Pripraví nás vlastný „liberálny“ kontinent o malé životné radosti?

Snahou odstrániť všetky potenciálne škodliviny sa nebezpečne blíži k vytvoreniu sveta bez neškodného pôžitku – žiadne víno k večeri, žiadne oslavné cigary, žiadne sladkosti po jedle. Zdravie je síce dôležité, ale rovnako dôležitá je aj sloboda vychutnávať si jednoduché radosti života. Koniec koncov: dá sa život úplne bez rizika ešte nazvať životom, ktorý stojí za to žiť?

Na námestí Place du Luxembourg v Bruseli je piatok večer a bary sú otvorené. Keďže sa námestie nachádza priamo pred budovou Európskeho parlamentu, klientelu barov tvoria najmä poslanci, ktorí si tu radi oddýchnu s drinkom v ruke. Títo istí zákonodarcovia sú však architektmi politík, ktoré sa čoraz viac približujú k vymazaniu týchto slobôd pre nás ostatných.

Zatiaľ čo oni si môžu pripíjať na svoj úspech, my môžeme čeliť vyhliadke, že nám nebude dovolené dať si k steaku ani pohár vína. Rozhodne sa Európa, ktorá bojuje za naše zdravie, zbaviť nás tohto posledného pôžitku? Ako ďaleko zájde liberalizmus, než sa začne podobať na oblasť „Potešenie zakázané“?

Na zdravie, cigarety a posledné sústo slobody

Európania sú pijani – vážni pijani. Zo správy WHO vyplýva, že v priemere spotrebujú 9,2 litra čistého alkoholu ročne, čo je svetový rekord.

Alkohol má v našom srdci takmer posvätné miesto: od náboženských rituálov, ako je víno na sväté prijímanie, až po spoločenské tradície, ako sú hostiny, na ktorých je pitie povinné.

Kultúrne spojenie Európy s alkoholom je hlboké. Pivné festivaly v strednej Európe majú svoje korene v starobylých tradíciách. Zatiaľ čo v Belgicku mnísi už stáročia varia svoje legendárne trapistické pivo, pre Európanov nie je pitie piva len pôžitkom – je to spôsob, ako prežívať svoju históriu, kultúru a identitu.

Má to však svoje riziká. V roku 2020 bolo viac ako 3,6 úmrtia na 100-tisíc ľudí spojeného s nadmernou konzumáciou alkoholu. V roku 2019 takmer každý piaty Európan aspoň raz za mesiac skonzumoval viac ako 60 gramov čistého etanolu počas jedného posedenia, a to najmä medzi mladými ľuďmi. Riziká sú dobre známe, a preto ide o naliehavý zdravotný problém.

Podobne je to aj s cukrom a soľou. Spolu s tabakom sa pravidelne poukazuje na zdravotné riziká, ktoré tieto položky predstavujú. Hoci tabak predstavuje väčšiu hrozbu, cukor aj nikotín možno pravdepodobne zaradiť medzi drogy vzhľadom na ich účinky na mozog.

Ich vplyv na mozog prostredníctvom uvoľňovania dopamínu môže zmeniť príležitostné jednoduché potešenie na dlhodobú závislosť.

V tom spočíva háčik pre nás a tvorcov politík.

Ak si jeden človek dopraje príliš veľa pohárikov, zatiaľ čo druhý holduje vode, mal by byť ten, kto pije alkohol, potrestaný, aby sa ochránil systém? Keďže náš systém zdravotnej starostlivosti je založený na solidarite, mali by sme všetci navzájom sledovať svoje rozhodnutia a zapojiť sa do spoločenského hanobenia? Alebo je povinnosťou štátu obmedziť prístup a potrestať užívateľa na úkor našej osobnej slobody? Ak sa rozhodneme pre prvú možnosť, sme naozaj pripravení obetovať drobné životné radosti len preto, aby sme zachovali solidaritu? Ak by sme sa rozhodli pre druhú možnosť, riskujeme, že sa naše krajiny zmenia na opatrovateľské štáty.

