Americký projekt. Za pádom Afganistanu sú milície horšie ako Taliban a podporované USA

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ vstal jeden starý muž a podľa štyroch ľudí na stretnutí povedal: „Už sme to videli. Milície sa stanú väčším problémom ako Taliban.“

Počas reptania sa zdvihol niekdajší vojvodca Mohammad Omar a ostatných označil za zbabelcov.

"Budem bojovať proti Talibanu!" zakričal.

Zhromaždenie v Kundúze na severe Afganistanu nie je zaznamenané v žiadnej oficiálnej histórii vojny. Ľudia z celej provincie však tvrdia, že tento zdanlivo všedný okamih zmenil konflikt spôsobom, ktorý Washington nikdy skutočne nepochopil.

Američania dlhé roky podporovali milície na severe v boji proti Talibanu. Toto úsilie sa však obrátilo proti nim – tieto skupiny vykorisťovali obyvateľstvo s takou krutosťou, že z niekdajšej bašty Spojených štátov sa stala bašta povstalcov. Ľudia začali vnímať milície, a tým aj Američanov, ako zdroj trápenia, nie záchrany.

Napríklad Omar, ktorý bol známy pod prezývkou Rozbíjač stien, sa stal stelesnením typického násilníckeho veliteľa milícií, ktorý sa zapísal do miestneho povedomia tým, že lúpil, unášal a zabíjal svojich konkurentov a susedov pod zámienkou, že ich chráni pred Talibanom.

A bol len jedným z tisícov militantov, ktorých Američania a ich spojenci otvorene, tajne a niekedy aj neúmyselne vypustili do severného Afganistanu.

Dôsledky sa prejavili počas chaotického amerického ústupu v roku 2021. Očakávalo sa, že sever bude americkým zadným vojom, miestom, kde sa mohli presadiť hodnoty ako demokracia a práva žien.

Namiesto toho v priebehu niekoľkých dní kapituloval – bol to prvý región, ktorý podľahol Talibanu.

Novozvolený prezident Donald J. Trump obvinil prezidenta Bidena z chaotického ukončenia najdlhšej americkej vojny a prisľúbil, že vyhodí „každého jedného vysokopostaveného úradníka“ zodpovedného za katastrofálny odchod. Biden, naopak, obviňuje Afgancov, že sa tak rýchlo vzdali Talibanu.

„Politickí lídri sa vzdali a utiekli z krajiny,“ povedal Biden po stiahnutí sa. „Afganská armáda sa zrútila.“

V oboch interpretáciách však chýba zásadnejší dôvod rýchleho úpadku: Podľa vyšetrovania denníka New York Times Spojené štáty vytvorili podmienky na porážku v miestach ako Kundúz dávno predtým, ako afganskí vojaci zložili zbrane.

Američania roky pomáhali verbovať, trénovať a platiť bezprávne skupiny milícií, ktoré plienili domy a ničili celé komunity. Milície mučili civilistov, unášali ich za výkupné, masakrovali desiatky ľudí pri vraždách z pomsty a zrovnávali so zemou celé dediny, čím zasiali viac ako desaťročie nenávisti voči afganskej vláde a jej americkým spojencom.

Afganská armáda, ktorá už bola preťažená, si uvedomovala, že bráni vládu s mizivou podporou. Keď teda postupujúci Taliban ponúkol afganským vojakom voľbu – ich životy za ich zbrane – zložili zbrane.

Regióny, ktoré Omar a iní vodcovia vydrancovali, boli počas vojny aktívnymi bojiskami, ktoré boli pre cudzincov väčšinou neprístupné. Viac ako 50 rozhovorov, ktoré sa uskutočnili v Kundúze v priebehu 18 mesiacov, však ukázalo, že americká podpora milícií bola predzvesťou katastrofy nielen v provincii, ale aj v celom zvyšku severného Afganistanu.

Štátom podporované utrpenie bolo ústredným dôvodom, prečo Spojené štáty a ich afganskí partneri stratili sever – a prečo Afganistan napriek dvom desaťročiam podpory a dvom biliónom dolárov padol.

Ďalšie tohtoročné vyšetrovania denníka New York Times odhalili, ako Spojené štáty financovali zverstvá afganských síl a bezohľadne zabíjali svojich vlastných spojencov, čím v podstate spôsobili svoju vlastnú porážku v Afganistane.

Pád Kundúzu v roku 2021 bol zavŕšením ďalšej zbytočnej americkej chyby – využívania zločincov na operácie proti Talibanu.

