Psychiatrička o rastúcom počte detí s poruchou správania: Chýba im fyzická práca

Učiteľ a farár boli u nás v minulosti povolania, ktoré budili medzi ľuďmi, najmä na vidieku, mimoriadne uznanie a rešpekt. Starí a prastarí rodičia neraz hovorili, že ak si v tom čase ktokoľvek nevedel rady, obrátil sa na niektorého z nich.

Renomovaná psychiatrička Danica Caisová zdôrazňuje, že, nech by im povedal pacient čokoľvek, aj o protiprávnom konaní, nesmú o tom nikoho informovať. Foto: Judita Čermáková

Dnes to už veľmi neplatí. Najmä súčasní „kantori" čelia pomerne často agresivite a neúcte, nielen zo strany niektorých žiakov, ale aj ich rodičov či príbuzných. Psychiatrička Danica Caisová vysvetlila pre Štandard, prečo u nás v súčasnosti panujú väčšinou úplne iné vzťahy, ako tomu bolo donedávna v školskom prostredí.

Čo podľa vás najviac ovplyvňuje správanie dnešných detí?

Spolupráca rodiny a školy by mala byť alfou a omegou. Teraz sa však veľmi často zabúda, že učitelia majú žiakov nielen vzdelávať, ale podieľajú sa aj na ich výchove. Určite by ani liberálnejší pedagóg nikomu netoleroval sedenie na vyučovaní s nohami vyloženými na lavici. Už len upozornenie na to, že sa to nepatrí, je súčasť výchovy.

Takýto krok sa však často stretne s nepochopením najmä agresívnejších adolescentov. Po príchode domov sa posťažujú rodičom, a tí buď začnú nadávať na učiteľa, alebo sa rovno vyberú za ním do školy. Následná výmena názorov nemusí skončiť „len" zvýšeným hlasom, ale pridá sa k tomu aj facka, kopanec alebo niečo horšie. Deti vidia nielen incident, ale počujú tiež urážky, ktorými zákonní zástupcovia častujú povedzme triednu učiteľku. Posmelení ich konaním si začnú dovoľovať aj ony. Ak sa tomu okamžite nespraví koniec, podobná udalosť sa môže kedykoľvek zopakovať, len s jedným rozdielom, proti sebe budú stáť žiak a učiteľ.

Je bežnou praxou, že pedagógovia nadávajú na rodičov a tí zasa na učiteľov?

Určite boli také prípady aj v minulosti, ale teraz je to mimoriadne vypuklé. Je smutné, že neraz aj tam, kde rodičia, ako je školský rok dlhý, sa nezaujímajú o výsledky svojich ratolestí. Zrazu sa však stane niečo, čo ich vyprovokuje a oni si uvedomia, že syna/dcéru v danom smere zanedbávali a rozhodnú sa „problém" riešiť.

Ak sa stretnú horúce hlavy, ktorým hnev zatemnil mozog, k nešťastiu nie je ďaleko. Stredná zlatá cesta alebo kompromis sa v takýchto chvíľach hľadajú ťažko. Hnev a napätie sa kopí a „Zorrom pomstiteľom" sa stanú často deti.

[link url =https://standard.sk/868708/sud-rozhodol-v-pripade-zaloby-ziacky-z-jarovnickej-osady-na-stat-i-ministerstvo-skolstva]

Hovorí sa, že čas bolesť a krivdy zahojí a sváry urovná, platí to aj v takýchto prípadoch?

Je náročné jednoznačne odpovedať na túto otázku. Niekedy áno, inokedy nie. Sú známe prípady nielen u nás, ale aj v zahraničí, keď bývalý žiak si po mnohých rokoch prišiel „vybaviť" staré účty s členom učiteľského kolektívu, ale napríklad aj prepustený zamestnanec do svojej bývalej firmy. Je smutné, ak pritom na vyčíňanie útočníka doplatia nevinní, ktorí v minulosti s týmto človekom vôbec neprišli do styku, keďže vtedy tam ani nepôsobili.

Existuje nejaký jednotný návod, ako predchádzať život ohrozujúcim vyhroteným situáciám?

Tak, ako na rodičovstvo a všetko, čo s ním súvisí, neexistuje návod, platí to aj o incidentoch v školskom či inom prostredí. Dôležitý je inštinkt, pozorovací talent s citom pre detaily. Tie sa nám môžu zdať ako malicherné, neskôr sa ukáže, že zohrali kľúčovú úlohu v prípade. Vtedy však je už veľmi neskoro.

