(A)narkotické štáty Latinskej Ameriky: kolízia vládnej správy a peňazí z predaja drog

Analytici a tvorcovia verejnej mienky dávali prednosť opisu vládnych kríz v kontexte občianskych nepokojov, ozbrojených konfliktov alebo nestability politických systémov. V posledných dvoch desaťročiach sa však tento termín stal definujúcim pojmom pre krajiny, v ktorých drogové kartely ovplyvňujú politiku viac ako občania alebo zvolení predstavitelia.

Zatiaľ čo prípady ako Kolumbia, Venezuela, Bolívia, Mexiko a krajiny Strednej Ameriky už dlhodobo symbolizujú drogovú nadvládu v Latinskej Amerike, najnovší prírastok Ekvádoru do tohto rozrastajúceho sa zoznamu, ako uvádza Alexander Clapp z Pulitzerovho centra vo svojom článku pre Economist, nás núti klásť si dôležitú otázku. Je táto republika len ďalším zlyhávajúcim štátom Latinskej Ameriky alebo sme svedkami nárastu násilnej výmeny vlád drogovými kartelmi v historicky nestabilnom regióne?

Kolumbia: základňa narkopolitiky

História Kolumbie v oblasti obchodu s drogami sa začala preslávenými kartelmi ako Medellín a Cali koncom 20. storočia. Medellínsky kartel Pabla Escobara, známy svojím nevídaným bohatstvom a násilím, vyhlásil otvorenú vojnu štátu, zameral sa na politikov, novinárov a sudcov a zároveň si získal priazeň chudobných pomocou charitatívnych počinov.

Aj po Escobarovej smrti obchod s kokaínom pretrvával, pričom ho prevzali partizánske skupiny ako FARC a ELN. Po demobilizácii skupiny FARC v roku 2016 vzniklo mocenské vákuum, ktoré rýchlo zaplnili opozičné zoskupenia a ozbrojené skupiny v regiónoch ako Catatumbo pri hraniciach s Venezuelou. Kolumbia zostáva najväčším producentom kokaínu na svete, pričom kartel a zločinecké siete sú naďalej zakorenené vo vidieckych oblastiach a v politike.

Napriek miliardám dolárov, ktoré vyčlenili USA na protidrogové iniciatívy, tieto iniciatívy urobili len málo v boji proti korupcii a obmedzeniu závislosti farmárov od pestovania koky. Politické škandály a volebné kampane, ktoré sú zaplavované peniazmi z predaja drog, ešte viac stierajú hranicu medzi vládou a kartelmi.

Mexiko: pod palcom kartelu

Strategická poloha Mexika ako tranzitného centra drog ho zmenila na bojisko kartelov. Skupiny ako Sinaloa, Cártel de Jalisco Nueva Generación a Los Zetas sa vypracovali na tieňové vlády, ktoré kontrolujú celé regióny, vyberajú dane a presadzujú vlastné zákony.

Vojna proti drogám, ktorú vláda začala v roku 2006, len vystupňovala násilie a za dve desaťročia si vyžiadala viac ako 400-tisíc obetí. Skupina Los Zetas, ktorá má korene v mexickej armáde a polícii, je stelesnením tohto prepojenia organizovaného zločinu a štátnych inštitúcií. Ich brutalita – masové popravy, stínanie hláv a zastrašovanie verejnosti – je príkladom toho, ako vyzerá de facto nadvláda ozbrojených kartelov.

Plán Donalda Trumpa, aby Spojené štáty klasifikovali kartely ako teroristické organizácie, poukazuje na závažnosť krízy, ale naráža na odpor mexickej vlády, ktorá je infikovaná vplyvom kartelu.

Stredná Amerika: koridor korupcie a násilia

Severný trojuholník – Guatemala, Honduras a Salvádor – sužovaný chudobou, korupciou a násilím slúži ako kľúčový tranzitný koridor pre kokaín. Kartely využívajú slabé štátne inštitúcie na pašovanie drog, zbraní a ľudí.

Príkladom tohto štátneho kolapsu je Honduras, kde bývalý prezident Juan Orlando Hernández čelí obvineniam z drogového obchodu. Guatemalský justičný systém tiež ovláda organizovaný zločin. V Salvádore sa síce pod vedením prezidenta Nayiba Bukeleho znížilo násilie páchané gangmi, ale prepojenia medzi kartelom a miestnymi skupinami ako MS-13 pretrvávajú, čo komplikuje úsilie o reformu.