"Milície strieľali na civilistov a zabíjali nevinných ľudí," povedal Rahim Jan, ktorého matku, otca a dvoch bratov zabil Omar, čo potvrdili aj ďalší dedinčania. Nemali inú možnosť, povedal, a tak „podporovali Taliban, pretože bojoval proti milíciám“.

Dokonca aj Taliban, ktorý sa zvyčajne rád chváli úspechmi na bojisku, pripisuje svoje víťazstvo v provincii americkým chybám.

„USA v mene boja proti povstalcom posilnili postavenie banditov a vrahov,“ povedal Matiullah Rohani, bývalý veliteľ Talibanu a súčasný minister informácií a kultúry v Kundúze. „Lenže to iba dotlačilo viac ľudí do rúk Talibanu.“

Skupiny na ochranu ľudských práv, akademici a novinári zverejnili množstvo správ o zverstvách páchaných milíciami. No rozsah tohto zneužívania a jeho podiel na rýchlom ovládnutí Afganistanu Talibanom – to je príbeh, ktorý Američania zanechali za sebou, keď pred tromi rokmi opustili krajinu.

Dnes, keď už milície neexistujú, je viditeľný rozsah ich činov – v podobe ľudských aj politických strát.

Predchádzajúce správy obviňovali afganských predstaviteľov na severe z toho, že si vytvorili vlastné milície. Denník New York Times však zistil, že Spojené štáty naverbovali milície v Kundúze oveľa skôr, ako sa vedelo, a to s oveľa väčšími následkami, ako americkí predstavitelia priznali.

Počas 20 rokov trvajúcej vojny v Afganistane Spojené štáty presadzovali neustále sa vyvíjajúci súbor programov na nábor, výcvik a podporu miestneho odporu proti Talibanu. Niektoré z týchto programov formálne vytvorili ozbrojené skupiny pod záštitou polície, zatiaľ čo iná podpora bola ad hoc, s občasným poskytnutím peňazí a výcviku. V mnohých prípadoch afganská vláda poskytla americké peniaze, čím milície získali oficiálny súhlas Washingtonu na podporu.

Takmer všetky snahy boli problematické. Milície sa čoskoro stali príliš vplyvnými na to, aby ich bolo možné odzbrojiť. A hoci bojovali proti Talibanu, ešte viac bojovali medzi sebou, čím sa vytvorili podobné nepokoje občianskej vojny, ktoré v 90. rokoch 20. storočia pomohli Talibanu dostať sa k moci. Niektorí Afganci boli tak znechutení koristníckymi milíciami, že začali považovať Taliban za svojich obrancov a pridali sa k povstalcom.

Jedna z prvých milícií sa zrodila v okrese Kundúz v Chánabáde, a to z iniciatívy dôstojníka Národnej gardy štátu Georgia, ktorý sa zúfalo snažil poraziť Taliban. A na jednej z prvých akcií sa podieľal aj Omar, Rozbíjač stien.

„Nepochyboval som o tom, že Omar bol v tejto komunite vodcom,“ povedal teraz už vyslúžený dôstojník, podplukovník Kenneth Payne, z druhého práporu 121. pešieho pluku 48. brigádneho bojového tímu pechoty v Georgii. „A pevne verím, že v tom čase hovoril všetky tie správne slová.“

Plukovník Payne nebol vyslaný na sever, aby verboval milície. Bol tam preto, aby bol mentorom polície. Mal však široké právomoci a veľký nápad. Rozhodol sa, že zapojenie Omarovej skupiny stojí za to riziko.

„Bolo to akoby: 'Ak to bude fungovať, ak to bude pre mňa lepšie, ak získam výhodu, tak to urobím,'“ povedal.

Namiesto toho nevedomky podporil jedinú skupinu v regióne, ktorá bola menej populárna ako Taliban.

Rozbíjač stien

Mesiace po letnom stretnutí ležal na podlahe zrúteného penziónu bojovník Talibanu. Vonku sa po ulici prechádzal Omar, novopečený vodca milícií.

„Vyjdi von, inak vyhodím steny tohto domu do vzduchu!“ kričal do megafónu, zatiaľ čo jeho muži pripravovali mínomety, uviedli svedkovia. „Ja som Rozbíjač stien!“

Povstalec odolával jednému mínometnému granátu za druhým, pričom každý z nich rúcal okolité domy a desil obyvateľov nevyberavými výbuchmi.

