Ochranná funkcia ústavy

Zdrojom týchto reakcií sa stal ten bod návrhu, ktorým sa mení čl. 7 ods. 2 ústavy v otázke prednosti právne záväzných aktov EÚ pred zákonmi tak, že táto prednosť neplatí, ak sú právne záväzné akty EÚ v rozpore s ústavou.

Hneď v úvode chcem konštatovať, že na návrhu zmien čl. 7 ods. 2 ústavy a reakciách naň je niečo prekvapivé a niečo, čo až tak prekvapivé nie je.

To, čo nie je prekvapivé, je, že aj SR si začína uvedomovať, že miera vplyvu práva EÚ prameniaca najmä z judikatúry Súdneho dvora EÚ na národný právny poriadok prekračuje mieru, v akej SR pred 20 rokmi preniesla výkon časti svojich práv na EÚ. A je potrebné voči tomuto vplyvu postaviť vnútroštátnu obranu.

Toto nie je nič nové či v EÚ pionierske. Takéto precitnutie už zažilo aj niekoľko iných členských štátov. Prekvapivé je, že tým vnútroštátnym ústavným orgánom, ktorý túto obranu stavia, je parlament. Kým v iných členských štátoch sú to ústavné súdy, ktoré chránia ústavu, legislatívne ústavné orgány členských štátov v tejto funkcii zlyhávajú.

SR sa vstupom do EÚ nevzdala svojej ústavy. Práve naopak, svoju ústavu dokonca v roku 2001 zmenila tak, aby do EÚ mohla vstúpiť a byť jej plnohodnotným členom. Život slovenskej ústavy sa vstupom SR do EÚ neskončil, ona sa nezmenila na nejaký pozlátkový historický dokument, ale práve naopak, je základom pre členstvo SR v EÚ. Ústava neprestala po roku 2004 plniť funkciu spoločenskej zmluvy, nebola nahradená inou spoločenskou zmluvou a ani sa neprestala vyvíjať.

Ústava prináša štátny život vytvorením právneho rámca pre fungovanie štátu, a to stanovením moci štátu a jej limitácie, ale tiež ochranou základných práv a slobôd občanov. Ústava je stále formálnym prejavom a obsahovým vyjadrením spoločenskej zmluvy, ktorou sa riadi štát ako forma organizovania verejného, politického života spoločenstva vrátane jeho zapojenia do života EÚ.

Moderná ústava nie je iba prevádzkový poriadok štátu a návod na použitie štátnej moci. Je to v prvom rade hodnotový základ štátu. Základné hodnoty nachádzajú svoje stelesnenie v jadre základného dokumentu štátu, na ktorom demokratická spoločnosť a štát stoja.

Ústava svoj hodnotový základ po vstupe SR do EÚ nestratila. Práve naopak, prihlásila sa aj k hodnotám EÚ. Tá je postavená o. i. aj na rešpektovaní národnej identity členských štátov. Hodnotový vzťah členského štátu a EÚ je tak obojstranný. Členský štát sa prihlási k hodnotám EÚ a tá rešpektuje jeho národnú identitu sformovanú dávno pred vstupom do EÚ, ale ďalej sa rozvíjajúcu aj po vstupe do EÚ.

Národná identita členského štátu mu zostáva aj po vstupe do EÚ zachovaná a rovnako tak musí byť spoločenstvu zachovaná možnosť svoju národnú identitu aj naďalej rozvíjať a ak je to pre spoločenstvo významné, aj tieto zmeny zakotviť do ústavy. Tým sa stávajú súčasťou národnej ústavnej identity.

Tá je tvorená princípmi a hodnotami ústavy, ktoré sú vlastné zvrchovanému, demokratickému a právnemu štátu. V domácej právnej teórii sa princípy demokratického a právneho štátu nie zriedka označujú aj ako materiálne jadro ústavy.

Každá ústava je založená na určitých základných (ústavných) hodnotách a nosných regulatívnych ideách (ústavných princípoch), ktoré z jej koncepčnej konštrukcie a obsahu možno na základe hĺbkovej analýzy vyvodiť. Tieto určujú podstatu a identitu ústavy a sú principiálne nezmeniteľné, pretože ich zrušenie či zásadná kvalitatívna zmena nie sú už len zmenou danej ústavy, ale jej nahradením inou (novou) ústavou.

Narastá význam ochrannej funkcie ústavných hodnôt

Zdá sa, že hlavnou funkciou ústavných hodnôt tvoriacich národnú ústavnú identitu už nie je iba regulácia politického a ústavného života spoločenstva, ale narastá význam ochrannej funkcie ústavných hodnôt, na ktorých sa spoločenstvo v ústave ako spoločenskej zmluve dohodlo.

