Ako sa žije tam, kam sa nehrnie žiť nikto, patrí k leitmotívom reality šou aj novodobých cestovateľských zážitkov. Má to niečo do seba. Väčšinou na niekoho natrafíte, prehodíte pár slov na tému, ako je tu krásne, ľudoprázdno, a jedným dychom dodáte, že práve preto ste sem prišli.
Áno, aj v extrovertnom Španielsku ide o trend, ktorý naberá na sile. Tentoraz sme sa vybrali do dediny Haza. Týči sa na jednej z vyvýšenín povestného vinárskeho regiónu Ribera del Duero. Svah spestrujú zamrežované dvere vedúce do podzemných vínnych pivníc, kopec lemujú hradby. Už z diaľky vidieť zrúcaniny hradu aj zreštaurovanú hradnú vežu, symbol voľakedajšej moci. Kastílska klasika.
Takmer v každom mestečku či dedine možno nájsť stopy dávnej obrannej infraštruktúry. Vstup do veže je voľný, stačí online registrácia a SMS-kód. Z výšky sa nám naskytne pohľad na rovinatý terén. Strategická poloha v 900-metrovej výške Hazu predurčila na obranu údolí riek Riaza a Duero pred moslimskými nájazdmi. Stredoveká pevnosť sa stala útočiskom kresťanov, neraz bola obsadená dobyvateľmi, a nanovo dobývaná miestnymi. Jej historický význam tiež podčiarkuje skutočnosť, že v roku 1140 sa tu narodila Jana z Azy, matka sv. Dominika Guzmána.
Je nedeľné popoludnie. V dedine panuje ticho, nikde ani nohy. Víkendoví turisti sú preč, jediný rodinný hotel má zatiahnuté žalúzie, pôsobí nedobytne. Miestna kaviareň je na tom podobne, na malom námestí zostali porozkladané stoly so stoličkami. Spratať ich netreba, veď kto by ich vzal. Do budúceho víkendu sem nezavíta nikto. Prechádzame pusté uličky. Upravené domy sa striedajú so schátranými, cez rozpadnuté múry prerastajú divé figovníky, popri ceste kvitnú oranžové nechtíky. Z troch komínov sa dymí, cez chodník sem-tam prebehne mačka. Sadne si opodiaľ, zvedavo si nás poobzerá a vyskočí do pootvoreného okna. Dôkaz, že život tu pulzuje.
Najlepšie demografické obdobie má však Haza dávno za sebou. V časoch moslimských nájazdov dokázala poskytnúť útočisko tisícom ľudí, začiatkom minulého storočia mala necelé tri stovky obyvateľov, dnes ich tu žije 29. Tak ako mnoho ďalších obcí v krajine aj táto zápasí o každú dušu naviac, a svoj boj prehráva.
Južanské kontrasty
Vyľudňovanie španielskeho vidieka začalo v 50. rokoch minulého storočia. Dôvody boli podobné ako všade. Priemyselný rozvoj, z biednych oblastí zlákala do miest stabilná výplata a šanca na lepší život. Začiatky boli ťažké. Zrodil sa fenomén, ktorý Španieli dnes nazývajú „chabolizmus“ od slova chabola, čiže chatrč. Masovo prichádzajúci robotníci si narýchlo stavali príbytky z ponachádzaných materiálov alebo vyryli priestor v pieskovcovom teréne, tu i tam niečo primurovali a žilo sa. Ľudia pribúdali rýchlejšie než infraštruktúra, z chudobného vidieka za mužmi prichádzali ženy s deťmi.
Na túto podobu prudkej industrializácie Španieli spomínajú neradi, a niet sa čo diviť. Koncom 60. rokov pri Madride takto žilo okolo 100-tisíc ľudí. Bez vody, elektriny, kanalizácie. Pamätníci hovoria, že najväčší problém prichádzal s dažďom. Všetko navôkol pretváral na hlboké blato, ktoré znemožňovalo pohyb a valilo sa do provizórnych príbytkov. S neúnosnou situáciou sa krajina do istej miery vysporiadala ešte za Franca, a to výstavbou štvrtí so sociálnymi bytmi. Za chybu sa však doteraz pokladá skutočnosť, že problematické zóny neboli zrovnané so zemou. Začali dotvárať predmestia Madridu, ktorý sa s ich likvidáciou pasuje dodnes.
