7 dní v kocke: NATO drsným spôsobom priznáva, o čo ide Západu na Ukrajine

1. Priznanie NATO

Generálny tajomník NATO Mark Rutte pobavil internety, keď povedal, že Západ vojnu na Ukrajine neprehráva, „aj keď frontová línia sa hýbe nesprávnym smerom“.

Jeho slová však vôbec neboli zábavné. Boli kruté. A hlavne voči Ukrajine a Ukrajincom. Rutte v rozhovore pre nemecký Bild na rovinu priznal, o čo ide Západu v ukrajinskom konflikte, ktorý prebieha desiaty rok. Ide o vyčerpávanie a oslabovanie Ruska, za ktoré platí Ukrajina…

Rutte povedal toto: „Frontová línia sa hýbe nesprávnym smerom, no za akú cenu? Rusi za to platia stratami 1 000 až 1 500 ľudí, ktorí zomierajú alebo sú vážne zranení každý deň.“

Počty denných obetí Ruska Rutte zámerne prehnal a prifarbil. No pointa sedí. Áno, Rusko za vojnu platí vysokú cenu. Vojenskú aj ekonomickú. Tak to vo veľkých vojnách chodí. Západ preto podľa Rutteho vojnu neprehráva.

Iste. Západ predsa na Ukrajinu nenasadil vlastné armády a nemá straty v bojoch. Tie majú len Ukrajinci.

Záver: Ukrajina vojnu prehráva. No Západ až tak nie. Presne toto vyplýva zo slov Rutteho.

Rutte pritom zabudol dodať ďalšiu podstatnú vec: ruské straty sú pre Ruskú federáciu stále únosné, no ukrajinské straty sú pre Ukrajinu devastačné. Jednak preto, že Ukrajina je menšia a slabšia. A potom preto, že straty ukrajinskej armády sú násobne vyššie ako straty Rusov.

Kto je o vývoji konfliktu „informovaný“ z progresívnej tlače a vyjadrení mimovládok typu Mier Ukrajine, ten bude možno krútiť hlavou. Roky čítal, že straty útočiacej armády sú nutne vyššie ako straty obrancov. Tieto poučky však v prípade vojen v réžii superveľmocí ako Spojené štáty alebo Rusko neplatia. Upozornil na to napríklad nemecký generál vo výslužbe Harald Kujat alebo švajčiarski vojenskí experti. Zhodujú sa, že straty Ukrajiny sú výrazne vyššie ako straty Ruska.

Rozhodujúce faktory sú vzdušná prevaha, palebná sila (hlavne delostrelecká), početná prevaha a strategicko-taktická výhoda. Vo všetkých z týchto ukazovateľov je Rusko silnejšie.

Za špeciálnu zmienku stoja hlavne spory v ukrajinskom vedení o bojovú stratégiu. Zalužného línia o úspornom vedení obrany (taktické ústupy v záujme šetrenia síl) padla. Presadila sa hazardná línia Zelenského a Syrského zameraná na politické ciele: držať Bachmut či Avdijivku za akúkoľvek cenu. A popri tom plánovať veľkú protiofenzívu (2023).

Výsledky: Ukrajina prišla o svoje elitné jednotky. Pri Avdijivke boli zbombardované raketovými útokmi potom, čo ich Syrskyj odmietol stiahnuť z obkľúčenia. Vyčerpala zálohy. Dnes ukrajinské vedenie zvažuje povolávanie 18-ročných. Do prvej línie v zákopoch sú už nasadzovaní armádni špecialisti (piloti, zdravotníci, chemici). Množia sa prípady hromadných dezercií ešte pred príchodom na front.

Slovom, straty ukrajinských síl sa ukazujú ako neúnosné a fatálne. Ukrajina ich, na rozdiel od Ruska, nedokáže nahrádzať zálohami.

Bezpečnostní experti sa už za Bidenovej vlády zhodovali, že v roku 2025 bude nutné odvolať zákaz rokovaní s Ruskom a dohodnúť prímerie. Inak by ukrajinskej obrane hrozil kolaps a strata území za Dneprom.

Problémom Ukrajiny však nie sú len masívne vojenské straty. Ukrajina je ničená aj ekonomicky a demograficky. Už minulý rok sa odhadovalo, že pod kontrolou ukrajinskej vlády je len 20 – 25 miliónov obyvateľov.

Rutteho rečnícka otázka „za akú cenu“ má teda dva konce. Ruský, o ktorom hovorí NATO. A ukrajinský, o ktorom nehovorí nikto. Lebo by to obnažovalo krutú pravdu. Pravdu o tom, ako Západ obetoval Ukrajinu, len aby spôsobil Rusku straty…

Rutte zopakoval ešte jednu otrepanú poučku. Západ vraj musí vydržať a ďalej pomáhať Ukrajine, aby sa dostala do pozície sily. A z pozície sily Ukrajiny sa potom môžu začať rokovania s Ruskom o mierových dohodách.

