Trumpove odsuny nelegálnych migrantov vzbudzujú rešpekt

V otázkach migrácie je Trumpova razancia inšpiratívna. Keď kolumbijský prezident Petro cez víkend odmietol prijať americké lietadlá s Kolumbijčanmi vyhostenými z USA, Trump okamžite oznámil uvalenie 25 % cla na kolumbijský tovar, ďalší týždeň malo stúpnuť na 50 %, a zrušenie amerických víz pre kolumbijských predstaviteľov. Prezidentovi netrvalo ani 24 hodín, aby zmenil názor a lietadlá s navrátenými migrantmi mohli pristáť. Takto rozhodný prístup by pristal aj Európe.

Dôvody zlyhávania vyhosťovania migrantov

Neschopnosť štátu vyhosťovať ilegálnych migrantov patrí k hlavným prekážkam úspešného boja s masovou nevyžiadanou migráciou. Neprejde týždeň, aby sme sa napríklad z Francúzska nedozvedeli, že bol opäť spáchaný násilný trestný čin niekým, kto mal byť z rozhodnutia úradov už dávno odsunutý.

Úspešné vyhostenie často naráža na neschopnosť štátu paralyzovaného jeho vlastnými administratívnymi a súdnymi procedúrami, ktoré zneužívajú migračné mimovládky. Ale rovnakým alebo ešte väčším problémom je neochota krajiny pôvodu prijať späť svojho občana.

Migranti zvyčajne prichádzajú z chudobnejších štátov s demografickým prebytkom mladých mužov, pre ktorých doma nie je práca. Keď zostanú vo vlasti, dá sa očakávať, že sa zapoja buď do organizovaného zločinu, alebo do politických nepokojov. Ich odchod do bohatších krajín preto prináša tamojším vládam niekoľko výhod. Zmenšuje tlak na politické zmeny, oslabuje gangy a zvyšuje príjmy.

Migranti obvykle domov posielajú remitencie, čím prispievajú k prosperite svojej krajiny. Niektoré menšie krajiny z remitencií doslova žijú. V Moldavsku predstavujú okolo 12 % HDP, v Kosove 17 %, v Gambii 21 %, v Hondurase 25 %; skutočným rekordérom je Tadžikistan s takmer polovicou HDP z prevažne ruských remitencií.

Neúspešné snahy o odpor voči repatriáciám

Niet divu, že krajina pôvodu nestojí o návraty svojich stratených synov. Ale podľa práva ťahajú za kratší koniec. Žiadna krajina nemá povinnosť prijímať na svojom území cudzincov, pokiaľ však sama na seba takú povinnosť pochabo neuvalí.

Na druhej strane každá krajina je povinná svojho občana prijať. To však dotknutým vládam nebráni vymýšľať rôzne výhovorky a administratívne prekážky, najmä keď sa tým môžu vyhýbať nedobrovoľným repatriáciám.

Kolumbijský prezident dohodnuté repatriácie odmietol deň po tom, čo Američania poslali do Brazílie lietadlo so stovkou vyhostených. Tí sa v médiách sťažovali na podmienky letu: nedostali napiť, nesmeli na toaletu, omdlievali horúčavou, niektorí mali putá; teda také low-cost mínus.

Brazílska vláda protestovala pre nehumánny prístup a kolumbijská plánovaný let rovno zrušila s tým, že bude chrániť dôstojnosť svojich občanov.

Na jednej strane je pochopiteľné, že sa latinskoamerickí predstavitelia musia ohradiť v situácii, v ktorej yankee ponižuje ich občanov. Venujú však rovnakú pozornosť každodennému pošliapavaniu ľudskej dôstojnosti v domácich podmienkach?

Na druhej strane pre americkú vládu išlo o delikventov porušujúcich americké zákony a okázalou tvrdosťou tiež odrádza všetkých, ktorí dnes ilegálnu migráciu zvažujú. Aj to je legitímne. Počet nelegálnych migrantov sa dnes v USA odhaduje na 11 miliónov, približne päť miliónov pribudlo za Bidena. Trump dostal demokratický mandát, aby s tým skoncoval.

Prezident Petro nakoniec zožal len posmech. Inou cestou sa vydáva honduraská prezidentka Castrová. Z USA by sa jej mohlo vrátiť štvrť milióna ľudí, s ktorými si v Hondurase nevie rady. Američanom preto pohrozila, že zavrie vojenskú základňu, ktorá je hlavným oporným bodom amerických operácií v Strednej Amerike.

Ani tak to nebude mať jednoduché, takmer polovica honduraských exportov smeruje do USA a argument cla určite zapôsobí. Ale prezidentka hovorí reálpolitickým jazykom, ktorému Trump rozumie.

Európa potrebuje trumpovskú razanciu

Ak sa európske národy nemajú utopiť v mori mimoeurópskej migrácie, mali by takýmto jazykom hovoriť aj ich predstavitelia. Štáty, z ktorých migranti prichádzajú a ktorými prechádzajú, sú od Európy životne závislé.

Namiesto toho, aby im Európania vysvetlili, aké páky na nich majú, nechávajú sa vydierať humanitarizmom a antirasizmom, ktoré sa prejavujú predovšetkým potláčaním práv pôvodných európskych obyvateľov a protibielym rasizmom.

Dnes sa už Európa ani neodvažuje označiť cudzincov, ktorí svojím pobytom porušujú jej zákony za nelegálnych migrantov. Pred niekoľkými rokmi sa začalo hovoriť o „neregulérnych“ migrantoch. Ale keďže aj to sa európskej progresivistickej elite zdá príliš nekompromisné, presadzujú dnes pre týchto delikventov označenie „cudzinec s neúplnými právami“.

Ak Európa nemá zaniknúť, musí tento progresivizmus prekonať. To však neznamená hľadať cestičky, ako sa votrieť Trumpovi do priazne, ako to dnes mnohí robia. Ale znamená to presadzovať vlastné záujmy s trumpovskou razanciou.

Nie vždy a všade, ale určite niekedy a niekde. Napríklad posadiť „cudzinca s neúplnými právami“ do lietadla, ak treba aj v putách, a poslať ho tam, odkiaľ prišiel.