Uprostred búrlivej diskusie bola asistovaná samovražda v Spojenom kráľovstve schválená zatiaľ v druhom čítaní v novembri minulého roka. V porovnaní s inými krajinami, v ktorých je určitá forma asistovanej smrti povolená, je ostrovná verzia veľmi prísna. Zákonodarcovia obmedzili okruh žiadateľov na dospelých, ktorí trpia chorobou, ktorá do šiestich mesiacov povedie k smrti. 

Ostatných šesť krajín, ktoré – na rozdiel od Nemecka – výslovne legalizovali asistované umieranie, je liberálnejších.  Myslia aj na „neznesiteľné utrpenie spojené s duševnými chorobami“. Napríklad najväčšia švajčiarska organizácia Exit na svojej webovej stránke varuje pred mylným chápaním, že pomoc sa ponúka výlučne tým, ktorí už umierajú. Takzvané bilančné samovraždy ľudí, ktorí nie sú nevyliečiteľne chorí ani netrpia duševnou chorobou, „len“ už nechcú žiť, tvoria približne tridsať percent prípadov.  

Trpíte? Komisia rozhodne

Pavlovo tvrdenie, že chce mať čo najväčšiu kontrolu, neprekvapuje, rovnako ako jeho starosť o vlastnú dôstojnosť. Nie je nepredstaviteľné, že existujú ľudia, ktorí nemajú radi kontrolu nad svojím životom, ktorí neradi rozhodujú o svojich vlastných záležitostiach, alebo ktorí by dokonca chceli zomrieť nedôstojne. Nebude ich však veľa. Inými slovami, želania prezidenta sú rovnaké ako želania nás ostatných, ide len o to, či sú to dobré dôvody na eutanáziu.

Pretože keď sa na túto otázku pozrieme bližšie, začínajú sa problémy. Väčšinou máme určitý stupeň kontroly nad svojím životom. Rozhodujeme o zamestnaní, o tom, či sa oženíme alebo staneme rodičmi. Ale v týchto zásadných veciach sme žalostne bezmocní. Nikoho som nežiadala, aby som sa narodila. Dokonca som si ani nevybrala, či sa narodím ako muž alebo žena, zdravá alebo chorá. Je to škandál, ale aj fakt: podstatné veci nemôžeme ovplyvniť. Nazýva sa to konečnosť a je to súčasť ľudského osudu. 

Ku konečnosti patrí aj to, že nepoznáme deň ani hodinu. Vieme, že zomrieme, ale nevieme kedy. Mnohí filozofi to tradične považovali za škandál. Stoici by preto napríklad súhlasili s prezidentom Pavlom v jeho túžbe po kontrole, ale asi by im nebolo jasné, prečo by mali žiadať štát o povolenie. Koniec koncov, samovražda nie je zločin. Čo je téza, ktorá dokáže každého na dlhší čas rozčúliť – a v tomto hneve je zrnko pravdy.

Samovraždy sú ťažké. Zlyhávajú, často tragicky, a ľudia po nich zostávajú napríklad ochrnutí. Inokedy, keď sa pokúsia o samovraždu, napríklad skokom pod vlak, ohrozujú ostatných, prinajmenšom tým, že im spôsobia traumu. Ak je niekto ochrnutý, nemusí byť schopný zabiť ani sám seba. Nie je humánnejšie a súcitnejšie pomôcť druhému v tejto krajnej núdzi?

V niektorých ohľadoch určite, ale profesionalizácia samovrážd má svoje úskalia. Uľahčuje niečo, čo nemusí byť jednoduché z dobrých dôvodov. Ak sa samovražda stane profesionálnou službou, nehrozí, že si ju ľudia budú vyberať ľahkovážne?

Riziko existuje, ale spomínané štáty majú toto riziko na zreteli. Proces schvaľovania je dlhý a komplikovaný. Komisie dôkladne skúmajú každý prípad a zvažujú, či je utrpenie dostatočne intenzívne a dlhotrvajúce. To je dobrá odpoveď na námietku o ľahkovážnosti, ale úplne nesprávna na prezidentovu výzvu mať čo najväčšiu kontrolu nad svojím životom. Okľukou sa vraciame k tomu, že o živote nerozhodujeme. Začíname výzvou na sebaurčenie a končíme, keď nám je najhoršie, pred výborom cudzích ľudí, ktorí posudzujú, či dostatočne trpíme. Je to sebaurčenie? A dôstojnosť?

(Ne)výhody núdzového východu

Čo nás privádza k najvážnejšej otázke. Kto by mal mať nárok na asistovanú samovraždu alebo eutanáziu? Vo väčšine európskych aj mimoeurópskych krajín sa hovorí o intenzívnom utrpení, ktoré sa nedá zmierniť liekmi. Toto utrpenie musí byť dlhodobé a bez nádeje na zmenu.

Väčšina krajín obmedzuje prístup k asistencii pre dospelých. Holandskí a belgickí zákonodarcovia rozhodli, že na pomoc pri umieraní by mali mať nárok aj vážne choré deti. Mnohé štáty, ako napríklad Švajčiarsko, pôvodne nepočítali s rozšírením okruhu možných žiadateľov o duševne chorých. Ich vylúčenie sa však zdá byť neprijateľné z mnohých hľadísk.

Lekári čoraz častejšie poukazujú na to, že duševné a telesné zdravie nemožno oddeliť. Sme telesné bytosti, naša psychika je stelesnená. Duševné utrpenie môže byť trýznivejšie, už len preto, že neponúka perspektívu predčasnej smrti. Nemecký právnik Ferdinand von Schirach preto považuje vylúčenie duševne chorých za nezlučiteľné s ústavnými poriadkami moderných demokracií.

