A hoci v predčasné voľby protivládne protesty dúfajú, predseda Smeru sa pre ne rozhodne len v prípade, že to bude vyhovovať jemu. Karty bude mať v konečnom dôsledku v rukách on a prezident, nie ulica a opozícia.

Na námestiach sa zatiaľ demonštruje extatická emócia a politika bez obsahu, ktorá síce pozná svoj hlavný cieľ – zostreliť neposlušného premiéra -, nemá však premyslený ani len krok číslo dva. Ťažko však veriť, že by ho Fico premyslený nemal. Áno, prežitie súčasnej vlády pod kontrolou už nemá, to však neznamená, že sa už dávnejšie nepripravil aj na túto možnosť, ktorá sa v krátkodobom horizonte javí ako reálna, v strednodobom takmer istá.

Fico síce vypúšťa balóniky možných predčasných volieb, čo na progresívneho voliča účinkuje asi ako piatkový hašiš, robí to však s cieľom omámiť nepriateľa, keďže v tejto liečebnej pozícii je súper, posadnutý úzkosťami z kadečoho – od vystúpenia zo západných štruktúr až po predstavu slovensko-ruskej gubernie -, poraziteľný aj frčkou do nosa.

Predčasné voľby sú nepravdepodobné aj v prípade pádu vlády

Predčasné voľby, na ktoré je potrebná ústavná väčšina, teda fakticky široká parlamentná zhoda, sú nepravdepodobné aj v prípade pádu vlády. Pre Fica je v takom prípade výhodnejšie prijať prezidentskú vládu, ktorá by vlastne nebola ničím iným, než jeho mocenskou dohodou s Petrom Pellegrinim. Prezident by si poskladaním takejto „vlastnej“ vlády splnil dávny premiérsky sen a Robert Fico by si cez svojich nominovaných ministrov chirurgickými zásahmi udržal podiel na moci presne tam, kde by ho potreboval.

Napokon, hlavné a existenčné potreby svojho klanu – amnestiu a likvidáciu špeciálnej prokuratúry -, si poriešil hneď na úvod. Ďalšie mocenské ciele sú skôr operatívnej povahy a dajú sa manažovať aj z úradníckej vlády.

Zároveň by sa dva roky pred riadnym termínom volieb, a teda počas prichádzajúcich toxických následkov konsolidačných balíčkov, odpútal od obrieho balvana na nohe, ktorý ho ako jediný môže ohroziť. Podľa princípu: opozícia desí ľudí viac ako ja, ohroziť ma môžu len dôsledky vlastnej politiky.   

Z poslaneckej lavice by však mal Robert Fico dostatok možností hrať sa na opozičného tribúna. A keďže u nás existuje len emočná opozícia, nie však politická, poslanec-expremiér by z úzadia zostal nielen najmocnejším mužom úradníckej vlády, ale ľahko by zastal aj ponúkajúcu sa dvojrolu lídra opozície (napríklad útokmi a okusovaním ministrov Hlasu sediacich na sociálnych rezortoch).

Slovom, opozícia a ulica demonštrujú za pád vlády, a hoci protesty sú masové, nie sú však schopní aktivovať širšie spoločenské publikum. Väčšina dnes na Slovensku vidí ohrozenie inde.

Keď sa premiér pár dní pred protestami zo spravodajského prostredia dozvedá, že protesty budú naozaj masové, umne si vymyslí akýsi protištátny prevrat, a tým ešte väčšiu masu voličov obráti proti nim. Pri tom, čo naša opozícia stelesňuje – a pritom, čo sa dialo nedávno v Rumunsku a Gruzínsku, kde sa západní aktéri, zosieťovaní aj s našimi progresívcami, pokúsili fakticky zrušiť výsledky slobodných volieb - sa tento manéver priam ponúka. 

A pritom... pád vlády a úradnícka vláda? Nič lepšie by sa Ficovi v druhej polovici volebného obdobia ani nemohlo prihodiť.

Progresívne Slovensko slúži len ako nástroj udržania Smeru pri moci

Slovenská politika funguje na princípe akéhosi potkanieho zvratu či obratu: Podobne ako bol kedysi Matovič dôvodom dlho nemožného návratu Roberta Fica – a dnes sa stáva Robert Fico dôvodom návratu nenávideného Igora Matoviča – radikálne Progresívne Slovensko slúži v tomto podivnom divadle striedania absurdných postáv len ako nástroj na dlhodobé udržanie Smeru pri moci.

S týmito radikálmi na čele opozície sú predstavy o zmene vlády ilúziou a Robert Fico ju ako David Copperfield umne využíva. Už dávno vie, že progresívci, ktorí mu z neba spadli, sú pre neho alibi na prekračovanie akýchkoľvek hraníc (napríklad aj tá amnestia jeho kamarátov do dažďa).

Ak by chcel Umberto Eco zakomponovať našich politických „lídrov“ do románu Foucaultovo kyvadlo, svojej majstrovskej paródie na konšpiračné teórie, zrejme by ich považoval za utajených spojencov toho istého Tajomstva. Tajomstva, ktorého zmysel zostáva pre slovenského voliča aj komentátora, konšpirátora aj osvietenca, zahalený troma vrstvami nepreniknuteľných mýtov.  

Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Hľadajte za konaním slovenskej opozície logiku a zmysel a prehrejete si mozog na úroveň podobných úvah.

Kakofónia fantazmagórií

Nevravím, že lídri sú si tejto svojej roly v divadle vedomí. To nie, oni to myslia úplne vážne. V tom je princíp Ecovho románu – on nepísal o skutočnej konšpirácii, ale o absurdnom svete, v ktorom sa ocitajú veriaci bezmyšlienkovitých bludov. A tých máme v dnešnej domácej politike viac ako dosť: od množstva pohlaví, cez tehotné osoby, Green Deal, mýty o ukrajinskej vojne, hovorí sa o akejsi zmene našej geopolitickej orientácie, osudovosti súčasnej politiky, a tak ďalej a ďalej.

Hoaxom a konšpiráciám dnes podstatne viac podlieha opozičná časť nášho politického spektra, ktorá je nimi posadnutá za hranice príčetnosti. Veria napríklad v "únos našej geopolitickej orientácie" či dokonca na existenciu bytostí presvedčených o plochej zemi (stretli ste už takú?).

V tejto kakofónii fantazmagórií sa najlepšie orientuje pragmatický cynik. A vieme, kto v tejto disciplíne najviac vyniká. Aktuálne opozičné metaverzum bludov umožnilo vstať z mŕtvych a dlhodobo prežiť aj tomu, koho rok 2018 na prvý pohľad pochoval.