7 dní v kocke: Za stíhaním Bombica vidieť málo práva a veľa politického aktivizmu

1. Prípad Bombic

Prehľad začneme „kauzou Bombic“, pretože je spoločensky, politicky aj právne mimoriadne dôležitá. Bombica alias Dannyho Kollára, ktorému sa vyčíta extrémizmus a kyberšikana, sudca neposlal do preventívnej väzby. A dobre urobil…

Ak by sudca vyhovel tlaku médií, aktivistov a prokurátora, mali by sme tu absurdný prípad: obmedzovanie slobody slova priamo väzbou (dočasným pobytom za mrežami bez dokázania viny a bez odsúdenia).

Bombic by bol veľkou časťou spoločnosti vnímaný ako politický väzeň. A rovno za Ficovej vlády, ktorá sa ho zastáva. Čo by bolo zvrátené.

Pritom veľa nechýba, aby sa to naplnilo. O väzobnom návrhu bude ešte rozhodovať Najvyšší súd SR. Výsledok odhadnúť nevieme.

Ako je niečo také vôbec možné? Ako je možné, že Bombic môže byť „politickým väzňom“ za vlády, ktorá s ním má dobré vzťahy, pričom prekáža hlavne progresívnej opozícii a jej médiám?

Na rovinu: stíhanie Bombica má od začiatku, od éry Lipšicovej špeciálnej prokuratúry, politický pohon. Je to ukážka honu na čarodejnice. V progresivistickom a woke vydaní... Zároveň je to učebnicový príklad toho, ako môže človek dopadnúť, ak mu idú organizovaným spôsobom po krku progresívne médiá, aktivisti, mimovládne organizácie, protihybridné tímy súkromných firiem a novodobí cenzori.

Začne sa to sériou udaní „uvedomelých“ aktivistov, ktorí vás označia za nepriateľa, bezpečnostnú hrozbu, fašistu a zločinca. A tento mediálny a politický aktivizmus sa napokon končí niečím oveľa horším a nebezpečnejším – justičným aktivizmom.

Lebo presne takto sa to začalo… Bombic bol pôvodne jeden z mnohých malých blogerov, ktorí tvrdo kritizovali globalistov, progresívcov, médiá, mimovládky a ich nátlakovú prevýchovnú politiku (dúhovú, pandemickú aj vojenskú).

Počas pandémie vyrástol na široko sledovaného influencera. Áno, platí, že bol vo vystupovaní čoraz viac radikálny a vulgárny. To nie je pekné. No na druhej strane: nie je to trestné, aspoň nie v zmysle väzobného stíhania. Ak by to tak bolo, potom by hrozilo, že v „preventívnej väzbe“ skončí polovica Progresívneho Slovenska. A polovica slovutných novinárov a aktivistov, ktorí sú voči národnému táboru nenávistní, agresívni a vulgárni.

Aby sme boli konkrétni, Bombic bol počas pandémie „rozpracovaný“ de facto spravodajskými prostriedkami. Vyštartoval po ňom pracovník Gerulaty. Gerulata sa tvári ako verejná protihybridná organizácia, ktorá spisuje čierne zoznamy vnútorných nepriateľov, spravidla tých, ktorí kritizovali americkú vojenskú politiku. V skutočnosti je to však súkromná firma. Patrí synovi jedného z oligarchov z bezpečnostnej agentúry Eset.

Spolu s Gerulatou na Bombicovi pracovali aj aktivisti z Infosecurity a podobných atlantických spolkov, ktoré spolupracovali s Naďovým ministerstvom obrany. Alebo s Korčokovým ministerstvom zahraničných vecí.

Dôvod: Bombic útočil na WHO a pandemických jastrabov, útočil na program plošného očkovania, ktoré nazval génovou terapiou, zastával sa Putina, o masakri v Buči pri Kyjeve (2022) tvrdil, že ho zinscenovali britské tajné služby, aby zastavili mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom…

Samozrejme, ani z toho nebolo nič trestné. Bombic mohol byť a bol pre progresívne kádre politický problém. Nie právny.

