Zlom v Aliancii: vyšehradské rozpory ohrozujú budúcnosť NATO

Estónska premiérka Kaja Kallasová poznamenala, že stretnutie „zasialo zmätok“, odhalilo prehlbujúci sa rozpor medzi východnými členmi NATO a zvýraznilo širšie nezhody v Aliancii. Nikde nie je tento rozkol zrejmejší ako vo Vyšehradskej skupine (V4), v rámci ktorej rozdielne postoje voči Rusku odrážajú rastúcu neistotu vzhľadom na budúcnosť NATO, najmä keď je perspektíva pokračujúcej podpory tohto vojenského zoskupenia zo strany USA čoraz neistejšia.

Skupina V4, ktorá vznikla v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu a tvoria ju Poľsko, Maďarsko, Slovensko a Česká republika, bola vytvorená na podporu vojenskej, hospodárskej a kultúrnej spolupráce v čase, keď tieto krajiny začali postupne vymieňať komunistickú vládu za trhovú ekonomiku a demokratické riadenie. Spočiatku sa skupina zamerala na euroatlantickú integráciu a v roku 1999 úspešne zabezpečila členstvo Poľska, Maďarska a Českej republiky v NATO, pričom Slovensko nasledovalo v roku 2004.

V priebehu desaťročí zohrala V4 kľúčovú úlohu pri presadzovaní regionálnej bezpečnosti, hospodárskej spolupráce a politickej stability v strednej Európe. Dnes tieto krajiny tvoria najvýchodnejšiu obrannú líniu NATO pred hrozbou potenciálnej ruskej agresie. Keďže medzi nimi a ruským územím stojí len Bielorusko, verný spojenec Ruska, a Ukrajina, ktorá je už tretí rok v závažnej vojne, krajiny V4 vnímajú svoju zraniteľnosť. Eskalácia na Ukrajine by ich mohla ľahko premeniť na ďalšie bojiská.

Od začiatku vojny sa však V4 rozdelila podľa ideologických línií. Poľsko a Česká republika pevne podporujú obranu Ukrajiny a považujú vojenskú podporu za nevyhnutnú na zabezpečenie solidarity NATO. Naopak, Maďarsko a Slovensko presadzujú diplomatické riešenie s argumentom, že predlžovanie konfliktu vedie len k ďalším stratám na životoch a peniazoch.

Tento rozkol oslabil súdržnosť V4 a podnietil Poľsko – jednu z vedúcich vojenských mocností východnej Európy – k tomu, aby sa priklonilo k severnej koalícii s pobaltskými štátmi, so Švédskom a s Fínskom. Toto nové zoskupenie posilňuje regionálne zastrašovanie na severovýchode a povyšuje Poľsko a jeho pobaltských a škandinávskych spojencov na kľúčových hráčov v strategickej pozícii NATO. Pozícia Aliancie v jej juhovýchodnom regióne sa však oslabuje, keďže súdržnosť V4 sa rozpadá v súvislosti s miernejšími postojmi Maďarska a Slovenska voči Rusku.

Táto nestabilita spolu s ruskou anexiou Krymu v roku 2014 a jeho územnými ziskami vo vojne na Ukrajine zmenili bezpečnostnú infraštruktúru NATO na jeho východnom krídle. Avšak zatiaľ čo súdržnosť NATO na juhovýchode slabne, jeho sila na severovýchode narástla. Potenciálne partnerstvo s Pobaltím, ktoré je podložené nedávnym prijatím Fínska a Švédska za členov Severoatlantickej aliancie, posilnilo prítomnosť NATO pozdĺž severných hraníc Ruska. Hoci tento vývoj vyzdvihuje odstrašujúci vplyv v pobaltských a severských regiónoch, znamená taktiež strategickú zmenu v rozložení síl NATO – kompenzáciu zraniteľnosti na juhovýchode vďaka posilnenej severovýchodnej obrane.

Hoci úpadok V4 môže otvoriť novú pobaltskú líniu, vyvoláva aj ďalšie obavy o schopnosti NATO zachovať jednotnú odozvu voči budúcim bezpečnostným hrozbám, a to najmä v juhovýchodných regiónoch. Perspektíva zníženej podpory USA v dôsledku Trumpovej rétoriky „Amerika First“ tento problém len prehĺbila. Ak Washington zníži finančnú a vojenskú podporu pre Ukrajinu a nedokáže vyrokovať ukončenie vojny, NATO by mohlo pokračovať vo vojne len tak, že by nahradilo stratené miliardy z podpory Spojených štátov.

Tento potenciálny výpadok v kombinácii s vnútornými rozpormi by pre Ukrajinu znamenal čoraz neistejšiu budúcnosť – takú, ktorej NATO zatiaľ nie je pripravené čeliť. Vzhľadom na obavy, že NATO sa môže prikloniť k ústupkom, sa britský premiér Keir Starmer nedávno stretol s prezidentom Zelenským, aby oznámil „storočné partnerstvo“, ktoré pozostáva z ročnej pomoci vo výške tri miliardy dolárov na vojenské a humanitárne účely.

Hoci sa tento krok všeobecne považuje skôr za symbolické gesto než za konkrétny strategický úspech, Británia ním v predvečer Trumpovej inaugurácie potvrdila svoj záväzok voči Ukrajine. Starmer však čelí náročnej úlohe udržať proukrajinský postoj, ktorý presadzuje Poľsko a Česká republika, zatiaľ čo vo Washingtone, Budapešti a Bratislave silnejú výzvy na diplomatické riešenie.

Rozpory v rámci V4 teraz prerástli do širšieho rozkolu medzi vedúcimi mocnosťami NATO – Spojené kráľovstvo presadzuje pokračovanie vojenskej podpory, zatiaľ čo Trumpova administratíva signalizuje, že uprednostňuje diplomatické rokovania na ukončenie vojny.

Fragmentácia V4 už nie je len regionálnou záležitosťou, ale odráža širšiu strategickú neistotu NATO. Aliancia čelí zásadnej skúške: dokáže vo svojom prístupe k Ukrajine vystupovať jednotne alebo jej vnútorné rozpory narušia dôveryhodnosť? Účinnosť NATO sa nemusí nevyhnutne merať len jeho schopnosťou vojensky zasiahnuť, ale rovnako aj jeho diplomatickými prednosťami. Ak NATO nedokáže účinne koordinovať svoju činnosť, môže mať problémy s riešením budúcich kríz v čoraz zložitejšom geopolitickom a vojensko-technickom prostredí.

Územné spory sú odvekou príčinou vojny, ale dnešné hrozby ignorujú hranice: kybernetická, ekonomická a informačná vojna predstavujú rastúce hrozby na celom svete. Reakcia NATO na tento nedostatok jednotky rozhodne nielen o osude Ukrajiny, ale aj o dlhodobej súdržnosti Aliancie, jej operačnej účinnosti a jej úlohe základného kameňa západnej bezpečnosti v čoraz viac multipolárnom svete.