Nakoniec sa Omar so svojimi mužmi stiahol, pretože sa obával, že Taliban by mohol poslať posily. Cestou z mesta však jeho milície ešte navyše vyrabovali miestny obchod a podľa obyvateľov zbili niekoľko miestnych, čo proti nemu popudilo väčšinu komunity.

Omar viedol celodennú bitku, pričom sa prehnal celou dedinou, aby prenasledoval jediného bojovníka Talibanu. A napriek tomu jeho cieľ nejako prežil.

Prezývka Rozbíjač stien sa však ujala. Toto meno vystihuje Omarovu schopnosť bezohľadného násilia, hoci nie nevyhnutne efektívnosť.

Mnohí miestni obyvatelia tvrdia, že tento jeho raný nájazd patril k tým najmenej poburujúcim.

Počas ďalšej z počiatočných misií v susednom okrese kradol tak bezostyšne a zneužíval miestnych v takom rozsahu, že obyvatelia to označujú za moment, keď sa celá oblasť priklonila k Talibanu. „Dokonca ľuďom bral aj psy,“ spomína jeden z nich.

Omar, ktorý prvýkrát vzal do rúk zbraň proti Rusom pred desiatkami rokov, využil svoju obnovenú moc na to, aby sa pomstil svojim nepriateľom z minulých vojen a uplynulých desaťročí.

Achtar Mohammad uviedol, že jeho otca, strýka a brata pochytali a bez súdu popravili, údajne za útok na Omarov konvoj pomocou bomby nastraženej pri ceste. Mohammad však poprel, že by sa jeho príbuzní podieľali na bombovom útoku, ktorý bol podľa neho len zámienkou; obe rodiny boli znepriatelené už tri desaťročia.

„Byť členom milície znamenalo mať moc a autoritu urovnávať spory,“ povedal Mohammad.

Podľa plukovníka Payna „chvíľu všetko klapalo“. Jeho nasadenie sa však skončilo krátko po tom, ako začala fungovať Omarova milícia, a oblasť „po našom odchode prežívala ťažké časy“, povedal.

„Veľmi ma to trápilo, pretože som si myslel, že sme niečo dosiahli,“ dodal.

Spojené štáty vedeli o debakli, ktorý sa odohrával v Kundúze. V diplomatickom telegrame z amerického veľvyslanectva z novembra 2009 sa zdôrazňuje dôležitosť kontroly nad milíciami. Ak by ich nechali robiť si, čo chcú, mohli by „rozdeliť afganské komunity a vyvolať ďalšie násilie“, uvádzalo sa v telegrame.

O dva mesiace neskôr veľvyslanectvo tieto obavy zrejme potvrdilo: Vláda nemala žiadnu autoritu nad milíciami, ktoré bojovali medzi sebou a nútili miestnych obyvateľov platiť im nezákonné dane.

V telegrame sa spomínala Omarova rola v tomto chaose, ale z jeho najatia obviňovali príliš horlivého afganského guvernéra. Diplomati si zrejme neuvedomovali, že Omara oprávnili konať sami Američania.

V roku 2013, štyri roky po tom, čo Spojené štáty pomohli vyzbrojiť takých ľudí, ako bol napríklad Rozbíjač stien v Kundúze, opustili sever krajiny a odovzdali kontrolu nad bezpečnosťou a milíciami afganskej vláde.

V hromadnej vojne zločincov, ktorá sa rozpútala, sa objavili noví velitelia, ešte horší ako Omar. Zrovnávali so zemou dediny, masakrovali rodiny a bojovali aj medzi sebou: pre územie alebo domnelé urážky.

Denník New York Times sa rozprával s desiatkami rodín, ktoré prišli o svojich blízkych vinou týchto a ďalších mužov, pričom počet vrážd sa vyšplhal na stovky.

Nútené narukovanie bolo podľa nich bežné. Mužov zabíjali za to, že odmietli vstúpiť do tej či onej milície. Tí, ktorí odmietli platiť dane, boli obvinení z podpory Talibanu a mnohí boli uväznení.

„Milície označovali každého, kto sa im nepáčil, za príslušníka Talibanu a potom ich týrali do takej miery, že im nezostávalo nič iné, len sa k Talibanu pridať,“ povedal Mohammad Farid, majiteľ obchodu, a dodal, že ho uväznili za to, že odmietol vyplatiť Omarovi podiel zo zisku z predaja svojho obchodu.

