Okno príležitostí pre Európsku úniu je úzke

Po návrate Donalda Trumpa do Bieleho domu nie je pre nás hlavnou otázkou, ako rýchlo teraz USA vykorenia kultúru woke z armády a štátnych univerzít. Ústrednou otázkou pre nás je, ako sa my v Európskej únii prispôsobíme americkému odstúpeniu od Parížskej klimatickej dohody OSN a ohlásenej revolúcii na uvoľnenie americkej ekonomiky.

Z niektorých častí starého kontinentu totiž zaznievajú výzvy, aby sme na tieto trumpovské posuny reagovali ich napodobnením. Premiér Donald Tusk, ktorého Poľsko teraz predsedá Európskej únii, to vyjadril razantnejšie.

V jednom ohľade je Tuskov prejav takmer neslýchaný: uvádza zrejmú, ale na najvyššej politickej úrovni utajovanú súvislosť medzi Green Deal-om a rastúcimi cenami: „Európa nesmie prehrať v globálnej konkurencii. Ak ako Európa zbankrotujeme, kto iný sa postará o životné prostredie?“ Rozšírenie systému obchodovania s emisiami pre bývanie a dopravu (ETS2) bude mať podľa Tuska katastrofálne, ale predvídateľné dôsledky a vysoké ceny energií by mohli viesť „ku kolapsu mnohých demokratických vlád“.

Tuska však neprechváľme – ďalšou reakciou, ako máme reagovať na Trumpa, sú masívne výdavky na zbrojenie financované zo spoločných dlhopisov EÚ, ktorých inflácia sa odkladá o niekoľko rokov. Aj tak mu však musíme dať za pravdu, že aspoň reaguje na situáciu a nálady medzi voličmi. Že vníma nervozitu ľudí a priemyslu, ktorý má v EÚ v priemere trikrát drahšiu elektrinu a päťkrát drahší plyn ako jeho konkurenti v Amerike, o Číne ani nehovoriac. Ostatní mandaríni európskej politiky nezašli tak ďaleko ako Tusk, hoci používajú niektoré rovnaké slová, napríklad „konkurencieschopnosť“.

Európska komisia sa teraz obracia na Európsky parlament a vlády EÚ s dokumentom, ktorý nazvala Kompas konkurencieschopnosti. Má dvadsať strán a má byť plánom Komisie na nasledujúcich päť rokov. Zahŕňa slávnu Draghiho správu, ale bude sa čítať aj ako odpoveď Bruselu na trumpovský prístup.

Chcel by som tiež upozorniť, že každý, kto v ňom bude hľadať nejaký eurotrumpizmus, bude sklamaný. Nájde tam len varovný opis situácie, aby sme vymenovali aspoň niektoré z nich: „Už viac ako dve desaťročia hospodársky rast Európy nedrží krok s ostatnými veľkými ekonomikami alebo Rozdiel v cenách energie medzi EÚ a ostatnými veľkými ekonomikami zaťažuje priemysel a jeho náklady“.

Sú tu aj dôležité zistenia, ako napríklad „“okno príležitostí je úzke“. Potom však konštatuje, že Komisia skúša všetky možné čiastkové opatrenia, ktoré by mohli viesť k oživeniu hospodárstva, len do tej miery, aby sa nemusela dotknúť hlavnej prekážky – unijného Green Deal-u.

Po citovaných realistických pasážach a nárekoch nad drahou energiou nenasleduje žiadne seriózne vysvetlenie, prečo je taká drahá. Na jednom mieste autori citujú Draghiho, ktorý lacné dovážané fosílne palivá vymenúva za jeden z miznúcich pilierov európskej prosperity, aby na inom mieste potvrdil záväzok EÚ odkloniť sa od ruských fosílnych palív do roku 2027 a na inom mieste ich obviňuje z vysokých cien:

„Európa je závislá od dovozu fosílnych palív, ktoré pokrývajú takmer dve tretiny spotrebovanej energie“. Hneď vedľa tejto nelogickej vety nájdeme kľúčový bod textu: „Európa si stanovila ambiciózny rámec, aby sa do roku 2050 stala dekarbonizovanou ekonomikou. Musí sa držať tohto kurzu vrátane cieľov na rok 2040.“

Keď sa predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová vlani na jeseň uchádzala o hlasy poslancov Európskeho parlamentu, na otázku či zmierniť záväzok do roku 2040, teda 90-percentný pokles emisií v porovnaní s rokom 1990, odpovedala, že najextrémnejším kompromisom by mohlo byť niečo okolo 88 percent. Kto po tom všetkom, mimochodom už po Trumpovom víťazstve, hlasoval za Ursulu, nesie svoju malú, ale priamu zodpovednosť.

V Kompase sú dva alebo tri svetlé momenty. Hlavným je prísľub zrušenia regulácií, hoci Komisia tu nie je konkrétna, s výnimkou známej smernice REACH pre chemický priemysel. EK tiež vytvorí novú kategóriu pre stredne veľké súkromné spoločnosti, ktoré budú môcť pôsobiť slobodnejšie. Niektoré podniky potom nebudú musieť podávať toľko správ. Komisia tiež znovuobjavila čaro dlhodobých zmlúv v energetickom sektore a chce ich odteraz podporovať. Napokon sa nezastaví, kým sa jej nepodarí dokončiť jednotný trh tak, ako si ho jeho tvorcovia predstavovali pred 30 a viac rokmi.

A teraz dirigizmus. Komisia určila niekoľko priemyselných odvetví – od umelej inteligencie a biotechnológií cez robotiku a vesmír až po „čisté technológie“ – a bude ich všemožne podporovať. V poznámke pod čiarou sa dočítame, že to bude z členských príspevkov národných vlád.

Namiesto toho, aby sa zohľadnil úpadok európskych výrobcov automobilov na svetových trhoch a sľúbilo sa zrušenie zákazu spaľovacích motorov a deštruktívnej normy Euro 7, potom sa oznamuje akýsi „akčný plán pre automobilový priemysel“.

Uhlíkové tarify, ktoré by mali vstúpiť do platnosti od budúceho roka, budú vypracované a konsolidované. Okrem toho chce Komisia centralizovať nákup rozhodujúcich surovín. Samozrejme, nemôže chýbať digitalizácia, digitalizácia a ešte raz digitalizácia. Elektronický občiansky preukaz, EU-peňaženka a digitálne euro vraj určitým spôsobom prispejú k našej konkurencieschopnosti.

Takže ani po takom vonkajšom šoku, akým bolo zvolenie Trumpa, nie je Brusel schopný zmeniť kurz. Voľby v Nemecku 23. februára zrejme vynesú na čelo vlády kresťanského demokrata Friedricha Merza, ktorý je na stupnici prebudenia medzi Tuskom a von der Leyenovou o dosť bližšie k svojej krajanke. Chce napríklad zrušiť zákaz spaľovacích motorov. Bude však vládnuť so sociálnymi demokratmi, alebo dokonca so Zelenými, ktorí niečo také nepripustia, zatiaľ čo koalíciu s AfD, ktorá jediná je v Nemecku fundamentálne proti Green Dealu, Merz odmieta.

Pre Nemecko platí, že trumpovskú revolúciu v ekonomike a energetike (ale aj v otázkach migrácie či slobody slova) nepovedie tradičná pravica. Nanajvýš ju bude trochu napodobňovať a toto predstavenie sa skončí v deň volieb.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.