Nezáleží na komforte, ak je láska mŕtva. Prečo sa mladí bránia manželstvu a rodičovstvu

Už viackrát som čitateľom odporúčala mladú londýnsku autorku Freyu Indiu a jej texty na online platforme GIRLS, ktorá má prehľad o sociálnych, vzťahových a duševných problémoch mladých ľudí a najmä dievčat ako málokto iný.

Vo svojich textoch upozorňuje na javy, ktoré sa vkradli do života mladých ľudí a ovplyvňujú ich celkom zásadným spôsobom – sociálne médiá a ich schopnosť vyzdvihnúť v nás to narcistické a zlé, kult psychoterapie, prehlbujúca sa kríza duševného zdravia, komodifikácia našich životov, rozpad morálnych noriem, banalizovanie hlbokých tráum ako je rozvod a rozpad rodiny, alebo naopak, patologizácia bežných problémov. To sa týka aj jej nedávneho článku s názvom The Age of Abandonment (Vek opustenosti).

Deti nemajú skutočný domov

"Nikto nehovorí o tom, ako naše detstvo vplýva na vzťahy. Strach z opustenia a premýšľanie o tom, že vás ľudia neustále opúšťajú, je nanič.“ „Predstieram, že mi to neprekáža, ale keď potom vidím, ako sa rodičia mojich kamarátov bozkávajú, musím zadržiavať slzy.“ „Moji rodičia sa rozviedli pred rokom. Chcela som, aby zostali spolu. Moja mama má nového manžela. Nechcem ho vidieť ani sa s ním rozprávať. Mama hovorí, aby som sa s ním zblížila. Myslí si, že je to ľahké, ale nie je.“

„Nemám rodičov, len mamu a otca, ktorí sa nemajú radi. Bolí to, nikdy sa nedozviem, aké to je mať rodičov, ktorí sa majú radi – a to bolí. Žiarlim.“ „Povedala som svojej školskej poradkyni, že si želám, aby sme mohli žiť opäť všetci spolu, a ona sa ma spýtala, či mi záleží na mojom vlastnom šťastí alebo na šťastí mojich rodičov.“ „Veľmi ma to bolí, vždy mám pocit, že je to všetko moja vina, pretože keby som neexistovala, moja mama by mala nádherný život, ale to je v poriadku.“

Toto je len niekoľko príspevkov a komentárov mladých dievčat na TikToku. Samej mi z toho ostalo ťažko. V Spojenom kráľovstve takmer polovica detí vo veku 14 rokov nežije so svojimi rodičmi. Vieme, že približne 23-tisíc detí ročne zažije v Česku rozvod svojich rodičov. Počet detí, ktorých rodiny sa rozpadli, by bol určite podstatne vyšší, keby boli k dispozícii údaje o rozpade nezosobášených párov. Mnohé deti vyrastajú v rozpadnutých rodinách. Ich rodičia sa navzájom odcudzili a ich detstvo je sériou sťahovaní z jednej domácnosti do druhej. Nemajú skutočný domov, nemajú miesto, kam by patrili.

Rozpad rodiny, samozrejme, nie je nový fenomén, ale ešte pred niekoľkými desaťročiami mali deti z rozvrátených rodín aspoň staré mamy, strýkov, bratrancov, komunitu, susedstvo. Aj to sa dnes vytráca, žijeme ďaleko od širšej rodiny, odcudzení viac ako kedykoľvek predtým.

Generácia Z [ľudia narodení zhruba od polovice 90. rokov do roku 2010, pozn. red.] má len veľmi hmlistú predstavu o tom, čo je to komunita. Keď sa povie komunita, ľudia si predstavia komunity LGBT alebo skupinové chaty na Instagrame. Málokedy je to niečo skutočné a pevné.

A potom je tu opustenosť v zmysle straty viery, že patríme niekam, k niečomu, čo nás presahuje – a tým nemyslím len náboženskú vieru, ale väčšinu sociálnych väzieb. Už nás nič nedrží pohromade, dokonca už s nikým nespájame ani rovnaké hodnoty. Sme sami. A k tomu tak málo súcitu. Naša kultúra sa dusí vo vlastnom súcite, ale deťom z rozvedených rodín neponúka žiadny.

Keď už rozvod nie je predmetom stigmy

Generácia Z je prvou generáciou, ktorá vyrastá v atmosfére, v ktorej byť z rozvedenej rodiny už nie je predmetom stigmy. Namiesto toho došlo k takmer úplnej normalizácii. Stigmatizované je potom to, keď sa táto normalizácia zle znáša. Veď sa rozpadá toľko manželstiev, čo si čakala? S tvojimi priateľmi je to rovnaké, tak v čom je tvoj problém? Je to len zmluva a deti sú odolné.