Američania toto zneužívanie neriadili, ale financovali vládu miliardami dolárov v hotovosti a v zbraniach, ktoré potom úradníci použili na najímanie a vyzbrojovanie milícií. Z pohľadu dedinčanov išlo o americký projekt. A Taliban sa čoraz viac javil ako lepšia možnosť.

Šahd Mohammad, povolaním krajčír, povedal, že vydržal viac ako rok bitia a zneužívania, kým nakoniec v roku 2013 predal svoj obchod, presťahoval rodinu do iného okresu a pridal sa k Talibanu.

Nasledujúcich šesť rokov viedol jednotku zameranú na boj proti milíciám v Chánabáde.

„Od krajčírstva som sa dostal k boju v prvej línii,“ povedal.

Taliban získava výhodu

Prezident Ašraf Ghaní nastúpil do úradu v Afganistane v roku 2014 a uvedomil si, že milície zachvátil amok. S Američanmi po boku hlasno sľuboval, že do Kundúzu prinavráti bezpečnosť tým, že dostane pod kontrolu ľudí, ako je Rozbíjač stien.

Toto úsilie dopadlo katastrofálne.

Niektorým milíciám, ktoré verejnosť očierňovala, sa vláda sprotivila, uviedli bývalí afganskí predstavitelia. Časť milícií dokonca prešla na druhú stranu a spojila svoje sily s Talibanom.

Taliban sa chopil príležitosti a podľa predstaviteľov Talibanu a bývalých afganských predstaviteľov, ktorí mali prístup k tajným odposluchom, začali velitelia Talibanu potajomky obvolávať veliteľov milícií a zasievať nedôveru tým, že im hovorili, že vláda ich považuje za nepriateľov. Podobne ako niektorí ďalší hovorili pod podmienkou zachovania anonymity, pretože sa obávali následkov.

Psychologická taktika zabrala. Niektoré milície prestali bojovať za vládu, zatiaľ čo iné pokračovali vo vzájomných konfliktoch, čím Talibanu uvoľnili bojisko.

„Rozdelenie medzi milíciami bolo pre nás kľúčové,“ povedal Hesmatulláh Zalmay, veliteľ Talibanu v Kundúze.

Do roka od Ghaního hrozby, že obmedzí milície, bol Kundúz na pokraji kolapsu.

Ghaní obrátil kurz. Podľa bývalého vládneho úradníka jeho vláda tajne posielala Rozbíjačovi stien a jemu podobným viac ako 100-tisíc dolárov mesačne, aby zabránili Talibanu obsadiť Kundúz, hlavné mesto provincie.

Bolo už neskoro. V auguste 2015 Taliban vtrhol do Kundúzu. Vládne sily a ich milície utiekli, kým im americké letecké útoky a špeciálne jednotky nepomohli mesto dobyť späť.

Afganská vláda si z neúspešnej stratégie milícií zďaleka nevzala ponaučenie, skôr svoje úsilie znásobila. V záujme udržania poriadku sa Ghaního vláda obrátila na muža ešte bezohľadnejšieho, než bol Rozbíjač stien.

Hadži Fateh

V provincii rozvrátenej etnickými a politickými rozpormi, kde frakcie frakcií bojovali proti iným frakciám, sa všetci zhodli na jednom: Hadži Fateh bol neslávne známy násilník, najhorší zo všetkých veliteľov milícií.

Obyvateľov Kundúzu stále desia svedectvá o jeho stredovekých metódach mučenia – vypaľovaní značiek rozžeravenými kovovými tyčami, pochovávaní zaživa alebo držaní v podzemných žalároch na reťaziach.

Fateh bol všeobecne považovaný za pohromu, za zloducha, ktorý zabíjal nevinných ľudí a ich rodinám účtoval poplatky za vyzdvihnutie tiel.

Bol tiež spojencom afganskej vlády, a teda aj jej amerických podporovateľov.

Dvaja bývalí afganskí úradníci a niekoľko bývalých veliteľov milícií opísali roky vládnej podpory pre Fateha.

„Mali sme komplikované vzťahy,“ povedal jeden z bývalých vysokopostavených vládnych úradníkov v Kundúze. „Keď na okres zaútočili, dali sme mu peniaze a zbrane na boj.“

Podľa jeho slov sa tieto prevody uskutočňovali tajne, pretože Fateh bol hľadanou osobou.

