Rétorika alebo reálna politika? V laboratóriu vyšehradského konzervativizmu

Nie celá Európa podľahla liberálnemu globalizmu – zdalo sa, že to je jej posolstvo. Koľko pravdy je však v tomto zdanlivom úspechu Vyšehradu? Čo ak je to len pekná rozprávka, ktorú si konzervatívci rozprávajú pred uložením sa na spánok?

Strach a chvenie

Dňa 11. novembra 2023 sa vo Varšave odohralo veľkolepé predstavenie. Na Deň nezávislosti Poľska sa v Paláci kultúry a vedy zhromaždili tisíce ľudí. Oblohu osvetľovali svetlice, mávalo sa vlajkami, atmosféra bola priam elektrizujúca. Tento nacionalistický pochod, na ktorom poľských vlastencov sprevádzali ďalší vlastenci z iných európskych národov, mohol byť vskutku začiatkom novej internacionály – tentoraz nie ľavice, ale pravice.

Ukázalo sa, že vyšehradské krajiny, najmä Poľsko, sa stali miestom zrazu konzervatívcov. Ako sa dalo predvídať, západné médiá bili na poplach a odsudzovali týchto „fašistov v uliciach“. Na druhej strane, konzervatívci videli hnutie odporu, živý dôkaz toho, že tradičná Európa žije a bojuje.

Zhruba o mesiac neskôr sa moci ujal Donald Tusk. Niektorých členov obce pravicových komentátorov sa zmocnila panika a rozhorčenie, dokonca zúfalstvo. Boli tieto voľby len anomáliou alebo odhalili závažnejší posun? Posúva sa východná a stredná Európa doľava, keď sa Západ prehupol doprava so všetkými známkami spätnej reakcie?

V Poľsku sa stretli dva svety, keď sa konzervatívci a liberáli dostali do otvorenej konfrontácie. Varšavský LGBTQ+ kontingent bol dobre zastúpený už za vlády pravicovej strany PiS – dúhové vlajky sú rozvešané po celom meste. Hoci hnutie LGBTQ+ podporuje len 29 percent Poliakov, vo Varšave značnú časť tejto podpory reprezentuje elita krajiny. Tá však robí najväčší hluk. Je agresívna a ostro antikonzervatívna, so silnou podporou tieňovej vlády EÚ.

To je paradox vyšehradských národov, ktoré sú v jadre konzervatívne, avšak stále rozdelené. Toto rozdelenie sa neobmedzuje len na politiku, pretože ho pozorujeme v celej spoločnosti. Loby podporované EÚ len prehlbujú napätie, pretože využívajú svoj vplyv ako prostriedok na dosiahnutie želaných politických výsledkov. Napriek týmto prekážkam si však vyšehradská populistická stratégia zaslúži väčšiu pozornosť
– je možné napodobniť jej príklad?

Kríza pôrodnosti v Európe: Poľsko, ukážkový príklad, ako to nerobiť

Pre Európu je pôrodnosť existenčným problémom. Starnutie populácie ohrozuje hospodársku stabilitu, systémy sociálneho zabezpečenia a dlhodobý rast. Konzervatívci si túto krízu uvedomujú, ale ich riešenia sú niekedy nedostatočne premyslené.

Vezmite si ako príklad Poľsko. Strana PiS, ktorá chcela vybudovať konzervatívnu pevnosť, začala agresívnu natalitnú politiku: zákaz potratov išiel ruka v ruke s celkovou podporou katolíckych rodinných hodnôt. Výsledkom toho bola sociálna katastrofa, pretože sa zabudlo na jeden rozhodujúci faktor. Na tie, ktoré skutočne rodia deti: ženy.

Ľavicová loby sa tohto vážneho opomenutia chopila a označila ho za otázku práv žien. Mladé poľské ženy, do veľkej miery už ovplyvnené modernou západnou kultúrou prostredníctvom digitálnych médií, sa tak od PiS ešte viac dištancovali.

Napriek tomu, že vláda zaviedla program 500+, v rámci ktorého rodiny dostávali každý mesiac 500 zlotých (119 eur) na dieťa, na pôrodnosť to malo len malý vplyv. Finančné stimuly a povrchné hlásenie sa ku katolíckym dogmám sa ukázali ako nedostatočné na presvedčenie občanov, aby sa rozmnožovali. Jadro problému zostalo nedotknuté.

Niekto by mohol tvrdiť, že konzervatívcom preto chýba sociologické povedomie. Samotná rétorika realitu nezmení. Núka sa jednoduchší prístup: keďže si dnešné ženy cenia svoju nezávislosť a kariéru, ktorá im ju umožňuje, prečo túto skutočnosť nevyužiť vo svoj prospech?