Diskriminovať a obmedzovať bez úplného zákazu: charakteristický znak európskeho pokrytectva

Európska zdravotná politika je jasná: riziká sa musia znížiť pre všetkých v mene vzájomnej pomoci – alebo skôr predbežnej pomoci. V takomto ponímaní sú všetky nebezpečenstvá – či už skutočné, alebo domnelé – predvídané. Príliš veľa drinkov? Nemôžete šoférovať. Už čoskoro môžu byť všetky autá vybavené systémami na zisťovanie hladiny alkoholu, ktoré nedovolia ani naštartovať auto (takzvané zámky zapaľovania s dychovou skúškou), čo sa ešte ľahšie presadí, keď budú všetci jazdiť v elektromobiloch napojených na centralizované systémy.

V súčasnosti platné opatrenia sú absurdne nátlakové: v reštauráciách vám predajú alkohol, ale potom nemôžete šoférovať, pretože platí nulová tolerancia. Načo toto divadlo, prečo jednoducho nezakázať alkohol úplne? Možno preto, aby sa občania nezľakli a mohli si zachovať ilúziu slobody?

Rovnaký postup používajú úrady aj v prípade cigariet: zvyšujú sa dane, ceny prudko stúpajú, na obaloch sú graficky znázornené rôzne choroby, fajčiari sú hanobení a reklama je zakázaná. A napriek tomu cigarety zostávajú na pultoch. Je to prvý krok k úplnému zákazu alebo len ďalší prejav pokrytectva? To je skutočná otázka. Alebo možno vôbec nejde o slobodu, ale o zachovanie obrovských príjmov, ktoré tieto trhy generujú?

Napokon, zdanením alkoholického a tabakového priemyslu získavajú vlády miliardy. Len v roku 2020 vybrala francúzska vláda na daniach súvisiacich s tabakom približne 15,3 miliardy eur.

Na druhej strane sa ukázalo, že európske protialkoholické a protitabakové opatrenia sú pomerne účinné. Mladšie generácie pijú a fajčia menej ako kedykoľvek predtým. Hoci ich rastúci záujem o zdravie a životné prostredie nepochybne ovplyvňuje tieto rozhodnutia, je zrejmé, že európska politika zohrala pri tejto zmene významnú úlohu. Svoju úlohu v týchto trendoch zohrali aj kampane v sociálnych médiách a hnutia „triezvych zvedavcov“ – možno je to tak lepšie, pretože vďaka tomu sú naše cesty bezpečnejšie.

Zdravotné politiky: Európa to myslí dobre, ale môže nám uškodiť?

Európska únia sa totiž ocitla v ťažkej situácii: na jednej strane má organizácie tretích strán, ako je WHO, ktoré neustále presadzujú centralizáciu riadenia zdravotníctva, a na druhej strane občanov, ktorí požadujú viac slobody a zároveň očakávajú starostlivosť od svojho solidárneho systému zdravotnej starostlivosti, keď sa niečo pokazí.

Možno sa vysloviť za model založený na systéme, ktorý v súčasnosti existuje v USA – tolerantný k mnohým životným štýlom a oveľa menej zameraný na solidaritu. Každý systém má však svoje nevýhody. Kto v Európe by bol ochotný zaplatiť dvadsaťnásobok nákladov na hospitalizáciu, keď to bude potrebné?

Stojí za zmienku, že v Spojených štátoch je 60 percent osobných bankrotov spojených s prehnanými výdavkami na zdravotnú starostlivosť – čo je jasná pripomienka ceny takéhoto systému. Sila Európy spočíva vo vzájomnej úhrade nákladov, jej slabinou je systémová rovnosť, ktorá si prirodzene vyžaduje obrovské – a často pokrytecké – regulácie.

Americký systém okrem vlastného zákazu drog, ako to vidíme v Európe, nariaďuje len málo. Ukladá však jednotlivcovi oveľa väčšiu zodpovednosť za výsledky jeho života, nech už sú akékoľvek. Rozdelenie je zásadné: štát alebo sloboda – oboje len zriedkavo koexistujú.

Musíme si teda položiť otázku: boli by sme skutočne schopní prevziať plnú zodpovednosť za svoj život? Dokázali by sme napríklad odolať malému drinku, keď vieme, že musíme šoférovať? Možno táto otázka nesúvisí ani tak s tým, či je sloboda dobrá alebo nie, ale s tým, či sme pripravení zvládnuť zodpovednosť, ktorá je s ňou spojená.