Tieto deti počúvajú zo všetkých strán, že opustenie je normálne a treba ho prekonať – a že ak sa ich hlboko dotýka, môžu byť problémom ony. Zostávajú samy a majú pocit, že ich nikto nepodrží, že nikomu nemožno dôverovať. Že svet, v ktorom žijú, je desivý a ony sú bezmocné – a že ak sa na niečo upnú, aby získali podporu, budú opäť opustené.

Tento pocit je všadeprítomný. Ťažkosti s dôverou k ľuďom, precitlivenosť na kritiku, nízke sebavedomie, neustála potreba vonkajšieho potvrdenia – to všetko sú príznaky opustenosti, ktoré v sebe nesie toľko mladých ľudí. A strach, že sa to stane znova. Pod povrchom toho, čo vyzerá ako nároky a kultúra narcizmu, sa skrýva len strach z opustenia.

Tento strach vysvetľuje mnohé. Po prvé, nedostatok odolnosti generácie Z. Mladí sa boja života, pretože sa cítia byť osamelí. Ale na to, aby ste boli nezávislí, potrebujete niečo, na čo sa môžete spoľahnúť. Ak sa chcete odvážiť a riskovať, potrebujete stabilnú základňu, o ktorú sa môžete oprieť. Stabilitu, ktorá vám umožní vyrovnať sa s chaosom.

Bez nej nemôžete sebavedomo objavovať svet. Ak sa bojíte opustenia, neodvážite sa vstúpiť do romantického vzťahu. Budete stagnovať a báť sa pohnúť. Možno preto táto generácia dospieva tak pomaly, pretože nemá základ, o ktorý by sa mohla oprieť. Ako sa môže postaviť na vlastné nohy, keď sa pod ňou stále prepadá zem?

Po druhé, lekciou, ktorú si mnohé z rozpadnutých rodín osvojili, je útok na manželstvo. Keďže milujeme svojich rodičov, nemôžeme ich obviňovať z rozpadu, a tak za svoje nešťastie viníme inštitúciu manželstva. Musíme ho spáliť do tla a vysmiať sa každému, kto sa rozbehne do plameňov a pokúsi sa ho zachrániť. Inštitúcia zničila našu rodinu a my na oplátku zničíme ju. Nielenže nechceme vstupovať do manželstva a mať deti, ale o týchto dlhodobých záväzkoch hovoríme s opovrhnutím.

Nie sebectvo, ale strach

Freya India tvrdí, že koreňom tohto postoja nie je narcizmus alebo sebectvo, ale strach. Keď sa mladé ženy stavajú proti manželstvu a materstvu, v skutočnosti sa boja, že nie je bezpečné vstúpiť do manželstva. Nie je bezpečné mať deti. Prečo by to mali riskovať? Táto vec ich rozbila na kúsky, prečo by sa k nej mali vracať? Ak by to bolo také jednoduché, prečo to nezvládli ich rodičia?

Možno toto je hlavné a väčšinou chýbajúce vysvetlenie klesajúcej sobášnosti a pôrodnosti. Možno to nie je zo sebeckých dôvodov, možno sa len bojíme, že nás opäť opustia. Že bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme, nikdy nebudeme dosť dobrí. Neveríme, že by s nami niekto zostal.

Vysvetľuje to aj niektoré extrémne feministické postoje. Prvý chlap, na ktorého som sa spoľahla, ma opustil, takže na všetkých mužov kašlem. Vyhlásime, že láska nie je možná, a budem sa jej brániť. Nepotrebujeme rodinu. Zničíme ideály, zbúrame tradície, očierňujeme všetkých mužov, zosmiešňujeme otcov, hrdinovia sú neprípustní. Našou odpoveďou je snaha nevložiť do našich vzťahov ani polovicu alebo ešte menej, aby to nakoniec menej bolelo.

To platí aj pre našu posadnutosť kultúrou terapie. Sú mladé ženy, ktorým sa rozpadli rodiny a ktoré celý život snívali len o stabilnej, trvalej láske, na ktorú sa môžu spoľahnúť – a teraz sa im hovorí, že je to patologické, že by sa mali mať samy radšej, lebo ak snívajú o závislosti od niekoho, tak majú veľký problém. 

Mladí ľudia zúfalo túžia byť milovaní a snažia sa to odnaučiť prostredníctvom terapie. Učia sa byť sami sebe rodičmi. Liečia svoje vnútorné dieťa. Rozmaznávajú sa. Niekto by mal tejto generácii povedať, že možno nepotrebujú viac sebalásky a viery v seba, ale niečo, kam by mohli patriť.

Nielenže sa im rozpadli rodiny a nemohli o tom hovoriť, ale celý život im vtĺkali do hlavy, že problémom je závislosť. Že nesmú nikoho potrebovať. Že to najhoršie, čo sa žene môže stať, je skončiť s niekým, koho potrebuje. Ale čo je potom láska, ak nie práve toto? Prečo byť s niekým, koho nepotrebujete?

