Drogy, smrť a neporiadok: ako Európa riskuje, že sa stane ihriskom kartelov

Tento zločin je súčasťou znepokojujúceho trendu, ktorý zahŕňa bombové útoky, únosy a štátne sprisahania. Drogová kriminalita prevýšila terorizmus a stala sa novým narkoterorizmom. Antverpy, ktoré sú hlavným vstupným bodom pre 40 percent európskeho obchodu s kokaínom, ležia v epicentre tejto krízy.

Len v roku 2023 bolo zadržaných viac ako 110 ton kokaínu, kartely operujú s čoraz väčšou drzosťou a zdanlivo sa neboja štátnych orgánov. Táto infiltrácia aktívne destabilizuje belgické inštitúcie a ohrozuje širšiu Európsku úniu.

Drogy v Európe: diverzifikácia, rastúca spotreba a strategické zlyhania

Spotreba drog v Európe prudko vzrástla na znepokojujúcu mieru, k čomu prispieva bezprecedentná diverzifikácia látok. Kedysi na trhu dominoval heroín a kokaín, teraz sú to syntetické drogy, metamfetamíny a afrodiziaká. Agentúra Európskej únie pre drogy (EUDA) opisuje starý kontinent ako miesto najrozmanitejšieho trhu s drogami na svete.

Technologický pokrok tento problém ešte závažne zhoršil. Vďaka šifrovaným sieťam a online platformám je prístup k drogám rovnako jednoduchý ako objednávka jedla. Napriek tomuto vývoju zostávajú európske protidrogové stratégie zastarané, pretože ich korene môžeme nájsť v boji proti heroínovým epidémiám v predchádzajúcich desaťročiach.

Európsky prístup, ktorý stojí na troch pilieroch – obmedzenie ponuky, zníženie dopytu a zmiernenie sociálnych škôd –, sa preukázal ako neadekvátny. Zlá koordinácia medzi členskými štátmi, nedostatočné zdroje a neschopnosť prispôsobiť sa novým výzvam umožnili rozkvet obchodu s drogami. Medzitým rastúca moc kartelov a ich infiltrácia do inštitúcií ešte viac zvýrazňujú neschopnosť reakcií zo strany štátov.

Hrozba kontinentálneho narkoštátu

Nedostatky európskych protidrogových opatrení vystavujú veľké segmenty našich správnych orgánov a politických systémov rastúcemu vplyvu drogových kartelov. Tieto zločinecké siete, vyzbrojené obrovskými finančnými a technologickými zdrojmi, sa rýchlo adaptujú, vyhýbajú sa úsiliu o vymáhanie práva a využívajú medzery v právnych predpisoch.

V roku 2024 výrazne klesol počet zadržaných drog v rotterdamskom prístave. Tento pokles nemusí nevyhnutne odrážať pokles spotreby, ale skôr zdôrazňuje schopnosť zločineckých sietí prispôsobiť sa
– pričom treba uznať aj účinné úsilie štátnych orgánov –, keďže svoje operácie presmerúvajú do menej monitorovaných prístavov prostredníctvom dômyselných a odolných „kaskádových“ systémov.

Pašeráci sa presúvajú z prístavu do prístavu a „kĺžu“ medzi jednotlivými lokalitami. Ich mobilita a prispôsobivosť im umožňujú využívať logistické slabiny naprieč hranicami, čím sa vymáhanie práva stáva čoraz náročnejším.

Môže nám teda hroziť, že sa Európa stane rozsiahlou verziou Amsterdamu – „Eursterdamom“ –, kde normalizácia istého správania a bezmocnosť voči zločineckým sieťam nakoniec zotrie hranice medzi zákonom a ľahkovážnosťou?

Amsterdam a Brusel: ukážka ľahkovážnosti alebo predzvesť európskeho narkoštátu

Hlavné mesto Holandska slúži ako znepokojujúci príklad toho, čím by sa Európa mohla stať, ak zostane príliš tolerantná voči obchodovaniu s drogami. Legalizácia marihuany, ktorá sa pôvodne považovala za úspech progresívnej politiky, prilákala návštevníkov z celého sveta, ktorí si chcú dopriať túto ľahkú drogu.

Dôsledok je však taký, že sa teraz po meste voľne pohybujú tvrdé drogy – predovšetkým kokaín. Prostitúcia, ktorú stelesňuje známa štvrť červených svetiel, dotvára obraz mesta vnímaného ako hedonistický raj. Za touto fasádou sa však Amsterdam zmenil na neobývateľné mesto: všadeprítomná špina, rastúce násilie a obchod s drogami, ktorý podkopáva samotný právny štát.