Vyzdvihnutie materstva, ktoré by nebolo vykresľované ako povinnosť, ale ako módny symbol postavenia, a zároveň posilnenie zodpovedného otcovstva by mohli urobiť svoje. Namiesto toho PiS premenila rodinnú politiku na bojové pole a postavila ženy proti sebe.

Medzitým pronatalitná politika Maďarska pod Orbánovým vedením vykazuje zmiešané výsledky: pôrodnosť nakrátko vzrástla z 1,23 v roku 2011 na 1,59 v roku 2020, aby potom klesla späť na 1,36. Bol to rovnaký príbeh ako v Poľsku – viac peňazí sa nerovná viac detí. Zníženie daní, pôžičky na bývanie – nič nemalo veľký účinok.

Mali by sa teda konzervatívci vzdať pronatalitnej politiky? Nie nevyhnutne, to by sa rovnalo trestuhodnej nedbanlivosti. Vyšehradskí konzervatívci však zabudli na jednu vec: bojujú v Európe, ktorej hodnoty teraz hlboko formujú bruselské progresívne elity. Nejde o hodnoty, ktoré by boli len tolerované, ony sú aj prijímané. Ignorovať ich alebo sa proti nim ohradzovať je receptom na politickú katastrofu.

Skutočnou výzvou je preto zistiť, či je práca v rámci týchto hodnôt a ich jemné pretváranie životaschopnou stratégiou alebo len zbožným želaním. Hoci myšlienka podkopávania zvnútra znie lákavo, história ponúka len málo jasných príkladov úspechu. Dokážu sa konzervatívci pohybovať v tomto teréne bez toho, aby vyvolali sociálnu krízu nevídaného rozsahu? Táto otázka zostáva otvorená.

Tajomstvo by mohlo spočívať práve v tom, aby sa pronatalitné ciele stali atraktívnejšími a aby sa spred občanov odstránilo čo najviac prekážok. Jemná sila, umenie presviedčania – odvážime sa povedať marketing – sa potom stávajú tým hlavným nástrojom. Ak umelá inteligencia odstráni takzvané „bullshit jobs“ [nezmyselné práce], ľudia by mohli mať viac času na to, na čom skutočne záleží: na rodinu, tradície a skutočný život.

Možnože riešenia nie sú za nami, ale pred nami. Európa stojí na pokraji revolúcie rovnako vplyvnej, akou bola priemyselná revolúcia. Prispôsobia sa však konzervatívci alebo sa budú držať taktiky, ktorá má už dávno to najlepšie za sebou? Skutočná odpoveď možno spočíva v zmiešaní starého s novým.

Priestor na zlepšenie

Výsledky však hovoria samy za seba. Neliberálna politika Orbána, Fica a PiS napriek všetkému strhla mladých voličov doprava. V Maďarsku medzi študentmi sa stal populárny Jobbik. Dokonca aj Tusk, liberálny protivník, ustúpil. V decembri 2024 jeho vláda dala zelenú prísnej imigračnej politike a dočasne pozastavila právo na azyl pre tých, ktorí vstúpili do krajiny nelegálne. Vyšehrad teda stojí pevne.

A západná Európa ho nasleduje. Marine Le Penovej strana Národné zhromaždenie vo Francúzsku, AfD
v Nemecku, Meloniovej strana Bratia Talianska – to všetko je ozvenou vyšehradského populizmu, antiliberalizmu, euroskepticizmu a pronatality. Bez strednej Európy by jednotná rétorika pravice neexistovala. Ak tento blok niečo dosiahol, tak to, že spojil celoeurópsky konzervatívny odpor voči liberálnemu Bruselu.

Samotné prejavy sa však nepremietajú do víťazstiev. PiS už nie je pri moci, pôrodnosť v Maďarsku a na Slovensku stagnuje alebo klesá. Iste, populisti vyhrávajú voľby, ale kde sú dlhodobé účinky?

Ak teda chcú konzervatívci viesť a dosiahnuť trvalú zmenu, potrebujú viac než len populizmus. Tieto strany musia zaujať silný holistický prístup k výzvam, ktorým Európa čelí. Samotné konzervatívne hodnoty nezvrátia demografický úpadok, neobnovia hospodársku stabilitu ani nezabránia liberálnej dominancii Bruselu.

Vyšehradský blok sa teda musí vyvíjať. Nestačí sa stavať proti modernosti – musí ju pochopiť, využiť a pretvárať zvnútra. Konzervatívne strany musia do boja priniesť viac než nostalgiu za minulosťou a vzdor. Potrebujú komplexnú stratégiu. Preto je ich povinnosťou rozlúštiť kód modernej spoločnosti, inak budú strhnuté jej prúdom.