Budapeštiansky plán: Orbánov paternalizmus a jeho výzva progresívnemu impériu v Bruseli

Táto stratégia presiahla hranice Maďarska a ovplyvnila politický vývoj v susedných krajinách Vyšehradskej skupiny (V4), najmä v Poľsku a na Slovensku, ako aj v Spojených štátoch, kde „maďarský model“ chvália mnohí predstavitelia kresťanskej pravice.

Napriek tomu bola Orbánova politika vo zvyšku západného sveta široko kritizovaná ako varovný príznak „neliberalizmu“ a „demokratického ústupu“, pričom vzdelané elity nepochopili, že tento druh politiky rezonuje s niektorými skupinami spoločnosti v strednej Európe, kde historické skúsenosti so štátnymi zásahmi a nacionalizmom zostávajú hlboko zakorenené.

Ideologické základy Orbánovho paternalizmu

Napriek tvrdeniam, že Orbán a jeho zástancovia nemajú špecifickú ideológiu a využívajú opozičnú konzervatívnu rétoriku ako dymovú clonu pre vládnu korupciu, jeho značka paternalistickej politiky má korene v maďarskom historickom výklade, ktorý zdôrazňuje úlohu štátu ako strážcu národnej identity a ekonomickej stability.

Odráža sa v tom stáročná „doktrína svätej koruny Uhorského kráľovstva“, v ktorej sú koruna a krajina neoddeliteľné a panovník vládne v jej mene, pričom nesie povinnosť chrániť ju a spoločné dobro, čo pripomína machiavelistické ponímanie spoločného dobra, chápaného ako spokojnosť čo najväčšieho počtu obyvateľov s ich vládcom.

Zodpovedá to aj tomu, čo maďarský profesor a Orbánov kritik Zsolt Enyedi definuje ako „civilizačný etnocentrizmus“, v rámci ktorého sa štát stavia do pozície obrancu kultúrnej homogenity a národnej suverenity na základe výslovne kresťanskej koncepcie politiky.

Na základe týchto dvoch zdanlivo odlišných myšlienok Orbán vybudoval systém paternalistického konzervativizmu, pripomínajúci historické vzory, ako napríklad toryizmus jedného národa Benjamina Disraeliho alebo štátny socializmus Otta von Bismarcka, prispôsobený súčasným podmienkam.

Maďarský paternalizmus a hospodárska politika: výsledok Orbánovho „kentaurieho štátu“

Orbánovo hospodárske riadenie charakterizujú selektívne štátne zásahy, ktoré ďalší kritik Bálint Misetics opisuje ako zásahy „kentaurieho štátu“ – vrch je liberálny, spodok paternalistický.

Maďarská vláda pod Orbánovým vedením realizuje centralizovanú hospodársku politiku uprednostňujúcu sociálno-konzervatívne ciele, pomáha určitým skupinám v spoločnosti a zároveň odmieta tradičný sociálny štát v prospech takzvanej spoločnosti založenej na práci.

Systém rovnej dane z príjmu pre fyzické osoby, priaznivá legislatíva pre podniky a selektívne pronatalistické sociálne iniciatívy, ako sú materské dávky, detské dlhopisy, zníženie daní a bezúročné pôžičky pre manželské páry, priniesli prospech tradičným rodinám, mnohým zo strednej triedy. Robotnícka trieda a nezamestnaní však čelia obmedzenej sociálnej starostlivosti a prísnej pracovnej politike.

Tieto kompromisy sa zdajú zanedbateľné v porovnaní s pozitívnymi výsledkami rodinnej politiky, ktorá spôsobila rast pôrodnosti v porovnaní s klesajúcim trendom vo zvyšku Európy.

Okrem toho si Orbán vďaka tejto paternalistickej politike vypestoval lojálny elektorát, silný v každom maďarskom okrese okrem Budapešti, ktorá sa stala progresívnou pevnosťou v inak konzervatívnej krajine.

Podobný prístup bol uplatnený aj v Poľsku za poslednej vlády na čele so stranou Právo a Spravodlivosť (PiS) – so štedrými rodinnými dávkami, ako bol program „500+“, ktorý poskytoval priamu finančnú podporu všetkým rodinám s deťmi bez ohľadu na ich príjem.

Strana PiS otvorene priznávala Orbánov vplyv vo vlastnej rodinnej politike a koordinovala legislatívu s maďarskou vládou na zasadnutiach kabinetu, ale po návrate liberálnejšej Občianskej platformy k moci sa sociálna politika posunula smerom k Európskej únii, hoci program „500+“ zostáva vďaka svojej popularite zachovaný.