Papierovo je tento plán pekný. Realita je však opačná ako projekcie vedenia NATO. Čím dlhšie Ukrajina bojuje, tým je menšia a slabšia. Ako to chce Rutte prelomiť? Ďalšími bojmi a ďalšími stratami Ukrajiny? Alebo silnými rečami?

Nie. Rutte a jemu podobní utekajú pred pravdou. Odmietajú priznať to podstatné: stratégia Západu nepočíta so silnou Ukrajinou. Reči o „vojenskom víťazstve Ukrajiny“ a „strategickej porážke Ruska na Donbase a Kryme“ boli iba blúznením. Stratégia Západu bola buď kompletne mylná, alebo je zameraná na oslabenie Ruska aj za cenu zničenia Ukrajiny.

Pritom sa to vôbec nemuselo skončiť takto katastrofálne. Áno, Ukrajina a Západ mohli rokovať s Ruskom z pozície sily. Bolo to tak v decembri 2021, keď Rusko požadovalo rokovania o ukončení vojny na Donbase, o zárukách pre ruské menšiny na Ukrajine a o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko. Ukrajina aj Západ rokovania odmietli a opakovali, že konflikt o Donbas a Krym sa musí vyriešiť silou.

Ukrajina aj Západ mohli rokovať s Ruskom z pozície sily aj v marci 2022, po mierovej iniciatíve izraelského premiéra Bennetta. Ukrajina mala v tom čase mohutnú armádu (osem rokov vyzbrojovanú krajinami NATO). Západ mal dostatočné muničné zásoby a silné finančné páky.

Dokonca ešte aj v polovici roka 2023 mohla Ukrajina rokovať s Ruskom z pozície sily – ako to navrhoval generál Zalužnyj. No ani on neuspel. Stiahli ho a poslali ho priamo do Londýna, ktorý opakoval, že s Ruskom sa nerokuje a neexistuje iné ako „vojenské riešenie“.

Všetky príležitosti na rokovania z pozície sily boli premárnené. Prevahu mali zaklínadlá o neprijateľnosti dohôd s Rusmi a o vojenskom víťazstve Ukrajiny. Lebo inak vraj padne nielen Ukrajina, ale aj západná bezpečnosť a západný poriadok garantovaný silou NATO.

Dnes Rutte zúfalo vyhlasuje, že treba počkať, kým Ukrajina trochu zosilnie, aby sa mohlo rokovať o dohodách s Ruskom.

Bude to dlhé čakanie.

2. Trumpova britva

V druhom bode sa musíme zastaviť pri Donaldovi Trumpovi a Elonovi Muskovi a ich radikálnom rozhodnutí zastaviť financovanie medzinárodnej siete trollov, lobistov a mimovládok. Zasiahne to – a pre mnohých bolestivo – aj Európu a Slovensko. Trump s Muskom plánujú zrušiť Agentúru Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Je to pekný názov pre fondy s desiatkami miliárd dolárov, za ktorými sa skrývajú škaredé praktiky.

Musk na rovinu povedal, že je to „zločinecká organizácia“. Trump zas poznamenal, že ju „riadia radikálni blázni“. Ani jedno, ani druhé tvrdenie nie je prehnané. S americkým financovaním politických mimovládnych organizácií sa to po rokoch zvrhlo do extrému. Agentúra platí svetovú sieť politických aktivistov, fact-checkerov a iných trollov, ktorých hlavným poslaním je strážiť „čistotu viery“. Samozrejme, tej progresívnej, atlantickej, dúhovej, pandemickej…

Musk v jednom z vyhlásení na sieti X tvrdil, že z peňazí USAID sa platil aj výskum biologických zbraní a patogénov typu COVID-19. Dôkazy neuviedol. Je však možné, že po hĺbkovej kontrole financovania agentúry s prekvapením zistíme viac.

Slovom, agentúra platila desiatky tisíc ľudí, ktorí mali dohliadať na prevýchovu a poslušnosť spoločnosti. A sveta.

Systém odkryl americký investigatívny novinár Robert Parry. Po zverejnení Reaganovej knižnice Parry opísal, ako sa v 80. rokoch zmenila politika CIA. Vplyvové operácie v zahraničí už nemali vykonávať agenti spravodajskej služby, ale sieť organizácií z „občianskeho sektora“. Viaceré úlohy CIA ako školenia aktivistov, tréningy a ovplyvňovanie médií či politiky podľa Parryho prevzala sieť nadácií okolo Freedom House a National Endowment for Democracy. Nadácie mali fungovať ako „pokračovanie politiky tajných služieb inými prostriedkami“.

Niekedy aktivisti pracovali na posilnení demokracie, slobody slova a ľudských práv, ako im to ukladajú pravidlá. Inokedy zas potichu pracovali na opaku – na zvrhnutí demokraticky zvolených vlád, ktoré sa previnili tým, že vybočili z predpísaného atlantického programu.

Po nástupe progresivizmu sa to so sieťou politických mimovládok načisto zvrhlo – na drezúru a vynucovanie poslušnosti.