Predtým, ako Taliban počas svojho krátkeho prevzatia moci vyprázdnil väznice v Kundúze, bol Fateh uväznený za zabitie policajta pri lúpeži nákladného auta Kábulskej banky.

„Podporovali sme ho, to áno, ale nemohol len tak prísť do domu guvernéra,“ povedal úradník.

Nie je jasné, koľko toho Spojené štáty vedeli o platbách Fatehovi. Peniaze boli poskytnuté v čase, keď boli afganskí predstavitelia pod silným tlakom Washingtonu, aby prevzali zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť. Pentagón neodpovedal na zoznam otázok o milíciách.

Po úteku z väzenia zapustil Fateh korene na úbočiach kopcov Deh Wayran, oblasti, ktorá bola z veľkej časti oslobodená od Talibanu.

Podľa obyvateľov pôsobil v mučiarenskom zámku a za svoje unesené obete – mužov ako bol Hadži Wazír, dodávateľ pre Američanov, ktorý povedal, že ho Fateh takmer vyhladoval na smrť – požadoval výkupné.

Zločinecké impérium Fateha bolo založené na krutosti a zmietlo celé komunity, keď viedol brutálnu vojnu s konkurenčnou milíciou.

V bojoch medzi oboma stranami, pri ktorých sa využívala taktika spálenej zeme, zahynuli desiatky ľudí. Milície ostreľovali dediny na úbočiach kopcov raketami a mínometmi a na cestách boli umiestnené bomby. Z útokov obviňovali Taliban, hoci ten tam v skutočnosti nepôsobil.

Obyvatelia Deh Wayranu tvrdili, že sa takmer nikto neobával Talibanu. Naopak, obávali sa boja medzi dvoma údajnými americkými spojencami.

Gul Afrazová žila so svojou rodinou v dedine Dana, malej komunite tadžických rodín s menej ako 150 obyvateľmi.

Povedala, že Fateh nastražil bomby pri ceste, ktoré zabili jej syna a dvoch synovcov. Ako uviedli dedinčania, v obave, že by sa dedina mohla pomstiť, Fateh zbúral všetky domy a tí, čo prežili, utiekli.

Na územie sa presunuli konkurenčné milície, ktoré tiež páchali zločiny, brutalitu na štýl oko za oko, zub za zub, čo donútilo viac miestnych obyvateľov, ktorí zostali, aby podporili jedinú skupinu, ktorá ich nevraždila – Taliban.

Do roka od príchodu Fateha bola celá dedina takmer vyhladená.

„Spočiatku tu Taliban nebol,“ povedala Afrazová, „ale som veľmi vďačná, že tu teraz je.“

Podľa jeho bývalých priateľov, ktorí zostali v regióne, Fateh konal beztrestne, prevádzkoval kontrolné stanovištia pozdĺž diaľnice a denne vymáhal od motoristov tisíce dolárov.

Fatehove praktiky z neho cynickým spôsobom urobili pre vládu ešte dôležitejšieho človeka: Čím viac tlačil ľudí do náručia Talibanu, tým viac ho vláda potrebovala na boj proti nemu.

Podľa bývalých vládnych úradníkov a veliteľov milícií ho šéf polície, spravodajská služba a armáda zasypali peniazmi a muníciou. Podporovali ho dokonca aj vysoko vycvičené afganské sily pre špeciálne operácie.

A keďže afganská vláda bola prakticky insolventná, znamenalo to, že to všetko platili Američania.

„Mnohokrát sme sa ho pokúšali dolapiť,“ povedal Sadat, bývalý veliteľ špeciálnych operácií, ktorý podobne ako mnohí Afganci vystupuje pod jedným menom. „Ale potom ho začala podporovať vláda.“

Prokurátori v Chánabáde vydali na Fateha viac ako 100 zatykačov, keďže sa na neho hrnuli sťažnosti na lúpeže, vydieranie a vraždy. Miestne orgány však odmietli konať.

Jeden z prokurátorov odovzdal svojim federálnym kolegom v Ghaního vláde 150 spisov s dôkazmi o Fatehových zločinoch, ale bezvýsledne. Fateh bol nedotknuteľný a vedel to.

Jedného dňa v roku 2020 sa šiitský majiteľ obchodu so zmrzlinou v Chánabáde sťažoval, že Fateh by mal prestať kradnúť jeho zmrzlinu. Fateh dal majiteľa obchodu zbiť na ulici.