Najväčší exodus z vidieka trval až do 90. rokov a život v krajine sa postupne skoncentroval vo väčších mestách. Podľa Španielskej centrálnej banky 80 percent obyvateľstva dnes žije vo vyše desaťtisícových mestách. Aj s preľudnenými zónami, ako sú Madrid či Barcelona, sa však Španielsko radí ku krajinám s nízkou hustotou obyvateľstva a obrovskými rozdielmi v osídlení jednotlivých regiónov. O celošpanielskom priemere 95 obyvateľov na štvorcový kilometer môžu niektoré oblasti iba snívať.
Patrí k nim aj najväčší zo 17 autonómnych krajov Kastília a León, ktorý zaberá v podstate celú severozápadnú časť náhornej plošiny Meseta. Má len 2,4 milióna obyvateľov a v porovnaní s vyše 8-miliónovou a rozlohou iba o niečo menšou Andalúziou je to priepastný rozdiel. Hoci najviac opustených obcí sa nachádza v prímorských severných regiónoch Galícia a Asturias, dediny zanikajú najmä vo vnútrozemí.
Fenomén prakticky vyľudneného kastílskeho vidieka zmapoval v knihe „Poslední: hlasy španielskeho Laponska“ redaktor denníka El País Paco Cerdá. Útle dielko z roku 2017 veľkú pozornosť u verejnosti nevzbudilo, a aj v tom sa skrýva jeho výpovedná hodnota. Veď koho dnes zaujíma 80-ročný pastier žijúci na samote kdesi v horách. Alebo manželia, ktorí sa po rokoch vrátili do rodnej dediny, majú troch-štyroch susedov, s ktorými čakajú na pekára, ktorý vozí chlieb dvakrát do týždňa.
Včera bolo včera, dnes je dnes
Priepastné rozdiely medzi dedinou a mestom do knižnej podoby spracoval aj ďalší redaktor rovnakého španielskeho denníka. V knihe „Prázdne Španielsko“ od Sergia del Molinu sa zobrazená realita opäť bije s predstavou o krajine pláží a flamenca, ktorá je tak pevne ukotvená v povedomí zahraničných turistov. Žiadny tanec s rytmicky klepkajúcimi kastanetami sa tu však nekoná. Život v odľahlých španielskych regiónoch je o tichu, spomienkach, samote, a nič na tom nezmenila ani pandémia.
Prílev obyvateľov nenastal, keďže optimistické scenáre o živote v lone prírody narazili na drsnú realitu. Tou sú prakticky nulové pracovné príležitosti, nedostatočné dopravné prepojenie, chabá dostupnosť služieb a takmer žiadne deti.
„Lekár ordinuje v utorky a piatky od 12.30 do 13.15. Zdravotná sestra – stredy od 11.00 do 12.00,“ študujeme týždenný rozvrh poskytovaných služieb na nástenke obecného úradu v Castrillo Solarana. Od 174-tisícového okresného mesta Burgos, známeho majestátnou gotickou katedrálou, je vzdialené asi 40 kilometrov. Má sto obyvateľov, románsky kostol z konca 12. storočia, pekáreň, obchodík plus detský parčík so šmýkačkou a dvomi preliezkami.
Z miestnej školy je dnes pamätná miestnosť. Na vstup nám opäť stačí SMS-kód. Na zreštaurovaných drevených laviciach sú porozkladané voľakedajšie školské učebnice, medzi nimi aj príručky slušného správania, a nechýba ani Francov životopis. Do školskej lavice ma len tak zviezlo a zostávam sedieť. Nič pohodlné, ale o to autentickejšie.