Existujú preto len dve možnosti: buď definovať pomoc pri umieraní v zmysle ťažkostí vedúcich k očakávanej a skorej smrti, ako je to v Spojenom kráľovstve, alebo odstrániť podmienku blízkej smrti, pričom v takom prípade budú mať na pomoc nárok aj duševne chorí ľudia, aspoň ak ich spôsobilosť na právne úkony nie je obmedzená.

Druhá možnosť sa uplatňuje v ostatných európskych krajinách, ktoré umožňujú asistovanú smrť. Keďže celý západný svet čelí tomu, čo niektorí odborníci nazývajú epidémiou duševných porúch, nie je prekvapujúce, že sa živo diskutuje aj o tom, či je nárast žiadateľov s duševnými problémami znepokojujúci. Niektorí tvrdia, že by sme mali byť radi, ak ľudia v ťažkých situáciách využijú núdzové východy, ktoré boli pre tieto ťažké situácie zriadené. Zvyšujúci sa počet je potom znakom toho, že služba funguje. 

Iní tvrdia, že práve tu sa asistovaná samovražda ukazuje ako zradná. Fyzické utrpenie naozaj nemôžeme postaviť nad psychické utrpenie, naozaj nevieme presne, kde je hranica medzi psychickým a fyzickým utrpením. Preto tam, kde sa zaviedla pomoc pre telesne trpiacich, sa rozšírila aj na psychicky trpiacich.
Až potom je človek konfrontovaný s realitou a najrôznejšie argumenty sa môžu zdať vyslovene smiešne.

Vezmime si napríklad príbeh dvadsaťosemročnej Holanďanky Zorayi ter Beekovej. Bola autistka a trpela ťažkou depresiou, ktorá sa nedala liečiť súčasnými prostriedkami. V máji minulého roka bola na vlastnú žiadosť usmrtená. V rokoch 2010 až 2022 takto zomreli dvaja psychiatrickí pacienti. Do roku 2023 sa toto číslo zvýšilo na 138 prípadov. Očakáva sa ďalší nárast.

Byť na obtiaž

Späť k Petrovi Pavlovi. Nie je prekvapením, že aj on sa vo svojom stanovisku opieral o dôstojnosť. Hojne ju spomínajú zástancovia, ako aj odporcovia eutanázie. Pavel spája dôstojnosť s možnosťou mať kontrolu nad svojím životom, najmä s možnosťou odísť podľa vlastného uváženia. Takéto chápanie dôstojnosti však nie je bez úskalí.

Keď napráklad žena čaká dieťa, stráca aj značnú časť kontroly nad svojím životom. Môže si priať veľa vecí, ale aké dieťa bude mať, či zdravé alebo choré, nevie. Často nevie, kedy sa dieťa narodí ani ako pôrod prebehne. Aj kontrola nad telom v inom stave trpí. A ani narodené dieťa nemá kontrolu nad svojím životom, o jeho voľbe nemôže byť ani reči. Budeme však preto tvrdiť, že kvôli tomu trpí ich dôstojnosť?

Reči o dôstojnosti majú aj druhú stranu. Často sa hovorí, akoby našu dôstojnosť azda porušovalo choré telo, akoby na stratu dôstojnosti stačilo, ak nevieme udržať moč alebo sme pripútaní na lôžko a odkázaní na pomoc iných. Vôbec nepodceňujem, že takýto človek sa môže cítiť mizerne. Môže si dokonca myslieť, že stráca svoju dôstojnosť.

V takom prípade je však na nás, aby sme ho uistili, že dôstojnosť nestojí a nepadá so stavom močových ciest. So svojou dôstojnosťou hazardujeme, keď robíme niečo hanebné. Zhodou okolností sú najväčšími darebákmi často tí, ktorí majú nad svojím životom vytúženú kontrolu – takú, aká je pre konečnú bytosť možná.

To nás privádza k poznámke, ktorá je – najmä z úst českého prezidenta – poľutovaniahodná. Petr Pavel vraj nechce byť príťažou pre svoje okolie. Podobne sa vyjadrila aj spomínaná Zoraya ter Beeková. Aj táto mladá žena zdôraznila, že nechce zaťažovať svojich rodičov a svojho partnera a radšej chce zomrieť v kruhu svojej rodiny.

Nemám v úmysle nikoho odhovárať od jeho túžob, pocitov a potrieb, ale prezident by si mohol zvážiť, či si niektoré myšlienky nenechá pre sám seba. Je to smutná skutočnosť. Mnohí chorí, mnohí starí ľudia sa naozaj cítia takto: na obtiaž. Takéto vyhlásenia od hlavy štátu ich z tejto predstavy nevyvracajú, ale ju potvrdzujú. Pavlove slová sú súčasťou atmosféry, v ktorej sa nemožno čudovať, že ľudia sú v drvivej väčšine za eutanáziu.

Navrhujem, aby sme sa postavili na stranu tých, ktorí sú pre svoje okolie „príťažou“. A možno ísť ešte ďalej: A čo ak je nakoniec zmyslom našej existencie byť pre iných príťažou? Možno tým našich blízkych niečo učíme.

Z kantovského hľadiska je odvaha myslieť za seba pekná vec. Ale chcieť žiť len vtedy, keď je človek užitočný, prospešný, bezproblémový, je prvoplánové. Niekto by si možno myslel, že je to nedôstojné, akoby sme neboli nič viac než koliesko v spoločenskom súkolí. Majme odvahu byť na príťaž.  

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.