Paternalizmus za hranicami, ale len pre Maďarov

Orbánova vláda znovu rozprúdila storočnú diskusiu o spravodlivosti Trianonskej zmluvy, ktorá znamenala vysídlenie etnických Maďarov, keď poskytla podporu tým, ktorí žijú na Západe, ako aj početným maďarským menšinám na Slovensku, v Rumunsku a na Ukrajine.

Prostredníctvom zákonov, ako je dvojité občianstvo a rozšírené volebné právo, Maďarsko posilnilo svoj vplyv v regióne. Pridal sa k tomu spoločný ideologický boj proti zasahovaniu EÚ do konzervatívnej domácej politiky, čo viedlo k nedávnemu schváleniu dvojitého slovensko-maďarského občianstva pre maďarské rodiny na Slovensku – historickému zvratu politiky, ktorú Slovensko desaťročia odmietalo.

Stalo sa to možným vďaka tomu, že slovenský premiér Robert Fico, ktorý sa dlho staval do pozície ľavicového lídra, sa po rokoch otvoril Orbánovmu pohľadu, čo vyústilo do toho, že umožnil mnohým slovenským Maďarom využívať granty maďarskej rodinnej politiky, ktoré boli predtým dostupné len pre obyvateľov Maďarska – čo je prínosom nielen pre týchto obyvateľov, ale aj pre oboch lídrov, keďže im to získalo verných voličov.

Reakcie ostatných susedov, konkrétne Rumunska a Ukrajiny, boli voči Orbánovej politike oveľa menej priaznivé, pokiaľ ide o ich vlastné maďarské menšiny v Székelyi a Zakarpatskej oblasti, a charakterizovali ju ako zásah do ich suverenity.

Uvítala ich však transylvánska poloautonómna enkláva Székelyföld v Rumunsku. Najmä Zelenského vláda na Ukrajine takéto úsilie odsúdila, keďže si vynútila ukrajinizačné snahy (postihujúce najmä Berehovskú oblasť), ktoré krajina prijala ako súčasť svojej vojnovej stratégie proti Rusku.

Orbánova vízia: nový konzervatívny Tengerköz opierajúci sa o Trumpovu Ameriku

Orbán sa dlhodobo stavia do pozície ideologickej protiváhy Bruselu a tvrdí, že Maďarsko predstavuje alternatívny model vládnutia, ktorý sa dá aplikovať aj mimo ich štátnych hraníc. Je to model, ktorý presadzuje národnú suverenitu, tradičné hodnoty a hospodársky paternalizmus v prospech krajanov výmenou za lojalitu.

Vzhľadom na rastúcu nespokojnosť s nariadeniami Európskej únie v niektorých častiach strednej Európy si Orbán predstavuje, že bude stáť na čele regionálneho zoskupenia, ktoré spojí krajiny Vyšehradskej štvorky a dokonca aj bývalé habsburské domény ako Rakúsko a Chorvátsko – nie náhodou zamestnáva členov habsburského rodu ako najvyšších diplomatov – do nového bloku Mitteleuropa alebo Intermarium/ Medzimorie [geopolitický priestor medzi tromi morami: Baltským, Čiernym a Jadranským, pozn. red.], maďarsky Tengerköz, teda ako hrádzu proti tomu, čo nazýva „progresívnym imperializmom“ Bruselu.

Návrat Donalda Trumpa do Bieleho domu by mohol túto víziu posilniť, keďže jeho nová administratíva by mohla byť ochotnejšia spochybniť nadmerné zásahy Európskej únie a podporiť stredoeurópskych lídrov, ktorí zdieľajú Orbánove paternalistické metódy a nechuť k nadnárodnému riadeniu.

Toto pravdepodobné americko-maďarské zbližovanie by nebolo bezprecedentné, keďže osobnosti, ktoré majú k Trumpovi blízko – vrátane viceprezidenta JD Vancea a verného stúpenca Tuckera Carlsona – chválili Orbánovu paternalistickú politiku a vyzdvihovali jeho víziu Maďarska ako vzor pre Ameriku. To posilňuje predstavu, že „orbánizmus“ nie je len európsky fenomén, ale súčasť širšieho ideologického boja proti globálnemu liberalizmu.

Ak by Trump formálne prijal Maďarsko ako kľúčového spojenca v Európe, Orbán by mohol využiť americkú diplomatickú a ekonomickú podporu na vyvinutie tlaku na Brusel a povzbudenie ďalších členských štátov EÚ, aby sa vzopreli integračnej politike, čo by znamenalo významnú zmenu v usporiadaní síl v Európe. Maďarsko – dlho považované za odľahlú krajinu – by sa mohlo stať jadrom konzervatívnej protiváhy liberálneho sveta Európskej únie, podporovaným Spojenými štátmi.

To, či sa to premietne do hmatateľných politických zmien v celom regióne, bude závisieť od toho, do akej miery bude Orbán ochotný akceptovať americký vplyv na zmenu európskej politiky v prospech Maďarska.