Nie všetci reagujú na túto výzvu rovnako. Jedným z priamych riešení je podpora pôrodnosti domáceho obyvateľstva, aby sa zabezpečila jeho prirodzená obmena.
V tom je však háčik: žiadna krajina na svete nevie, ako to dosiahnuť. V modernom svete je nízka pôrodnosť hlbokým, viacvrstvovým problémom, ktorý má mnoho príčin. Neexistuje žiadny čarovný prútik a riešenie zostáva neuchopiteľné a pravdepodobne presahuje predstavivosť, možnosti, mandát a zdroje našich súčasných politických elít.
Existujú dve reálne možnosti: buď sa zmieriť s poklesom populácie a pokúsiť sa zmierniť jeho početné negatívne spoločenské dôsledky, alebo sa mu brániť masovou imigráciou. Príkladom krajiny, ktorá si vybrala prvú možnosť, je Japonsko. Krajinou, ktorá si zvolila druhý prístup, je Nemecko.
V poslednom desaťročí sa táto dilema stala predmetom záujmu aj v krajinách Vyšehradskej štvorky. Téma masového prisťahovalectva začala prvýkrát dominovať politickej diskusii počas veľkej migračnej krízy v roku 2015. Nadšené davy Nemcov vítajúcich vlny utečencov na železničných staniciach a (ne)slávne známy výrok nemeckej kancelárky Angely Merkelovej „wir schaffen das“ [to zvládneme] ostro kontrastovali so šokom, ktorý pociťovali obyvatelia krajín Vyšehradskej štvorky, keď sledovali státisíce ľudí – väčšinou mladých mužov blízkovýchodného pôvodu – pochodujúcich smerom do severnej Európy.
Nedotknutý konsenzus o odmietaní masovej migrácie
Po desiatich rokoch možno konštatovať, že hoci sa politické vedenie vo všetkých krajinách Vyšehradskej štvorky okrem Maďarska zmenilo, politický a spoločenský konsenzus o odmietaní masovej migrácie z Afriky a Blízkeho východu zostáva nedotknutý.
Dôvodov je niekoľko. Z historického hľadiska čelili krajiny strednej Európy silnému jazykovému tlaku prichádzajúcemu z nemecky hovoriacich mocností alebo Ruska, ktoré politicky dominovali regiónu. V prípade Slovenska tento tlak prichádzal z Uhorska, ktoré samo trpelo obavami z germanizácie svojich elít počas habsburskej monarchie. To podporilo hlboko zakorenený pocit národnej zraniteľnosti a silný dôraz na etnickú a jazykovú identitu vo všetkých štátoch regiónu.
Okrem tohto historického vysvetlenia možno odpor voči masovej migrácii chápať aj ako legitímnu snahu vyhnúť sa jej preukázateľným negatívnym stránkam, ktoré v Nemecku vidia občania vyšehradských krajín. Nemecko bolo pre strednú a východnú Európu vždy vstupnou bránou na Západ. Počas komunizmu predstavovali západné Nemecko a Rakúsko ideály prosperity a slobody a boli najčastejšími cieľmi emigrácie. Po páde železnej opony boli prvými kontaktnými bodmi s vtedy idealizovaným Západom. Dnes je Nemeckom ovplyvňované vnímanie vyšehradskej verejnosti v súvislosti s masovou migráciou.
Tento pohľad na masovú migráciu je však príliš obmedzený, pretože neexistuje len jeden typ masovej migrácie, ale viacero. To, ako bude nakoniec vyzerať, závisí vo veľkej miere od kultúrnych a politických charakteristík hostiteľskej krajiny, ktoré sú v interakcii s charakteristikami konkrétnych prisťahovaleckých komunít. Účinky masovej migrácie v Singapure, Spojených arabských emirátoch, Ruskej federácii alebo Spojených štátoch sú vždy veľmi odlišné.