Význam tejto funkcie narastá úmerne tomu, ako judikatúra Súdneho dvora EÚ posúva chápanie a obsah čl. 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ, podľa ktorého EÚ rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. Zdrojom tohto rešpektu by mala byť najmä skutočnosť, že ak je formálnym prameňom tejto identity ústava, disponuje národná identita silnou demokratickou legitimitou ako výsledok priameho alebo zastupiteľského rozhodnutia o hodnotovom ústavnom základe štátu.

Tento vznikol pred členstvom v EÚ a aj keď je nepochybné, že členstvo v EÚ ho ďalej ovplyvňuje a formuje, musí ísť stále o výsledok demokratického rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré môže byť v ďalšom demokratickom procese znova zmenené, doplnené či odstránené.

Národná identita, zdá sa, prestáva byť záležitosťou členských štátov. Svojím obsahom ju napĺňa práve Súdny dvor EÚ, ktorý definuje obsah pojmu „právny štát“ a cez ten aj národnú identitu. „Členské štáty totiž síce majú odlišnú národnú identitu obsiahnutú vo svojich základných politických a ústavných systémoch, ktorú Únia rešpektuje, uznávajú však pojem „právny štát“, ktorý je spoločnou hodnotou ich vlastných ústavných tradícií a ktorý sa zaviazali neustále dodržiavať.“ (vec C-204/21)

Ústava ako významný ochranný nástroj národnej identity

Bezpochyby je právny štát súčasťou národnej identity členského štátu obsiahnutej v základných politických a ústavných systémoch. Právny štát vznikol z túžby a potreby nájsť takú formu vlády, v ktorej sa moc štátu bude podriaďovať zákonom a nimi daným pravidlám pre jeho fungovanie, a tým zaručiť slobodný život jeho občanov. Súčasťou národnej identity nie je právny štát, ktorý sa mechanicky, bezobsažne riadi zákonmi, ale štát usporiadaný podľa pravidiel, ktoré majú hodnotový obsah, teda materiálny právny štát.

Právny štát sa v čase mení obsahovo. Už to nie je romantické uvažovanie o tom, ako najlepšie usporiadať štátny život spoločenstva tak, aby bol tento život slobodný a zákony túto slobodu chránili. Dnes sa právny štát stáva súčasťou inštrumentária pre rozpočtové opatrenia vynucujúce si poslušnosť členského štátu.

Právny štát je taký, ktorý chráni finančné záujmy EÚ. Pripúšťam, že aj keď to môže byť spôsobilým predmetom obsahu právneho štátu, nie je ho možné takto redukovať a definovať iba úzko z pohľadu záujmov EÚ. Ten koncept je starší. EÚ ho nepriniesla a ani sa ňou právny štát nekončí. Jeho obsah aj obsah národnej identity vyjadrený v ústave zostáva v rukách členského štátu.

Ústava členského štátu sa stáva významným ochranným nástrojom vlastnej národnej identity, a tým aj ústavnej suverenity členských štátov. Iba suverénny štát môže byť plnohodnotným členským štátom EÚ. Lojalita nie je podriadenosť, ale vzájomný rešpekt a vzájomná pomoc pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Súčasťou vzájomného rešpektu je aj rešpekt k formovaniu hodnotového obsahu ústavy členského štátu na demokratickom základe.

Tento hodnotový obsah ústavy v jej materiálnom jadre chráni nielen ústavu, ale aj národnú identitu členského štátu. Predstavuje sféru chránenú pred iným zásahom ako tým, ktorý pochádza od demokratického ústavodarcu. V Zmluve o EÚ výslovne zakotvený rešpekt EÚ k národnej identite členského štátu vylučuje také chápanie, ktoré by vytváranie vlastného ústavného hodnotového základu členského štátu kvalifikovalo ako porušenie lojálnej spolupráce. 

Vnímanie štátu ako priestoru pre život spoločenstva a hľadanie najlepšieho možného ústavného základu pre takýto život, jeho formovanie, rozvoj, kultivovanie a ochrana vyúsťujú do iného pohľadu na potrebu hodnotového základu štátu ako v prípade, ak sa štát chápe iba ako nástroj na plnenie verejných úloh prostredníctvom formálne stanovených procedúr (ochrany finančných záujmov) a riadenie života spoločnosti formálnymi pravidlami.

Vyžadovať a očakávať iba toto od ústavy už dnes nepostačuje.

Suverénne zapojenie do medzinárodných vzťahov, suverénne členstvo v EÚ predpokladajú silný hodnotový základ, z ktorého také suverénne postavenie pramení. Úlohou ústavy je ho chrániť.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.