To sa zmenilo po organizovaných útokoch aktivistov na Bombica. Daniel Bombic prešiel do protiútoku – proti pracovníkovi Gerulaty, proti novinárke Zuzane Kovačič Hanzelovej, proti Púchovskému zo stránky Hoaxy a podvody, proti hlavným postavám pandemickej politiky. Robil to, čo robili oni jemu, išiel im verejne po krku. A narazil na trestné právo. Zverejňoval osobné údaje protivníkov (maily, adresy, telefónne čísla), čím ich vystavil prípadnej online šikane zo strany svojich fanúšikov.

Odvtedy na Bombicovi už nepracovali len svorky nahnevaných aktivistov a samozvaných protihybridných tímov. Pracovala na ňom špeciálna prokuratúra – konkrétne Lipšicov prokurátor Šúrek. Pracovala na ňom NAKA. Pracovala na ňom aktivistická sudkyňa Pamela Záleská.

Slovom, hon politických aktivistov na čarodejnice sa preklopil do trestnoprávnej roviny. Bombic bol vyhlásený za nebezpečného zločinca, fašistu, extrémistu. A keďže dlhodobo žil v Londýne, boli na neho vydané medzinárodné zatykače.

A stupňoval sa mediálny tlak na to, aby bol stíhaný tak, ako to bolo bežné za Lipšica – vo väzbe.

A práve to je jadro problému.

Ak Bombic porušil pravidlá a zákon, nech sa to vyšetrí. A nech je stíhaný na slobode až do procesu, ktorý bude rozhodovať o jeho vine alebo nevine. Samozrejme, s tým, že podobne tvrdo sa vyšetria aj podozrenia, či zákon porušili tí, ktorí na občana Bombica organizovaným spôsobom roky poľovali a útočili. Aj on má predsa svoje zákonom chránené práva.

Stíhanie Bombica je z kategórie tých, kde sa naráža na slobodu slova. Tá je ešte stále chránená a smie sa obmedzovať dočasnou „preventívnou väzbou“ len v krajných prípadoch, ako sú výzvy na násilie či také nenávistné prejavy, ktoré podnecujú násilie alebo hrubé porušovanie práv iných. Bombic nič z toho nerobil.

Previnil sa tým, že bol v ostrom konflikte s progresívnymi úderkami okolo Gerulaty, Infosecurity a podobne. Alebo tým, že bol politicky radikálny. To nie je trestné. Potom sa previnil tým, že pri svojej osobnej obrane útočil na nepriateľov a zverejňoval ich osobné údaje. To už je terén, ktorý je chránený zákonom a dokonca aj trestným právom. Iste, treba to vyšetriť. No robiť z Bombica nebezpečného zločinca, ktorý musí byť ešte pred procesom eskortovaný do väzby, je scestné.

Ďalšie zločiny, ktoré sa vyčítajú Bombicovi, sú z kategórie extrémizmu. Bombic kritizoval politiku sionistov a zastával sa bielej rasy a budúcnosti bielych detí… Takéto slová môžeme odsudzovať ako nevhodné a kontroverzné. Prokuratúra má povinnosť preskúmať, či sú také nebezpečné, aby z toho vyplývali dôvody na trestné konanie. No hnať za takéto slová kohokoľvek do väzobného stíhania – to by bolo choré.

A dodajme, že by to bolo aj spoločensky nebezpečné. Nechceme predsa žiť v strachu, že pri uplatnení slobody slova (a pri zmienke o tom, že aj biela rasa má svoje práva) skončíme za mrežami. Bez súdneho procesu.

A v časoch, keď si už zúrivá inkvizícia okolo PS neplní funkciu „vedúcej sily v spoločnosti“, ale sedí v opozícii.

2. Prípad Migaľ

Otázka, či bude PS sedieť v opozícii do riadnych volieb alebo sa to predčasne preklopí, je čoraz viac otvorená. Ficova vláda naráža na dva problémy, ktoré sa stupňujú.

