Je zábavné, keď sa Šimečka priživuje na Orbánovi

O úspešný tlak na Zelenského sa postarala hlavne Orbánova vláda. Orbán diplomatickou linkou varoval Brusel, že Maďarsko bude blokovať predĺženie protiruských sankcií alebo financovanie Ukrajiny, kým bude Ukrajina blokovať plyn alebo ropu pre strednú Európu.

Podobné vyhlásenia mal aj Fico. Orbán však zašiel ďalej. Od rečí prešiel k reálnej politike. Bruselu odkázal, že bude ultimatívne trvať na garanciách dodávok plynu a ropy z východu (Ukrajina totiž zvažuje aj zastavenie tranzitu ruskej ropy, čo by poškodilo maďarskú ekonomiku).

Konkrétne: koncom minulého týždňa maďarský minister zahraničných vecí dvihol prst a nahlas varoval lídrov EÚ. Žiadal, aby Únia pritlačila na Ukrajinu pri preprave plynu a ropy a žiadala garancie, inak môže Maďarsko vetovať pripravované rozhodnutia EÚ.

Hneď v sobotu nasledovalo ústretové gesto Zelenského smerom k „Európe“.

Mimochodom, Zelenského schéma s azerbajdžanským plynom je presne tá istá, akú Ficova (a Orbánova) vláda presadzovala celý rok 2024. A akú Zelenskyj odsudzoval ako „tieňové schémy s Moskvou“. Plyn z východu pre strednú Európu bude obchodne azerbajdžanský, reálne zrejme ruský. Azerbajdžan je viazaný kontraktmi s inými krajinami. Nemá dostatok voľného plynu pre Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, Taliansko, Nemecko… A aby ho mal, zapojí sa do dodávateľských „schém“ ruský Gazprom.

Šimečka behá s rukami nad hlavou, tlieska ruskému plynu a ešte sa aj tvári, že má na tom politické zásluhy.

To nevymyslíš. To je život.

Asi netreba pripomínať, že to boli práve Šimečka s Korčokom, ktorí presviedčali svojich voličov – a úspešne – že ruský plyn je neprijateľný a treba ho definitívne odstaviť.

Vráťme sa však k podstate veci: k úspechu Maďarska. Maďarsko (spolu so slovenskou vládou) demonštrovalo silu. A s dobrými výsledkami. Ústupky Ukrajiny by mohli vyriešiť aj problémy s dodávkami plynu, aj problémy so slovenským tranzitom. Ten by mohol ožiť, keď budeme opäť prepravovať plyn z východu do Rakúska a ďalších krajín.

Asi treba priznať, že politickému úspechu Orbána a Fica na energetickom ihrisku priali dve okolnosti, ktoré dostali pod tlak Brusel. A následne aj Kyjev.

Tou prvou je fakt, že platnosť protiruských sankcií EÚ má vypršať. A ich predĺženie je dnes čoraz zložitejšie. Európska verejnosť aj európske elity (obchodné, priemyselné, politické) sú už z obchodných vojen a predražených energií unavené. Brusel si už nemôže vynucovať automatickú poslušnosť. Musí robiť ústupky. Niečo za niečo…

Druhou priaznivou okolnosťou je zmena kurzu v Spojených štátoch. Trumpova vláda pozastavila ďalšiu pomoc Ukrajine. Chce dotlačiť Zelenského, aby zrušil dekrét o zákaze rokovaní s Ruskom a aby konečne pristúpil na prípadné mierové riešenia.

Spojencom americkej vlády v Európe je dnes Viktor Orbán. To Orbánovu pozíciu v Bruseli výrazne posilňuje. Brusel už nemôže „neposlušné Maďarsko“ vydierať hrozbami, že ho finančne a menovo zruinuje (ako sa to dialo minulý rok). Trumpova vláda by to nepodporila.

Slovom, Brusel už musí brať Orbána vážne, s elementárnym rešpektom. A Orbán to využíva na pozičné hry, z ktorých profituje Maďarsko. A popri ňom aj Slovensko.

Navyše, z Orbánovej rebélie môže profitovať celá Európa. Čím viac plynu pritečie z rôznych zdrojov do strednej Európy, tým nižšie môžu byť ceny plynu a energií na európskych trhoch (Európania dnes majú plyn štyrikrát drahší ako Američania).

Jednoducho, Maďarsko spolu so Slovenskom dotlačilo Brusel k tomu, aby presadzoval nie „atlantické“ či ukrajinské, ale európske záujmy. A národné záujmy členov EÚ. Aspoň niekedy, aspoň v niečom a aspoň trochu…

A to je hra, za ktorou nemôžeme spozorovať Šimečkovych progresívcov ani omylom.