Hrubočizná antológia španielskej poézie počnúc stredovekom, dejepisy, náboženská výchova, občianska náuka, Biblia, atlasy, výkladové slovníky pre všetky vekové kategórie. Neprehnané ilustrácie, kvalitná väzba. V duchu to porovnávam s učebnicami, na ktoré tento školský rok padli stovky eur. Mäkká väzba, sýte farby, málo textu. Ak nápor v školskom ruksaku vydržia a podarí sa posunúť ich do „druhej ruky“, ich čas je beztak spočítaný. Každé štyri roky vydavatelia menia edície, čiže pôjdu do zberu ako „deaktualizované“. Ale to len tak na okraj, keďže mĺkvy španielsky vidiek priam inšpiruje k precíteniu kontrastov.
Fascinujúca minulosť, neistá budúcnosť
Vyľudňovanie nedokáže spomaliť ani Frías, ktoré sa s 260 obyvateľmi hrdí titulom najmenšieho španielskeho mesta. Mestské výsady získalo v roku 1435 za chrabrosť, ktorú preukázalo v otázke obrany pred dobyvateľmi, a tiež zásluhou miestneho vojvodu, ktorý zaloboval u kráľa, zvýšil status svojho sídla, aby ho vzápätí vymenil za iné mesto. Frías je vybudované na skale, pôsobí, akoby viselo vo vzduchu a tento dojem umocňuje hmla, ktorá sadá do podhradia počas chladných mesiacov. Hoci mesto voľakedy plnilo dôležitú obrannú funkciu, dnes mu nepomáha ani rebríček od National Geographic.
Nálepka „turistický magnet“ totiž pre zdravý rozvoj nestačí, hoci ako živý skanzen je toto mestečko čoraz vyhľadávanejšie. „Ročne nás navštívi takmer 80-tisíc turistov, a percentá zahraničných sú na vzostupe. Najsilnejšie býva veľkonočné obdobie a tiež august. Z plážovej turistiky mnohí pociťujú únavu a potrebujú ju prestriedať. Ale zišli by sa nám prisťahovalci. Máme lekára, ktorý ordinuje každý deň, a máme aj školu. Nechcete sa presťahovať?“ žmurkne na nás pani v informačnom centre. Deťom sa rozžiaria oči, my rodičia sme zdržanlivejší, a konverzačnú otázku uhrávame dostratena. Ale je to paradox. Mesto, ktoré v minulosti fungovalo ako nedobytná pevnosť, dnes s roztvorenými bránami čaká na nových obyvateľov, aby prežilo.
Stredoveké jadro obkolesené hradbami je skutočne pôsobivé. Úzke kamenné uličky, visuté domy, kostol zasvätený svätému mučeníkovi Vincentovi v najvyššej časti neprístupného terénu. Kombinácii drsnej prírody a ľudskej húževnatosti dominuje hradná veža. Ale to, čo pôsobí romanticky pre turistov, nemusí vyhovovať v bežnom živote. Drevené okenice na mnohých domoch sú zatvorené, podchvíľou narážate na oznam „Na predaj“. Centrum úplne pohltil turizmus. Je tu niekoľko reštaurácií, tri obchodíky so suvenírmi a penzióny.
Ale sú tu cítiť investície. Tie prišli pred desiatimi rokmi, keď Frías vošlo na zoznam asociácie Najkrajšie mestečká Španielska, ktorá od roku 2011 buduje sieť lokalít s historickým rázom a kultúrnou hodnotou. Podmienkou je, že nesmú mať viac ako 15-tisíc obyvateľov.
Domáci sa medzičasom skoncentrovali v podhradí, a želajú si to, čo všade. Rozvoj lokálnej ekonomiky, turizmus áno, ale v hraniciach únosnosti, čiže bez masifikácie. Čochvíľa sa dozvedáme, že ich Frías zápasí o školu s dvomi susednými dedinami. Hrozí zlučovanie. 9 žiakov s dvomi učiteľmi, 42 žiakov so šiestimi učiteľmi a 28 žiakov so štyrmi učiteľmi. Ľahká matematika, realita nepustí. Prísť o školu však znamená nenávratnú stratu, a to nielen pocitovo. Je to krok smerom do zóny minulosť. A tá sa už udiala a viac nie je.