Prvým sú verejné protesty a kampane, ktoré organizujú médiá, dúhové mimovládky a atlantické spolky. Šíria klamstvá o tom, ako Slovensku hrozí odchod z EÚ. Šíria strach a nenávisť. A robia to preto, aby Ficovu vládu čo najskôr nahradila progresívna vláda. Teda taká, ktorá bude vzorne vykonávať dúhové a vojnové zadania. A nebude sa pýtať, či fungujú – a či Ukrajine naozaj prinášajú to, čo sa sľubovalo (víťazstvo). Alebo jej prinášajú opak.

Druhý problém je na strane Fica a jeho koalície, konkrétne v strane Hlas. Skupina okolo Migaľa sa v priebehu pár dní načisto zbláznila.

To, čo predvádza Migaľ, by vydalo na klinickú štúdiu. Začal zápasom o peniaze pre „hobby horse“ kluby. Sú to ľudia z kategórie queer – medzi nohami nosia dreveného koníka a jazdia na ňom.

Skutočný motív jeho zrážky s koalíciou bol však iný. Migaľ a jeho poslanci majú mentálny a politický problém s Ficovou vládou. Chcú, aby bol Hlas vnútornou opozíciou proti politike Smeru a SNS. A nevychádza im to.

Nakoniec Migaľ pritvrdil. Fica obvinil zo šírenia konšpirácií o plánoch na prevrat. Prikryl sa autoritou prezidenta Pellegriniho, Migaľ hlásal, že to vidia rovnako.

Keď sa prezident ohradil a vyzval migaľovcov, aby sa nehrali na jeho ľudí, Migaľ otočil. Vyhlásil, že prevrat, respektíve pád vlády, sa naozaj plánuje a pracuje na tom (vraj) prezident Pellegrini. Navyše Pellegrini podľa neho riadi Hlas cez ministra Druckera. Obvinil prezidenta, že tlačil na vylúčenie dvoch rebelov (Migaľ a Šalitroš) z Hlasu. A pridal reči o „gestapáckych metódach“ vládnej moci pri sledovaní poslancov Hlasu.

Migaľ si predtým vynútil rokovania so Šutajom Eštokom. Vypýtal si počas nich kontrolu nad ministerstvom vnútra a vojenským spravodajstvom. Vraj aby sa úrady očistili od gestapákov, ktorí sledujú poslancov.

Keď kongres Hlasu rozhodol o vyrazení Migaľa a Šalitroša zo strany, Migaľ oznámil, že stále kontroluje štvoricu poslancov, ktorá bude blokovať parlament – no popritom by radi vyjednávali s premiérom. S tým premiérom, ktorého Migaľ obvinil, že šíri konšpirácie o chystanom prevrate.

Jednoducho Migaľ uveril, že by mohol byť hráčom v strede ihriska. Hoci v skutočnosti je opak hráča. Oplieskalo ho to o všetky mantinely. A vyhodilo ho to ďaleko za okraj, mimo strany a mimo ihriska.

Aj keď mimo ihriska je len čiastočne, pretože ostal poslancom. A tvári sa, že spravuje štyri hlasy v Národnej rade. Tie, ktoré Fico bude potrebovať.

Migaľ je vlastne ukážková obeť mediálnych kampaní. Tých kampaní, ktoré nútia každého (čiže aj poslancov), aby sa búrili proti Ficovi a aby priskočili na „správnu stranu“. Kto odmietne, ten bude v médiách preklínaný ako zlo. Kto poslúchne, ten dostane priestor na rozhovor v Denníku N (kde sa následne zhovädí ešte viac ako predtým).

Mentálne slabším povahám začítaným do progresívnej tlače to stačí. Cukor alebo bič? Cukor…

Lenže keď Denník N prikŕmil Migaľa cukríkmi, nasledovala ďalšia otočka. Hneď po rozhovore, v ktorom Migaľ na celú koalíciu, vládu aj prezidenta vylial septik, sa ponúkol rokovať s Ficom o budúcnosti koalície, v ktorej by sa mohol míňať s Huliakom, ktorý chce tiež jedno ministerstvo.