Miestny šiitský vodca Haider Džafarí v reakcii na to povedal, že nemá inú možnosť, ako sa mu postaviť. Fateh mu odpovedal strelou do hrude, čím ho zranil, ale nezabil.

Fateh následne vypálil šiitské domy v meste a nariadil Džafarímu, aby utiekol. Aby podporil svoje tvrdenie, Fateh zavraždil jeho synovca, povedal Džafarí.

„Išli sme priamo za guvernérom a ten nemohol nič urobiť,“ povedal Džafarí. „Potom sme začali podporovať Taliban.“

Stiahnutie sa Ameriky a pád Kundúzu

Vo februári 2020, keď Trumpova administratíva dosiahla mierovú dohodu s Talibanom, bolo rozhodnuté: Američania odchádzajú.

Taliban chodil z okresu do okresu a pomocou starešinov nabádal afganskú armádu, aby zložila zbrane. Nešlo o veľké vyjednávanie. Vďaka milíciám bol Taliban silnejší ako kedykoľvek predtým a vláde nezostala žiadna podpora.

V čase, keď Spojené štáty oznámili svoj harmonogram odchodu v roku 2021, Taliban obsadil väčšinu okresov v Kundúze.

Chánabád bol iný, čiastočne aj preto, že muži ako Fateh a Omar sa v ňom pevne usadili.

Taliban a vláda si kontrolu nad Chánabádom počas druhého júnového týždňa vymenili trikrát.

Biden sa v tom istom mesiaci stretol vo Washingtone s Ghaním a zdôraznil, že posledné dejstvo vojny ešte nebolo napísané.

„Afganci budú musieť rozhodnúť o svojej budúcnosti,“ povedal Biden.

Podľa všetkého Fateh tento optimizmus nezdieľal. Predstavitelia Talibanu tvrdia, že sa pokúšal zmeniť stranu a dokonca zavolal veliteľovi Talibanu, aby mu ponúkol spoluprácu. Vláda však už bola v úzkych a Taliban nevidel dôvod, prečo by mu mal vyhovieť.

Milície opustili Chánabád a vydali sa do mesta Kundúz, kde sa usídlili v akýchkoľvek oblastiach, ktoré našli. Fateh sa usadil v jednom z domov pri východnom okraji mesta. Omar vyprázdnil madrasu od študentov a vyhlásil ju za svoju základňu.

Do Kundúzu boli vyslané afganské komandá, aby zatlačili Taliban.

„Majú na to kapacitu. Majú dostatok síl. Majú vybavenie. Otázka znie: urobia to?“ povedal Biden v júli 2021. „Pravdepodobnosť, že tam Taliban všetko ovládne a bude vlastniť celú krajinu, je veľmi nízka.“

Boj v Kundúze sa však skončil skôr, ako sa začal. Počas toho, ako komandá bránili mesto, Taliban rokoval s afganskou armádou o ovládnutí provincie, uviedli predstavitelia Talibanu.

Každý tušil, kam to smeruje. Dokonca aj obyvatelia, ktorí nenávideli Taliban, boli unavení rokmi zneužívania zo strany milícií. Afganská armáda sa nechala ľahko presvedčiť, aby neumierala za stratenú vec, uviedli bývalí afganskí predstavitelia.

„Nakoniec boli milície pre vládu osudné,“ povedal Abdul Rauf Charsari, bývalý policajný veliteľ v Kundúze.

Následky

Niektorí z najznámejších vodcov a zločincov, ktorí priniesli do Kundúzu toľko utrpenia – a v konečnom dôsledku urobili viac pre podporu Talibanu ako pre jeho porážku – zmizli bez poslednej bitky alebo súdu.

Omar, Rozbíjač stien, zomrel prirodzenou smrťou krátko po prevzatí moci Talibanom.

Hadži Fateh utiekol do bezpečia, keď provincia padla, a presídlil sa do Iránu, kde žije v prepychovom dome, ktorý podľa jedného z jeho priateľov zaplatil z peňazí, ktoré zarobil brutálnym násilím na obyvateľoch Kundúzu.

S Fatehom sa nedalo spojiť, ale pravidelne prijíma návštevy, ktorým ponúka bohaté hostiny alebo čaj, povedal priateľ, ktorý hovoril pod podmienkou anonymity, pretože sa obával, že si privodí jeho hnev.

Medzi jeho najčastejších hostí patria bývalí afganskí vládni predstavitelia, ktorí dúfajú, že ho opäť presvedčia, aby sa za nich chopil zbraní.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.