Programy určené na pomoc financované Spojenými štátmi priniesli pri stabilizácii regiónu len čiastočný úspech, keďže zakorenená narkonomika je hnacou silou nelegálnej migrácie do Spojených štátov a celkovo prispieva k regionálnej nestabilite.

Venezuela: režim, ktorý držia nad vodou drogy

Pod vládou Nicolása Madura sa Venezuela stala centrom obchodovania s kokaínom. Takzvaný „kartel slnka“, v ktorom sú údajne zapojení najvyšší vojenskí predstavitelia, využíva zisky z drog na podporu Madurovho režimu uprostred hospodárskeho kolapsu, podobne ako to robí Severná Kórea v medzinárodnom obchode s metamfetamínom.

Spolupráca Venezuely s kolumbijskými partizánskymi skupinami, ako ELN a disidenti z FARC, podčiarkuje jej premenu na hybridný narkoštát, v ktorom sa mieša štátna nadvláda a zločinecké podnikanie. Z predaja drog sa financujú lojalisti režimu aj vojenské operácie, čo narúša fungovanie demokracie a zhoršuje miestne ozbrojené konflikty.

Bolívia: unikát

Vzťah Bolívie k pestovaniu koky dodáva diskusii o „narkoštáte“ nové rozmery. Bývalý prezident Evo Morales podporoval regulovanú produkciu koky ako kultúrne právo, no zároveň čelil obvineniam, že umožňuje obchodovanie s kokaínom. V regiónoch ako Chapare došlo počas jeho vlády k výraznému rozšíreniu pestovania koky, čo vyvolalo obavy zo spoluúčasti štátu na medzinárodných drogových sieťach.

Hoci Morales zdôvodňoval svoju politiku zachovávaním domorodých tradícií, kritici tvrdia, že prispieva k uľahčeniu trestnej činnosti. Bolívia zostáva hlavným producentom kokaínu a zápasí s problémom rovnováhy medzi kultúrnym dedičstvom a medzinárodnými záväzkami v oblasti boja proti drogám.

Ekvádor: nová hranica

Ekvádor sa vďaka svojim strategickým prístavom stal novým hráčom v celosvetovom obchode s kokaínom. Alexander Clapp v článku pre Economist poukazuje na to, ako korupcia, slabé presadzovanie práva a geografická blízkosť Kolumbie zmenili Ekvádor na centrum obchodu s drogami.

Zavraždenie novinára a prezidentského kandidáta Fernanda Villavicencia v roku 2023, ktorý viedol kampaň proti organizovanému zločinu, je príkladom nebezpečenstva, ktoré predstavuje vzdorovanie vplyvu narkotík. Politika bývalého prezidenta Rafaela Correu, vrátane otvorených hraníc a pokusov o reintegráciu gangov, ako sú Latin Kings, sa v súčasnosti považuje za politiku, ktorá umožnila nadnárodnému organizovanému zločinu zapustiť v krajine korene. Správy zároveň naznačujú, že jeho vláda tolerovala operácie skupiny FARC v Ekvádore a umožnila rozkvet logistických centier.

Okrem toho rozsiahla korupcia medzi politikmi, políciou a sudcami spôsobila, že ekvádorské inštitúcie sú ohrozené. Za posledné tri vládne obdobia došlo k prudkému nárastu násilia a zdá sa, že úpadok Ekvádoru do stavu „narkoštátu“ je čoraz viac nezvratný.

Niekoľko záverečných myšlienok o regionálnej kríze

Vzostup drogových štátov odráža hlbšiu krízu verejnej správy v Latinskej Amerike. Drogové kartely, ktoré sú presiaknuté korupciou a disponujú obrovskou ekonomickou mocou, vytvorili paralelné štruktúry, ktoré podkopávajú demokraciu, šíria násilie a podnecujú kolobeh chudoby.

Narkopolitika je hnacou silou regionálnej nestability, ktorá prehlbuje migračnú krízu a zároveň prispieva k tragédii obchodovania s ľuďmi.

Riešenie tejto výzvy si vyžaduje komplexnú stratégiu – posilnenie inštitúcií, zníženie globálneho dopytu po drogách a podporu medzinárodnej spolupráce. Ako však ukazuje história, takéto úsilie často stroskotáva, v dôsledku čoho sa Latinská Amerika ocitá v pazúroch drogovej krízy.