Je možné, že Fico si politického bezdomovca Migaľa časom vypočuje. No zároveň je málo pravdepodobné, že práve s ním niečo vyrieši.

Problém je totiž okrem iného aj konštrukčný. Hlas si začiatkom volebného roka 2023, keď bol s 20 percentami jednotkou na trhu, vystaval volebnú kandidátku tak, aby mohol zapadnúť do prípadnej koalície s PS. Po voľbách bolo všetko inak. V Hlase poslanci okolo Migaľa zistili, že jadrom novej koalície nemôže byť Pellegrini so Šimečkom, ale Fico s Dankom.

Odvtedy sú migaľovci v strese. Ráno si prečítajú Denník N a kázne o nevyhnutnosti odstrániť vládu, cez deň si vypočujú príkazy z koaličnej rady. A potom trpia ako kone. Presnejšie ako hobby koníky, na ktorých skáču raz jedni, raz druhí…

Je to ťažký údel. A Fico je asi ten posledný, kto by im vedel pomôcť.

3. Prípad Fico

Pokiaľ ide o Fica a jeho plány, je zjavné, že musí rátať aj s takým krajným scenárom, ako sú predčasné voľby. Nie preto, že by sa vyľakal z verejných protestov. Tie budú dovtedy, kým tu nebude vládnuť PS – v hlbokom predklone pred Londýnom a Bruselom (Washington je po nástupe Trumpa otázny). Fico musí rátať s novými voľbami hlavne preto, lebo sa mu rozpadáva parlamentná väčšina.

A bez pevne zoradenej väčšiny sa ťažko odoláva nátlaku PS a celej progresívnej mašinérie.

Môžeme však predpokladať, že hlavnou výzvou pre Fica nebudú predčasné voľby, ale pokusy udržať vládu. Dohodami s Huliakom, dohodami s časťou rebelov z Hlasu (s tou, ktorá nebola vylúčená). Predčasné voľby budú zrejme len poslednou možnosťou. A aj to odloženou na čas, keď už opozícia nebude na vlne.

Ficovi síce neprajú vnútrokoaličné a celkovo domáce pomery, no prajú mu širšie trendy. V Spojených štátoch má väčšinovú podporu Trump, ktorý má rozhodne bližšie k Ficovi s Orbánom ako k Šimečkovi s von der Leyenovou. V sektore médií a sociálnych sietí padá monopol progresívcov na pravdu. Siete ako X a Facebook sa lúčia s cenzormi (ktorí si hovoria fact-checkeri).

V Európe silnejú hlasy tých, ktorí žiadajú rokovania s Ruskom a dohody o skončení vojny, keďže tá nesmeruje k sľubovanej vojenskej porážke Ruska na Ukrajine.

Fico to zrejme bude hrať na dve strany. Na udržanie vlády dovtedy, kým to bude aspoň trochu možné. Alebo dovtedy, kým sa nezačnú rokovania západných lídrov s Ruskom. Zároveň to bude hrať – ako má vo zvyku – na mobilizáciu maximálnej volebnej podpory. Smer bude v kampani a v stave permanentnej volebnej pohotovosti.

Vlastne v tomto stave je už od druhej polovice roka 2024. Keď Fico zistil, že Smer mierne klesá a Republika svižne rastie, vstúpil do konfliktu so Zelenským. Vybavil si stretnutie s Putinom. Ešte predtým vystúpil v ruskej štátnej televízii. Dnes pracuje na vyhostení údajných zahraničných „majdanistov“. Vo všetkom z toho je viac mediálnych hier ako reálnej diplomacie či reálnej bezpečnostnej politiky.

Najnovšie Fico tasí meč na kultúrno-etickom fronte: pripravuje zmeny Ústavy Slovenskej republiky, ktoré majú garantovať dve pohlavia, obmedzovať adopcie detí na manželov alebo príbuzných a ktoré majú zakázať propagandu dúhových projektov v školstve.