Pre ľudí je podstatou identity a zmyslom práve väzba a záväzky voči druhým. Teraz, keď sa snažíme robiť všetko sami, zisťujeme, že sami nie sme ničím. Nie div, že sme zmätení a nešťastní. Pre mnohých z nás sa život stal snahou o popretie a vytesnenie tejto základnej ľudskej potreby niekam patriť.

Ospravedlniť sa deťom

Možno je načase, aby staršia generácia dokázala nazrieť pod povrch svojich nárekov, že mladí ľudia neberú rodinu vážne a nevážia si zmysluplné vzťahy. Možno je to preto, že prvé, najvýznamnejšie vzťahy v ich živote sa rozpadli na prach. Možno nestratili zo zreteľa, čo je dôležité, možno im len nikto neukázal, čo je dôležité. Nie div, že nechcú mať vlastné deti, keďže sami boli ako deti opustení.

Možno je načase, aby generácia ich rodičov pochopila, aké ťažké to pre nich bolo. Ospravedlniť sa im za to, že ich zradili, keď boli malí, že ich pripravili o väzby a korene. Za to, že im je ľúto, že ich deti teraz rozmýšľajú, či láska vôbec existuje. Možno keby sme mladým ľuďom dovolili hovoriť o svojej bolesti a počúvali ich, nemuseli by sa vyjadrovať tými čudnými pseudoterapeutickými rečami, hnevom na všetkých mužov a odmietaním dospieť a dovoliť si byť zraniteľní.

Vymýšľame si zástupné dôvody, že mladí ľudia sa nechcú usadiť pre problémy s bývaním, lebo im feminizmus pomotal hlavy. Pravdou však je, že pre mnohé dievčatá bol prvým mužom, ktorý im zlomil srdce, ich vlastný otec. Že niektoré mladé ženy nemajú vo svojom okolí jediný príklad trvalého manželstva. A možno bytová kríza nie je až taký problém, veď ako kúpa domu vyrieši fakt, že mladí ľudia si nevedia vybudovať domov a nemajú predstavu, ako vyzerá zdravá láska?

Pretože ani v prípade ekonomicky lepšie situovanej časti generácie Z sa nezdá, že by materiálny blahobyt nejako zmiernil ich obavy. Nezáleží na tom, v akom komforte žijeme, ak sme presvedčení, že láska je mŕtva. Koho zaujíma technologický pokrok, keď si pod slovom komunita predstavíme sociálne siete? Odrezali sme naše deti od všetkých väzieb a teraz im hovoríme, že sa majú lepšie ako ktorákoľvek generácia pred nimi – a že ak sa cítia nepohodlne, niečo s nimi nie je v poriadku alebo len potrebujú viac vecí. 

Áno, náš svet je v mnohých ohľadoch lepší, ale nie pre niekoho, kto všetku svoju energiu vynakladá na to, ako sa mu vyhnúť a ako sa chrániť pred ďalším opustením.

Ale čo sme očakávali? Tieto veci nesú so sebou dôsledky. Naši predkovia strávili tisícročia budovaním inštitúcie a zvykov, ktoré nás mali spájať – a my sme ich jeden po druhom zničili. Zabili sme Boha, degradovali manželstvo, rozbili rodinné a susedské spoločenstvá a vyvrátili každý mýtus. A tak tu máme večierky oslavujúce rozvod. A generáciu, ktorá je tiež zlomená, bojí sa života a kope do všetkého, čo by jej mohlo pomôcť.

Odpoveďou však nie je vzdať sa vzťahov. Musíme ich začať brať vážnejšie. Potrebujeme sa prestať tváriť, že láska a rodina nie sú dôležité, že sú represívne, že stačí mať radi samých seba. Musíme ísť mladým ľuďom príkladom a nájsť si niekoho, komu sa budeme chcieť úplne odovzdať.

Byť rodičom, ktorý ich naučí, že žiadať o vernosť nie je priveľa, ktorý im ukáže, že je bezpečné zostať. „Ak budem mať jedného dňa dcéru,“ píše Freya India, „nechcem pre ňu byť vzorom silnej nezávislej ženy, ktorá nepotrebuje muža. Chcem byť vzorom silnej ženy, ktorá jej ukáže, že je v poriadku byť od niekoho závislá. Je v poriadku podstúpiť riziko a byť s niekým. Vzdať sa časti seba pre niečo väčšie! To je skutočná nezávislosť – byť milovaná a podporovaná a čerpať z toho svoju odolnosť, stať sa kompetentnou osobou, ktorá sa dokáže postaviť na vlastné nohy."

Nie je žiadnou slabosťou chcieť zažiť pocit domova. Neboli sme naprogramovaní na to, aby sme to zvládli sami. Pocit opustenosti nie je nič triviálne. Je v poriadku ho prežívať a plakať nad ním. Potom tento pocit sklamania premeňte na odhodlanie. Nikto vám nedá záruku, že to dopadne dobre, ale musíte sa o to pokúsiť, aby ste sa pohli vpred. A vybudovať si niečo, kam môžete patriť.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.