Napriek rétorickým záväzkom k širšej európskej angažovanosti – ako napríklad spoločné stretnutie Weimarského trojuholníka a Vyšehradskej skupiny v roku 2013 – bola skutočná funkcia štruktúry jasná: bola nástrojom na posilnenie vplyvu Nemecka a Francúzska a zároveň protiváhou Talianska, Spojeného kráľovstva a menších štátov strednej a východnej Európy (členských štátov EÚ, ktoré boli súčasťou bývalého východného bloku). To, že sa jej tieto ciele nepodarilo v plnej miere dosiahnuť, je vo veľkej miere zásluhou Nemecka a Poľska.

Hoci Nemecko iniciovalo vytvorenie trojuholníka ako súčasť svojho úsilia o zmierenie po skončení studenej vojny, jeho dynamika sa vytratila. Kým kancelár Helmut Kohl dôrazne podporoval prístup zameraný na Weimarský trojuholník, jeho nástupca Gerhard Schröder zmenil zameranie, keď uprednostnil užšie vzťahy s Ruskom, čím si odcudzil Varšavu.

Počas vojny v Iraku v roku 2003 sa Berlín a Paríž postavili na stranu Moskvy, zatiaľ čo Poľsko sa podobne ako Spojené kráľovstvo a Taliansko pripojilo ku „koalícii ochotných“ pod vedením USA. Medzitým Schröderova energetická politika – rozvoj závislosti Nemecka od ruského plynu prostredníctvom plynovodu Nord Stream – len prehĺbila rozkol.

Záujem Poľska o tento formát sa preto znížil. Následné vlády pod vedením Tuskovej strany Občianska platforma sa usilovali o väčšie zosúladenie s Berlínom a Parížom, zatiaľ čo pravicové kabinety Kaczyńského strany Právo a spravodlivosť (PiS) uprednostňovali spoluprácu s Vyšehradskou skupinou.

Nie náhodou upadol Weimarský trojuholník do zabudnutia, až kým sa ho v roku 2011 nepokúsil oživiť prezident Bronisław Komorowski. Po zvolení vlády pod vedením PiS v roku 2015 však minister zahraničných vecí Witold Waszczykowski vyhlásil, že tento formát je do značnej miery irelevantný.

Nová príležitosť pre Nemcov a Francúzov

Pre Nemecko to bol strategický neúspech. Keďže Vyšehradská skupina sa stala kľúčovým blokom, ktorý sa vzoprel Merkelovej migračnej politike, Berlín hľadal spôsoby, ako Varšavu pritiahnuť späť do svojich radov. Poľskí lídri sa však naďalej obávali francúzsko-nemeckej dominancie, a to najmä vzhľadom na právne konania EÚ zamerané na poľské reformy súdnictva. Až po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 Nemecko a Francúzsko uvideli novú príležitosť, ako odtrhnúť Varšavu od Budapešti a znovu ju začleniť do svojej sféry vplyvu.

Návrat Donalda Tuska k moci tak znamenal predvídateľné oživenie weimarskej spolupráce. Rovnako ako v minulosti však veľa závisí od nemeckého vedenia – čo súčasná koalícia v Berlíne zrejme nie je schopná presadiť. Vláda pod vedením SPD sa do veľkej miery vzdala svojej európskej agendy, a to nielen v Bruseli, ale aj v rámci Weimarského trojuholníka. Kedysi dominantná francúzsko-nemecká os je politicky paralyzovaná, ochromená vnútornými nezhodami.

Toto nové zanietenie pre Weimarský trojuholník nie je ani tak výsledkom strategickej vízie, ako skôr nevyhnutnosti. Hroziaci strašiak v podobe Trumpovho návratu podnietil liberálne vlády v Berlíne, Paríži a Varšave, aby sa postavili do pozície obrancov západných hodnôt – rovnako ako sa Merkelová kedysi stavala do pozície protiváhy Trumpovej Ameriky.

Rok 2025 však nie je rokom 2017. Paríž a Berlín zápasia s politickými nepokojmi, Londýn a Madrid sú v nestabilnej situácii. Taliansko sa pod vedením Giorgie Meloniovej stalo nečakaným pilierom európskej stability. V Holandsku teraz vládne vláda formovaná vplyvom Geerta Wildersa, švédski konzervatívci vládnu s podporou nacionalistickej strany Švédski demokrati, flámsky nacionalistický líder Bart De Wever sa nedávno stal belgickým premiérom a v strednej Európe určujú agendu osobnosti ako Viktor Orbán, Robert Fico a – čoskoro – rakúsky líder FPÖ Herbert Kickl.

To, čo bolo kedysi nástrojom na zabezpečenie nemeckého prvenstva v EÚ, sa teraz javí ako posledná snaha o záchranu európskeho poriadku spred Trumpovho nástupu. Geopolitická situácia sa však zmenila. Akýkoľvek významný pokus o oživenie Weimarského trojuholníka prináša riziko, že si opäť znepriatelí strednú a východnú Európu – a zároveň nezohľadní rastúci vplyv Talianska.

Vzhľadom na nedostatok strategickej jasnosti a vodcovských schopností Nemecka je najpravdepodobnejším výsledkom to, že sa obroditelia Weimarského trojuholníka ocitnú v čoraz väčšej izolácii.