sa presne spája s jeho snahou o územnú kontrolu nad západnou pologuľou. Kolonizácia Marsu, hoci je zdanlivo vzdialená anexii Grónska, Kanady alebo Panamy, slúži ako symbolické a strategické rozšírenie toho istého princípu: upevniť si dominanciu v kritických sférach skôr, ako to urobia konkurenti. Muskove snahy v rámci SpaceX predstavujú jedinečný americký prístup k prieskumu vesmíru, ktorý spája súkromné inovácie s národnými ambíciami a zodpovedá Trumpovmu širšiemu svetonázoru, ktorý uprednostňuje jednostranné kroky pred medzinárodnou spoluprácou. Tým, že si Trump nárokuje vedúce postavenie v oblasti vesmírnych ciest, posilňuje pozíciu USA ako dominantnej globálnej mocnosti, pričom kolonizácia Marsu pôsobí ako logické pokračovanie rétoriky Predurčeného Osudu. Pre Trumpa platí, že tak ako na Zemi, tak aj vo hviezdach: nadvláda je osud.
Trumpova vízia však nemusí byť len nešikovným spôsobom, ako znovu potvrdiť Monroeovu doktrínu a myšlienku Predurčeného Osudu. Môže sa tiež opierať o asertívnu politiku iných globálnych mocností. Čínske nároky na Taiwan a militarizácia Juhočínskeho mora predstavujú moderný vzor využívania územných ambícií na posilnenie národnej sily. Podobne rastúca dominancia Ruska nad Bieloruskom, jeho anexia Krymu a prebiehajúca vojna proti Ukrajine odrážajú odhodlanie získať späť historické sféry vplyvu.
Paralely sú zarážajúce: Trumpova rétorika implicitne normalizuje tieto zahraničné expanzie a zároveň (ne)vedome dodáva legitimitu svetovému poriadku, v ktorom sa územné obsadzovanie stáva samozrejmosťou. Trumpov návrh zďaleka nie je len reakciou na tieto príklady, ale hrozí, že povzbudí Čínu a Rusko tým, že im poskytne odôvodnenie ich konania. Ak sa USA otvorene zaujíma o anexiu, oslabuje to zvyšok ich morálnej autority, ktorá je kodifikovaná v Charte OSN a ktorá kritizuje podobné správanie inde.
Kritici by mohli namietať, že Trumpove plány týkajúce sa Grónska, Kanady a Panamy nie sú ničím viac než len chvíľkovým rozmarom, ktorý je predurčený na to byť zabudnutým popri nespočetných iných provokatívnych výrokoch, ktoré sa zdajú byť skôr odrazom chvastavej rétoriky obchodníka než starostlivo vybraných slov štátnika. História nás však varuje, že aj rétorické výlevy môžu zanechať nezmazateľné stopy. Takéto vyhlásenia formujú vnímanie, upravujú normy a ovplyvňujú správanie spojencov aj protivníkov.
V tomto zmysle by Trumpov návrh - akokoľvek nepravdepodobný z praktického hľadiska - mohol predstavovať prelomový moment; signalizuje posun v americkom politickom prejave od ideálov multilaterálnej angažovanosti k svetonázoru založenému na udržaní a, ak je to možné, rozšírení vlastného územia. Dlhodobé dôsledky pre globálnu stabilitu a medzinárodný poriadok založený na pravidlách zostávajú neisté, ale zárodky zmien už možno boli zasiate.
Návrh Donalda Trumpa na pričlenenie Grónska, Kanady, Panamy a dokonca Marsu vystihuje jeho neortodoxný prístup ku geopolitike. Hoci sa táto myšlienka stretla so všeobecným posmechom, nie je bez teoretického opodstatnenia. Tým, že sa Trump odvoláva na Schmittovu logiku a robí paralely s konaním Číny a Ruska, odráža jeho rétorika širší posun v medzinárodných vzťahoch - v ktorých územné ambície a sféry kontroly čoraz viac spochybňujú liberálny poriadok. Bez ohľadu na to, či jeho vízia pretrvá alebo zanikne, jej dôsledky pre globálnu politiku si zaslúžia dôkladné preskúmanie.