Časť poslancov KDH sa už krúti v kŕči a naznačuje, že so Smerom nemôže spoločne hlasovať. Ešte tvrdší sú prevychovaní kresťania zo stajne SaS (Hlina, Holečková). So Smerom nikdy, s PS vždy… Problémy s konzervatívnymi ústavnými poistkami môže mať aj časť poslancov Hlasu.

A presne to Fico potrebuje. Chce ukázať, že sú tu len dve možnosti. Buď dúhovo-progresívna vláda, alebo vláda Smeru. Nijaká tretia alternatíva neexistuje.

Cieľom hry je zvýšiť podporu Smeru ako jedinej hrádze proti progresivizmu a súbežne s tým okresávať neprijateľnosť Republiky. Aby mohla po prípadných predčasných voľbách nahradiť v koalícii SNS…

4. Prípad Zelenskyj

Tento týždeň sa odohrala zvláštna slovná prestrelka medzi Putinom a Zelenským. Putin v televíznom rozhovore povedal, že je pripravený na mierové rokovania s Ukrajinou, no nie so Zelenským, pretože mu už chýba volebná legitimita a zastupuje viac Západ ako Ukrajinu.

Boli to silné slová, no dali sa čakať. Pôvodné plány Západu – posilniť Ukrajinu, oslabiť Rusko a vynútiť si výmenu Putinovho režimu – sa nerealizovali podľa plánov. Naopak, zákaz rokovaní s Putinom a príkaz vyriešiť ukrajinský konflikt vojenskou silou a „strategickou porážkou Ruska na Donbase“ sa obrátil proti Ukrajine aj Západu. Rusko dnes vojnu vyhráva, Ukrajina a Západ ju prehrávajú.

Taká je vojenská aj geopolitická realita.

O niečo viac prekvapujúca bola reakcia Zelenského. Na sieti X vyhlásil, že Putin sa bojí rokovaní, bojí sa silných lídrov a robí všetko pre predĺženie vojny.

K tomu sa žiada pripomenúť kontext. Bol to ukrajinský prezident Zelenskyj, ktorý od decembra 2021 odmietal rokovania s Ruskom o mierovom riešení vojny na Donbase (ktorá vyhnala z Ukrajiny do Ruska viac ako milión utečencov z radov ruskojazyčných menšín). Rokovania odmietol aj po marci 2022.

A nakoniec to bol Zelenskyj, kto presadil zákon o zákaze rokovaní s Ruskom. Zelenskyj uveril rečiam spojencov, že Ukrajina s pomocou krajín NATO vojnu vyhrá.

Teda nie Putin, ale Zelenskyj sa roky bál rokovaní a robil všetko pre predĺženie vojny. Výsledok: Ukrajina vojensky prehráva, nestíha nahrádzať straty a hrozí jej úplný kolaps obrany, americký prezident chystá mierové rokovania s Putinom. A Putin odkazuje, že teraz už nemá dôvod rokovať so Zelenským, ktorý si rokovania zakazuje zákonom.

Zelenského vyhlásenie na X bolo naozaj zvláštne. Treba však spresniť, že nebolo určené ani Ukrajincom, ani Rusom. Svoje slová zverejnil v angličtine a je zrejmé, že sú adresované Trumpovi, ktorého považuje za silného lídra (asi spolu so sebou). Vyhlásenie Zelenskyj zakončil slovami, že skutočný mier je možný, ak sa Rusku nanúti silou.

Takže sila už nemá byť použitá na vojenské vyriešenie a zlomenie proruského Donbasu, ako sme to počúvali po roku 2014. Sila už nemá byť použitá ani na strategickú porážku Ruska na Donbase a Kryme, ako sme to počúvali po roku 2022. Sila má byť použitá na vynútenie rokovaní s Ruskom, čiže na vynútenie skutočného mieru.

Tým sa vlastne dostávame oblúkom späť k Putinovi. Ak má rokovať so silnými lídrami o realistických východiskách, prečo by mal rátať so Zelenským…