Odborníci dlhodobo hovoria, že pribúdajú počty detí s poruchami správania a chorobnými zmenami mentálneho stavu. Ak sú štatistiky pravdivé, aké sú ich najčastejšie dôvody?

Ponúka sa niekoľko odpovedí. Zaneprázdnení rodičia, detstvo v neúplnej rodine, status jedináčika. Toto všetko však tu bolo aj v minulosti. Môj názor je, že oproti niekdajším rokom, je niečo, čo väčšine dnešných detí a mládeži chýba, je to fyzická práca. Nesmieme si ju však zamieňať s telesnou aktivitou – behom, cyklistikou, posilňovaním, plávaním a podobne.

Práca má byť primeraná veku dieťaťa, ktorú však musí splniť, a to bez ohľadu na to, či sa mu chce alebo nie. Napríklad už batoľa by sme mali viesť hravou formou, aby si odkladalo hračky. Staršie ratolesti by sa mali postarať napríklad o domáce zvieratá, tým nemyslím len o psa alebo mačku, umývanie riadu a jeho odloženie by malo byť samozrejmosťou. Neskôr ich zapájajme do bežných domácich prác v byte, dome alebo v záhrade. Vysedávanie pred počítačom alebo nečinné ponevieranie sa po byte, ulici nikomu neprospieva, keďže práve vtedy sa môžu zrodiť v hlave neraz aj veľmi desivé nápady.

Zvykne sa hovoriť, že dôvodom zlých, a neraz aj nebezpečných úletov školákov môže byť aj chýbajúce intenzívne prepojenie generácií, najmä starých rodičov s vnúčatami. Súhlasíte s týmto tvrdením?

Pravdou je, že v minulosti žilo v jednej izbe niekoľko generácií a spolu s nimi aj domáce zvieratá. Rodina však napriek chudobe mala vrelé a pevné vzťahy. Ak chýbal v rodine otec, úlohu radcu, ale aj toho, kto karhal, prevzal na seba starý otec, strýko alebo krstný.

Momentálne je situácia iná. Ľudia vlastnia priestranné, neraz nadrozmerné byty, domy, vily, ale mnohí si neželajú, aby spolu s nimi bývali aj ich rodičia alebo starkí.

Dieťa v minulosti, ak malo problém, často sa zdôverilo nie rodičom, ale dedkovi a babke. Tí s ohľadom na životné skúsenosti, nechodili pre radu ďaleko. Dnes si zaneprázdnení rodičia možno ani nevšimnú, že ich dieťa niečo trápi. Ak sa problémy nakopia a neexistuje možnosť zdôveriť sa blízkej osobe, chýba už len pomyselný krôčik k tomu, aby došlo k tragédiám typu tých, ktoré desia v ostatnom čase učiteľov, školákov, študentov, ich príbuzných, ale aj verejnosť nielen vo svete, ale už aj u nás. Preto je dôležité, aby rodičia, blízki príbuzní, vyučujúci nehľadali chyby jedni na druhých a obviňovali sa navzájom, ale intenzívnejšie spolupracovali v záujme dieťaťa – žiaka.

[link url =https://standard.sk/870576/psychiater-varuje-detskych-pacientov-na-slovensku-pribuda-no-nema-ich-kto-liecit]

Má nejaký vplyv na dianie v školstve aj to, že je dlhodobo prefeminizované?

Istý podiel „viny" tohto fenoménu tam vidím. Tak ako v rodine, deti si skôr dovolia odvrávať matke ako otcovi. Rovnaké je to aj v škole. Je známe, že dieťa, ktoré vyrastá v rodine len s mamou, prípadne s babkou by bolo radšej, keby malo triedneho učiteľa, keďže mu chýba mužský vzor. Náhoda však spôsobí, že je to žena. A „babinec" okolo neho sa opäť rozrástol. Ak je žiak agresívnejšej povahy, správa sa k triednej ako doma – neposlúcha a odvráva. Viac mužov v školstve koriguje aj správanie rodičov. Tí skôr udržia hnev na uzde, keď oproti nim stojí o hlavu vyšší, vyšportovaný telocvikár ako drobná učiteľka. Iste, prípad od prípadu sa líši, nedá sa to generalizovať.

Ako znáša pedagóg verejnú urážku a poníženie od žiaka alebo rodiča?