Každá masová migrácia nevyhnutne so sebou prináša problémy a výzvy. Avšak tá, ktorú v súčasnosti pozorujeme v Nemecku a v širšom zmysle v západnej Európe, je pravdepodobne najmenej úspešná. Z ekonomického hľadiska prináša značné náklady a len veľmi málo hmatateľných prínosov, no prináša kriminalitu a zvýšené kultúrne napätie. Vzhľadom na túto skutočnosť je nereálne očakávať výraznú zmenu v prístupe krajín Vyšehradskej skupiny k tejto problematike. Môžeme napríklad pozorovať veľmi striktný prístup súčasnej poľskej liberálnej vlády pod vedením Donalda Tuska pri zabezpečovaní východnej hranice s Bieloruskom.
Táto minca má však aj druhú stranu. Všetky štyri krajiny v súčasnosti zažívajú demografickú krízu bez vyhliadok na zlepšenie. Pracovná sila je čoraz viac zložená z generácií narodených po páde komunizmu (ktorých je menej), zatiaľ čo počet dôchodcov rastie. V dôsledku toho podniky v celom regióne hlásia akútny nedostatok pracovnej sily. Miera pôrodnosti zostáva veľmi nízka, čo zaručuje pokračovanie tohto problému aj v budúcnosti.
V prípade Maďarska a Slovenska ide aj o pretrvávajúce vysťahovalectvo mladých ľudí.
Významné rozdiely
Migrácia sa tak nenápadne stáva neoddeliteľnou súčasťou života v regióne. Poľsko je už roky na prvom mieste medzi členskými štátmi EÚ v počte povolení na pobyt vydaných migrantom z krajín mimo EÚ. V posledných rokoch tento trend zaznamenal nárast aj v Maďarsku. V porovnaní s migráciou do západnej Európy však existuje niekoľko významných rozdielov.
Po prvé, prevažná väčšina migrácie do krajín Vyšehradskej štvorky je legálna. Po druhé, väčšina migrantov pochádza z kultúrne a etnicky podobných krajín. Okrem Maďarska prichádzajú imigranti predovšetkým z iných východoeurópskych krajín, najmä z Ukrajiny, Bieloruska, Gruzínska, Srbska a v prípade Českej republiky aj zo Slovenska. Je však pravdou, že v posledných rokoch narastá migrácia aj z mimoeurópskych krajín, najmä z Filipín, Vietnamu a Indie.
Existuje však jasná snaha vyhnúť sa prisťahovalectvu z krajín, ktorých obyvateľstvo sa ukázalo pre západnú Európu ako najproblematickejšie. Migračné toky zároveň prevažne súvisia s pracovnými príležitosťami. V porovnaní so západoeurópskymi krajinami je tu výrazne nižší podiel migrácie s cieľom zlúčenia rodiny alebo azylovej ochrany (s výnimkou vlny ukrajinských utečencov po ruskej invázii na Ukrajinu).
Povolenia na pobyt sa často vydávajú v spolupráci so zamestnávateľmi na účely obsadenia konkrétnych voľných pracovných miest, väčšinou v priemyselnom sektore. Migrácia za prácou sa zároveň často vníma ako dočasná záležitosť. Okrem už spomínanej invázie na Ukrajinu – ktorá bola vzhľadom na geografickú blízkosť a kultúrnu podobnosť jedinečným podnetom na väčšiu migráciu odtiaľ – nie je pre obyvateľov regiónu idealizmus na prvom mieste.
Budúcnosť zostáva neistá. Prístup Nemecka, ktoré sa spolieha na neustále prisťahovalectvo, aby doplnilo svoju populáciu, sa v tomto regióne pravdepodobne neujme. Tým regiónom však nie je ani Japonsko – kultúrne homogénny ostrovný štát (ktorý vďaka tomu, že je ostrovným štátom, je viac izolovaný od iných kultúr), ktorý sa už desaťročia hospodársky pripravuje na pokles populácie tým, že veľkú časť svojich priemyselných odvetví náročných na pracovnú silu zadáva externe.
Hoci je etnická homogenita v tomto regióne ceneným statkom, jeho obyvatelia sú tiež zvyknutí na hospodársky rast a sú po ňom hladní. Bystrejším prístupom by teda bolo umožniť selektívnu migráciu z kultúrne kompatibilných krajín. Tak sa zvýši počet pracovných síl, zachovajú sa sociálne systémy a zníži sa kultúrne napätie.