Podľa tohto politického modelu sa moc nezískava celosvetovým intervencionizmom, ale skôr postupným zvyšovaním vlastnej bezprostrednej územnej kontroly. Arktída, Atlantický oceán a Panamský prieplav - ako zóny s rozhodujúcim významom pre obchod, vojenské postavenie a ťažbu zdrojov - zodpovedajú tejto Schmittovej vízii výlučných (a konkurenčných) sfér kontroly. Takéto ambície, ak by sa ukázali ako viac než len prechodná fantázia, by naznačovali zásadnú zmenu orientácie stratégie USA od globálneho vedenia prostredníctvom spolupráce k zvýšenej dominancii prostredníctvom jednostranného územného presadzovania. Možno to odráža akýsi nariadený ústup vyplývajúci z presvedčenia, že USA už prekročili svoj politický zenit a potrebujú si zabezpečiť kontrolu nad svojím bezprostredným mocenským zázemím, kde sa nepriama kontrola mení na priamu anexiu.

Chaotický ústup USA z afganského Kábulu mohol Trumpovi poslúžiť ako memento mori. Moc USA v konečnom dôsledku zásadne spočíva v kontrole amerického kontinentu - čo je poznatok, ktorý poznačil už jeho prvé prezidentské obdobie, hoci v menej asertívnej podobe. Zatiaľ čo v roku 2013 minister zahraničných vecí prezidenta Obamu John Kerry informoval Organizáciu amerických štátov, že „éra Monroeovej doktríny sa skončila“, tak Trump to v roku 2018 povedal Valnému zhromaždeniu OSN trochu inak: „Na západnej pologuli sme si odhodlaní zachovať nezávislosť od vpádu expanzívnych zahraničných mocností. Od čias prezidenta Monroea je formálnou politikou našej krajiny fakt, že odmietame zásahy cudzích štátov na tejto pologuli do našich vlastných záležitostí."

Trumpova podpora vízie Elona Muska o kolonizácii Marsu dodáva futuristický rozmer jeho širšej stratégii opätovného posilnenia moci USA na Zemi aj mimo nej. Počas svojej inaugurácie Trump vyhlásil: „Budeme presadzovať náš Predurčený Osud až ku hviezdam,“ čím naznačil túžbu rozšíriť americký vplyv nielen na kontinenty, ale aj do vesmíru. Táto rétorika sa presne spája s jeho snahou o územnú kontrolu nad západnou pologuľou. Kolonizácia Marsu, hoci je zdanlivo vzdialená anexii Grónska, Kanady alebo Panamy, slúži ako symbolické a strategické rozšírenie toho istého princípu: upevniť si dominanciu v kritických sférach skôr, ako to urobia konkurenti. Muskove snahy v rámci SpaceX predstavujú jedinečný americký prístup k prieskumu vesmíru, ktorý spája súkromné inovácie s národnými ambíciami a zodpovedá Trumpovmu širšiemu svetonázoru, ktorý uprednostňuje jednostranné kroky pred medzinárodnou spoluprácou. Tým, že si Trump nárokuje vedúce postavenie v oblasti vesmírnych ciest, posilňuje pozíciu USA ako dominantnej globálnej mocnosti, pričom kolonizácia Marsu pôsobí ako logické pokračovanie rétoriky Predurčeného Osudu. Pre Trumpa platí, že tak ako na Zemi, tak aj vo hviezdach: nadvláda je osud.

Trumpova vízia však nemusí byť len nešikovným spôsobom, ako znovu potvrdiť Monroeovu doktrínu a myšlienku Predurčeného Osudu. Môže sa tiež opierať o asertívnu politiku iných globálnych mocností. Čínske nároky na Taiwan a militarizácia Juhočínskeho mora predstavujú moderný vzor využívania územných ambícií na posilnenie národnej sily. Podobne rastúca dominancia Ruska nad Bieloruskom, jeho anexia Krymu a prebiehajúca vojna proti Ukrajine odrážajú odhodlanie získať späť historické sféry vplyvu.

Paralely sú zarážajúce: Trumpova rétorika implicitne normalizuje tieto zahraničné expanzie a zároveň (ne)vedome dodáva legitimitu svetovému poriadku, v ktorom sa územné obsadzovanie stáva samozrejmosťou. Trumpov návrh zďaleka nie je len reakciou na tieto príklady, ale hrozí, že povzbudí Čínu a Rusko tým, že im poskytne odôvodnenie ich konania. Ak sa USA otvorene zaujíma o anexiu, oslabuje to zvyšok ich morálnej autority, ktorá je kodifikovaná v Charte OSN a ktorá kritizuje podobné správanie inde.

Kritici by mohli namietať, že Trumpove plány týkajúce sa Grónska, Kanady a Panamy nie sú ničím viac než len chvíľkovým rozmarom, ktorý je predurčený na to byť zabudnutým popri nespočetných iných provokatívnych výrokoch, ktoré sa zdajú byť skôr odrazom chvastavej rétoriky obchodníka než starostlivo vybraných slov štátnika. História nás však varuje, že aj rétorické výlevy môžu zanechať nezmazateľné stopy. Takéto vyhlásenia formujú vnímanie, upravujú normy a ovplyvňujú správanie spojencov aj protivníkov.

V tomto zmysle by Trumpov návrh - akokoľvek nepravdepodobný z praktického hľadiska - mohol predstavovať prelomový moment; signalizuje posun v americkom politickom prejave od ideálov multilaterálnej angažovanosti k svetonázoru založenému na udržaní a, ak je to možné, rozšírení vlastného územia. Dlhodobé dôsledky pre globálnu stabilitu a medzinárodný poriadok založený na pravidlách zostávajú neisté, ale zárodky zmien už možno boli zasiate.

Návrh Donalda Trumpa na pričlenenie Grónska, Kanady, Panamy a dokonca Marsu vystihuje jeho neortodoxný prístup ku geopolitike. Hoci sa táto myšlienka stretla so všeobecným posmechom, nie je bez teoretického opodstatnenia. Tým, že sa Trump odvoláva na Schmittovu logiku a robí paralely s konaním Číny a Ruska, odráža jeho rétorika širší posun v medzinárodných vzťahoch - v ktorých územné ambície a sféry kontroly čoraz viac spochybňujú liberálny poriadok. Bez ohľadu na to, či jeho vízia pretrvá alebo zanikne, jej dôsledky pre globálnu politiku si zaslúžia dôkladné preskúmanie.