Drogy, dopamín a zúfalstvo: cena úteku z civilizácie

Ulice mesta, ktoré kedysi prekypovali obchodným ruchom, sú teraz posiate použitými injekčnými striekačkami a lemované provizórnymi útulkami, v ktorých žijú tí, ktorým závislosť pohltila život.

Postavy sa potácajú ulicami a nahrádzajú realitu prchavými, drogami vyvolanými snami – alebo nočnými morami. Rozpadajúce sa fasády opustených budov, zdobené grafitmi a zanedbanosťou, sú prázdnymi pomníkmi zaniknutej minulosti komunity. Tu sú obnažené dôsledky sociálnej a zdravotnej krízy – strašidelné svedectvo o tom, aké škody môžu drogy napáchať na spoločnosti.

Táto túžba uniknúť pred ťažkosťami života však nie je ani nová, ani jedinečne ľudská. V celej živočíšnej ríši sa tento inštinkt prejavuje zvláštnymi spôsobmi. Koaly si vychutnávajú mierne narkotické účinky eukalyptových listov, pandy si pochutnávajú na fermentovanom bambuse a opice si potrpia na ovocí bohatom na alkohol. Ľudstvo však tento impulz transformovalo do oveľa zložitejšieho – a nebezpečnejšieho – vzťahu k vedomie pozmeňujúcim látkam.

V minulosti sa na drogy pozeralo s úctou a často sa používali pri posvätných rituáloch. Domorodé kmene prechovávali k peyote a ayahuasce duchovný rešpekt a verili v ich liečivé a transcendentálne vlastnosti. V starovekej Indii bola védska sóma vyzdvihovaná ako božský nektár, ktorý udeľuje múdrosť a nesmrteľnosť. Podobne aj grécke eleuzínske mystériá mohli využívať psychoaktívne zlúčeniny na nahliadnutie do božstva.

Naproti tomu rekreačné pôžitkárstvo, ako to bolo v prípade ópia v starovekej Číne a na Blízkom východe, prinieslo do užívania drog viac nonšalantný – a často nebezpečný – rozmer. Asasíni (alebo hašašíni) ovládali hašiš ako nástroj psychologickej manipulácie, čo symbolizovalo posun od duchovných nástrojov k nástrojom kontroly.

V priebehu storočí spoločnosť zápasila s dvojakosťou drog: cestou k transcendencii, ale aj k závislosti. Túto dichotómiu vystihol francúzsky básnik Charles Baudelaire, ktorý drogy vykresľoval ako brány do „umelých rajov“, ktoré v konečnom dôsledku jednotlivcom odopierajú skutočné naplnenie. V modernej dobe zúrivé životné tempo a odcudzenie spôsobené urbanizáciou a technológiou normalizovali eskapizmus.

Kolektívna túžba po úniku

Drogy – zbavené svojho rituálneho kontextu – sa stali všadeprítomnými. Kontrakultúrne hnutie 60. rokov 20. storočia bolo stelesnením tejto zmeny. Psychedeliká ako LSD boli vyhlásené za katalyzátory tvorivosti a oslobodenia, ktoré inšpirovali prelomové umenie a myslenie. Utopické sny tohto obdobia však ustúpili nočnej more závislosti, dezilúzii a spoločenskej fragmentácii, temnejšej stránke drogovej kultúry.

Kritika Sigmunda Freuda týkajúca sa civilizačnej tendencie potláčať ľudské inštinkty nachádza odozvu v kontexte moderného užívania drog. Tvrdil, že spoločenské štruktúry vnášajú do civilizácie „nepokoj“, čo v konečnom dôsledku plodí odcudzenie a nepriateľstvo. Dnes je rozšírené užívanie legálnych a nelegálnych látok odrazom kolektívnej túžby po úniku v prestimulovanom, hyperindividualistickom svete.

Škála drog, ktoré sú k dispozícii súčasným spotrebiteľom, je ohromujúca. Na nelegálnom trhu dominujú syntetické opioidy, amfetamíny a dizajnérske drogy, zatiaľ čo lieky na predpis, ako sú benzodiazepíny a antidepresíva, sa konzumujú vo veľkom. Michel Houellebecq v románe Sérotonine z roku 2019 skúma túto závislosť a poukazuje na snahu ľudstva o chemickú útechu v dobe nespokojnosti.

Závislosť sa však už neobmedzuje len na látky. Závislosť od sociálnych médií, hier a pornografie je podobná zneužívaniu drog, pretože využíva odmeňovací mechanizmus mozgu. Podobne ako tradičné narkotiká aj digitálne platformy zaplavujú mozog dopamínom a posilňujú správanie, ktoré sa môže stať kompulzívnym.