Holandsko čelí národnej kríze, pretože sa násilie kartelov – najmä zo strany „Mocro maffie“
[zločinecké organizácie, ktoré tvoria najmä ľudia marockého pôvodu, pozn. red.] – neustále stupňuje. To, čo sa začalo ako mestský problém, prerástlo do problému, ktorý ohrozuje národnú stabilitu. Belgicko a ďalšie štáty odrážajú tento trend.

Znovuobjavenie narkopolitiky

Situácia v Holandsku a Belgicku si vyžaduje novú definíciu pojmu „narkopolitika“. Tradične sa tento pojem vzťahuje na kontrolu, ktorú nad politickými a administratívnymi inštitúciami majú obchodníci s drogami. Táto situácia však odhaľuje iný rozmer: strach z konfrontácie s kartelmi a z toho vyplývajúcu zhovievavosť.

Globalizácia a pokrok v logistike posilnili tieto zločinecké organizácie, čím sa ich operácie stali svižnejšími a ich vplyv hlbším. Európske štáty však nie sú schopné reagovať jednotným a rozhodným spôsobom. Toto všetko predstavuje prvý krok k infiltrácii kartelov do našich administratívnych štruktúr, pričom ľahostajnosť umožňuje ich rast.

Nevyhnutne sa vynára otázka legalizácie drog. Je to skutočne riešenie? Niektorí tvrdia, že legalizácia drog by štátu umožnila transformovať a regulovať čierny trh, čím by sa znížilo násilie aj zdravotné riziká spojené s omamnými látkami. Zdá sa však, že legalizácia je príliš zjednodušené a pohodlné riešenie – riešenie, ktoré sa vyhýba konfrontácii s hlavným problémom tým, že ho len odstraňuje z rovnice.

Je to podobné, ako keby sme zrušili opakovanie ročníka v školách a potom tvrdili, že sa zlepšili vzdelávacie štandardy, pretože žiadny žiak nebude opakovať ročník. Je isté, že z kriminálnikov sa možno stanú profesionáli s bielymi goliermi, ale bude život vďaka tomu naozaj lepší?

Štúdie neustále ukazujú, že spotreba drog sa po ich legalizácii zvyšuje, pretože prístup k nim je jednoduchší – najmä pre mladšiu generáciu. Aké riziká sme teda ochotní tolerovať? Mala by Európa nasledovať nedávny príklad Ekvádoru a prijať politiku nulovej tolerancie voči drogám alebo namiesto toho bezhlavo legalizovať tieto škodlivé látky a tváriť sa, že problém zmizol?

Mal by potom náš celý zdravotný systém ešte nejaký význam? Mali by občania, ktorí sa vyhýbajú užívaniu drog, znášať náklady na hospitalizáciu tých, ktorí ich užívajú?

Ak sa Európa nechce stať otvoreným trhom s drogami, musí bezodkladne prijať konzistentnejšiu a ambicióznejšiu stratégiu boja proti tomuto zlu. Tá by mala zahŕňať jednotnú represívnu stratégiu pre celý kontinent, posilnenú pevnými partnerstvami s protidrogovými silami Latinskej Ameriky, v ktorej sa tieto drogy produkujú. Ak nezačneme konať, hlavné európske prístavy a mestá – ako Antverpy a Rotterdam, Brusel a Amsterdam – by sa mohli premeniť na centrá organizovaného zločinu. Ak nimi už nie sú.

Smerom k „Eursterdamu“?

Bez ucelenej protidrogovej stratégie hrozí, že sa Európa zmení na kontinentálny drogový štát. Nedostatočne domyslené opatrenia a samoľúbosť umožňujú kartelom posilniť svoju moc nad inštitúciami a spoločnosťou. Samotná legalizácia sa nezdá ako životaschopné riešenie, prinajmenšom prináša značné nevýhody.

Pri tejto diskusii je nevyhnutná opatrnosť a presnosť. Štúdie ukazujú, že legalizácia marihuany vedie k zvýšeniu spotreby tejto ľahkej drogy a spúšťa domino efekt, ktorý ľuďom otvára svet tvrdých drog viac ako kedykoľvek predtým a zároveň umožňuje existenciu čierneho trhu. Čo by to znamenalo pre zdroje našej zdravotnej starostlivosti, ak by sa legalizovali všetky drogy?

Táto dvojitá kríza – rastúca spotreba drog a rastúca moc kartelov – si vyžaduje naliehavé opatrenia. Európa musí prekonať svoje roztrieštené stratégie a zaujať komplexný prístup na ochranu verejného zdravia a inštitucionálnej integrity. Ak sa nepodniknú rozhodné kroky, Európa bude vydaná napospas zločineckým sieťam a normalizácia tohto správania ohrozí samotnú štruktúru našej spoločnosti.