Aj tí, ktorí sú zrelí osobnostne, intelektovo i ľudsky, a majú svoju prirodzenú autoritu, zvládajú ťažko takúto verejnú pohanu od žiaka alebo rodiča. Ak niekto tvrdí, že „pohodička, nič sa nedeje", nehovorí pravdu. Takáto udalosť by sa dotkla každého z nás. Preniesť sa cez ňu nie je vôbec jednoduché. Je dôležité po návrate domov zamestnať myseľ obľúbenou činnosťou. Nesedieť a nevracať sa neustále k nepríjemnosti, ktorá nás postretla, a už vôbec neventilovať svoju frustráciu tak, že tým neustále obťažujeme svoje okolie.

Mnohí učitelia, nielen začínajúci, sa rozhodli po tom, čo sa deje v našich školách, odísť do iných odborov. Viacerí však napriek stresu a strachu ostávajú. Ako by mali napätie a diskomfort kompenzovať – odbúravať?

Prvou pomocou môže byť rozhovor so školským psychológom. Ten poskytuje odborné poradenstvo nielen žiakom, ale aj učiteľom. Účinná môže byť aj rada životného partnera alebo rodiča, ale aj zmysluplné trávenie voľného času mimo domova. Venovať sa obľúbeným aktivitám, športu, záľubám a podobne. Určite neschvaľujem uzatváranie sa do seba, radšej sa vyrozprávajme zo svojej bolesti, trápenia i prípadného zahanbenia a poníženia.

Dá sa logicky vysvetliť, prečo donedávna slušný a pokojný človek (žiak alebo rodič) sa takzvane z večera do rána stane necitlivým a bezohľadným agresorom a jeho terčom bude spolužiak alebo učiteľ?

Prax ukazuje, že pod agresívne správanie sa podpisuje dlhodobé kumulovanie nepríjemných zážitkov. Napríklad u dospelých pocit nedocenenia v práci, nespokojnosť s finančným ohodnotením, neúcta manželov k sebe navzájom, u detí zasa neakceptovanie v kolektíve spolužiakov, podceňovanie, vysmievanie, šikanovanie. Ak sa k tomu pridá neschopnosť riešiť tieto ústrky, môže to byť tou povestnou poslednou kvapkou v pohári...

Majú na tom nejaký podiel aj sociálne siete?

Táto téma je už dlhodobo preberaná odborníkmi z rôznych oblastí, nielen medicíny a školstva. Preto nebudem ju nejako extra rozpitvávať. Aj tu však platí, že počítače a mobily sú síce dobrí pomocníci, ale zlí páni, veď dnes si tam nájdete už naozaj všetko. Rodič by bez ohľadu na vek svojho dieťaťa mal dohliadnuť, aby sa u neho nevypestovalo nezdravé – až excesívne používania internetu, čím sú deti mladšie, tým je aj riziko závislosti väčšie.

[link url =https://standard.sk/868987/vrazdam-na-spisi-sa-dalo-predist-no-system-zlyhal-kde-mohol]

Keď dôjde k tragédii, zrazu sa objaví množstvo svedkov, ktorí hovoria o dlhodobo zlom psychickom stave útočníka – žiaka. Nedá sa tomu predísť, aby takzvane zakročili lekári a taktným spôsobom, v predstihu varovali, povedzme vedenie školy pred hroziacim nebezpečenstvom?

Bohužiaľ, nie. Hippokratova prísaha a z nej vyplývajúce dodržiavanie lekárskeho tajomstva nám to neumožňujú. Nič z toho, čo sa lekár dozvie od pacienta, nesmie za žiadnych okolností povedať tretej osobe. Prirovnala by som to k spovedi. Farár tiež musí mlčať, aj keby sa mu veriaci priznal, že niekoho zabil.

Ja, ako lekárka, môžem len vhodným spôsobom nabádať pacienta, aby sa zdôveril svojim rodičom, prípadne sa priznal na polícii. Môžem ho podporiť aj tak, že mu sľúbim, že pôjdem s ním aj ja a budem ho držať za ruku. Už dlhodobo platí, že obvodní lekári vidia síce v elektronickom systéme nálezy z vyšetrení svojich pacientov od špecialistov, ale od odborníka v psychiatrii nie. Slováci na rozdiel od obyvateľov iných krajín sa nezvyknú priznať, že pravidelne navštevujú ambulanciu psychiatra. Dokonca sú známe prípady, že ani manželia sa o tom neinformujú.