Bežnými dôsledkami sú „absťáky“, emocionálna závislosť a zanedbávanie povinností v reálnom svete. Tieto digitálne úniky, hoci neškodné v rozumnej miere, môžu prerásť do deštruktívnych vzorcov, ktoré sa svojím vplyvom vyrovnajú závislosti od návykových látok.

Obrovská spoločenská daň

Spoločenská daň za závislosť je obrovská. Zdravotné krízy, ako je epidémia opioidov v Spojených štátoch, si každoročne vyžiadajú tisíce životov a vyčerpávajú systémy zdravotnej starostlivosti. Z ekonomického hľadiska sú náklady ohromujúce: strata produktivity, výdavky na zdravotnú starostlivosť a výdavky na trestné súdnictvo odčerpávajú zdroje, ktoré by sa mohli použiť na riešenie základných príčin, ako duševné zdravie a ekonomická nerovnosť.

Z politického hľadiska globálny obchod s drogami udržiava cykly násilia a korupcie. V Latinskej Amerike mocné kartely a vlády súperia o kontrolu, zatiaľ čo zraniteľné komunity od kokových polí v Južnej Amerike po laboratóriá na výrobu metamfetamínu v juhovýchodnej Ázii sú vykorisťované, čo prehlbuje chudobu a nestabilitu.

Dystopický román Aldousa Huxleyho Prekrásny nový svet (Brave New World) ponúka mrazivú paralelu k dnešku. V jeho vízii droga „sóma“ zabezpečuje podriadenosť a spokojnosť a vymazáva individualitu a disent. Hoci sme nedosiahli taký extrém, komodifikácia eskapizmu je reflexiou jeho varovania. Moderné spoliehanie sa na látky na zvládanie stresu, úzkosti a nespokojnosti narúša odolnosť a podkopáva vlastnú schopnosť konať.

Predpoveď Yuvala Noaha Harariho, že na uspokojenie a neutralizovanie „zbytočnej triedy“ ľudstva, vytlačenej umelou inteligenciou, môžu stačiť „drogy a počítačové hry“, sa zdá byť každým dňom menej zveličená a viac prezieravá.

Riešenie závislosti si vyžaduje konfrontáciu s jej komplexnosťou. Trestné opatrenia, ako napríklad „vojna proti drogám“, prehĺbili sociálne nerovnosti a podporili kriminalitu. Stratégie znižovania ujmy – bezpečné miesta spotreby, dekriminalizácia a prístup k liečbe – majú síce dobré úmysly, často však neriešia základné problémy, normalizujú užívanie drog a neúmyselne podporujú drogovú turistiku.

Dokonca aj zdanlivo neškodné pôžitky – alkohol, cukor, nikotín, soľ – sú čoraz viac kontrolované. Stigmatizácia týchto bežných tovarov zo strany Európskej únie predstavuje riziko, že sa nebude brať do úvahy ich kultúrny význam a zároveň sa bude bagatelizovať skutočná závislosť.

Slávnostný prípitok alebo ranná cigareta síce nie sú dôvodom na rovnaké odsúdenie ako heroín, ale ich démonizácia poukazuje na problém zosúladenia záujmov verejného zdravia s rešpektovaním tradícií, nehovoriac o slobode jednotlivca. Napríklad kofeín, teín alebo taurín sa vyhýbajú kritike najmä vďaka svojim účinkom zvyšujúcim produktivitu, vďaka čomu sú medzi dospievajúcimi mimoriadne populárne, a to aj napriek zdravotným rizikám.

Ľudská fascinácia stimulantmi a sedatívami je stará ako civilizácia sama. Nikdy predtým však nebolo toto pokušenie také rozšírené, také dostupné a také ničivé. Spoločné rituály sme vymenili za rutinu, účasť na posvätnom za rýchlu úľavu, a tým sme stratili to, čo nás kedysi spájalo so spoločnou realitou. Dnes nie je eskapizmus len osobným pôžitkom, je to prekvitajúci priemysel, ktorý prosperuje z našej kolektívnej nespokojnosti a podporuje kultúru závislosti. 

Ak sa má ľudstvo vymaniť z tohto kruhu, musíme sa zaoberať koreňmi našej neutíchajúcej túžby po úteku. Freud mal pravdu: civilizačné pohodlie je postavené na potláčaní inštinktov. Avšak anestézia nepohodlia len prehlbuje nevoľnosť. Namiesto toho musíme čeliť nášmu roztrieštenému svetu priamo – obnoviť zmysel tam, kde bol narušený, podporiť spojenie tam, kde hnisá izolácia, a obnoviť prepojenie s rituálom, sublimáciou a transcendenciou. Ak nebudeme konať rozhodne, budúcnosť nebude patriť tým, ktorí „jednoducho povedia nie“. Bude patriť tým, ktorí profitujú z našej neschopnosti tak urobiť.