Jedným z nástrojov na financovanie medzinárodnej siete mimovládok, ktoré prevzali staré úlohy CIA, bola aj USAID. Spravuje rozpočet vo výške 43 miliárd dolárov, ďalšie desiatky miliárd zabezpečuje cez korporátnych sponzorov a štátne spolufinancovanie na lokálnej úrovni. Vo výsledku sa do mimovládneho sektora nalievajú stovky miliárd dolárov, aby mohol zamestnávať desiatky tisíc ľudí. V niektorých krajinách pracuje pre politické mimovládky viac ľudí ako pre vlády…

Trump s Muskom sa rozhodli pre radikálny krok – zastaviť finančné toky z vreciek amerických daňových poplatníkov a zrušiť USAID. Samozrejme, až také jednoduché to nebude, agentúra sa zrejme len zreformuje a presťahuje pod State Department. No aj priškrtenie financovania je pre európske mimovládne organizácie existenčnou hrozbou. Sú v šoku, protestujú, kričia…

S USAID a jej zmluvami so štátom sme mali skúsenosť aj na Slovensku. Koncom roka 2018, po protivládnych protestoch a výmene vlády, minister Lajčák podpísal kontrakt s USAID, v ktorom sa Slovensko zaviazalo podporovať mimovládny sektor v Moldavsku. V roku 2022 zas minister Korčok podpísal trojročný kontrakt s USAID, ktorým sa mala Slovenská republika podieľať na masívnom posilňovaní a finančnom udržiavaní mimovládneho sektora v Gruzínsku a na Balkáne.

Pripomíname, že práve gruzínske mimovládky sú motorom miestnych protivládnych protestov, ktoré majú zvrhnúť vládu nacionalistov a vrátiť kormidlo do rúk atlantických jastrabov. Podobný scenár vidieť aj v Srbsku. A napokon, aby sme nezabudli, aj na Slovensku. Organizátorom protestov proti vláde sú mimovládne organizácie.

Dnes distribučné kanály pre tretí sektor neohrozujú len rebeli ako Orbán. Sú ohrozené priamo v centrále. Vo Washingtone. Trumpove motívy sú pritom podobné, ako boli motívy Orbána alebo Fica pri zastavení financovania domácich mimovládnych spolkov. Trump nechce z vládneho vrecka platiť miliardy dolárov sieti, ktorá mu ide po krku.

Obmedzenie rozpočtu pre fondy ako USAID spolu s uvoľnením cenzúry na mediálnych sieťach (X, Facebook) môže mať v západnom a európskom prostredí silné makropolitické následky. Progresivistické mimovládky, médiá a strany zrejme stratia dvorné postavenie „vedúcej sily v spoločnosti“. Po obmedzení financovania a uvoľnení tlaku na mediálnych platformách ostanú len jedným z mnohých hráčov. O vplyv budú musieť súťažiť s národnými a konzervatívnymi silami – a bez umelých výhod.

Ak sa tieto predpoklady naplnia, bude to krok od chorého stavu k zdravšiemu.

3. Ťah Pellegriniho

V Prezidentskom paláci sa odohrala zvláštna šachová partia medzi vládou a opozíciou. Úzko súvisela so stupňovaním protivládnych protestov – ich palivom sú totiž výmysly a strašenie o vystúpení Slovenska z EÚ a NATO.

Pellegriniho pozvánku na stretnutie o zahraničnej politike Slovenska využilo z opozičných strán len KDH. PS a SaS strčili hlavy do piesku. Šimečka tvrdil, že nemohli prísť, lebo to bola pasca pre opozíciu.

Mal pravdu. Bola to ukážková pasca.

Len zabudol dodať, že tú pascu si nastavili sami, keď nehorázne klamali verejnosť o odchode Slovenska z EÚ. Korčok verejne vyhlásil, že „slová o vystúpení Slovenska z EÚ potvrdil aj premiér SR“.

Je to čistá lož. Klamstvo, ktoré má vydesiť spoločnosť a nahnať ju na protivládne protesty. Cieľ: prelomiť voľby 2023 a nahradiť Ficovu vládu progresívnou vládou.

Na stretnutí lídrov strán s prezidentom sa, samozrejme, malo potvrdiť, že Slovensko ostáva pevnou súčasťou EÚ a NATO. Práve preto PS a SaS neprišli. Nesedí im to do programu šírenia paniky.

Pritom to boli pôvodne práve PS a SaS, kto naliehal, aby sa na najvyššej úrovni potvrdilo európske ukotvenie Slovenska. Nakoniec však usúdili, že takto – so šírením falošných obvinení – to bude zaberať lepšie.

Akurát do toho nezapadala iniciatíva prezidenta.

Po vyhlásení Smeru, Hlasu a SNS o podpore pre európsku budúcnosť Slovenska sa hra progresívcov rozpadáva. Pellegrini tvrdí, že protesty sú politicky irelevantné, lebo nesedia ich dôvody.

Je to tak. Lenže progresívnym táborom to aj tak veľmi nepohne. Je za tým niečo, čo by sme mohli nazvať „Gröhlingova logika“.

Gröhling sa pohoršoval, že cez deň v koalícii deklarujú vernosť EÚ a večer pobežia do Moskvy. Asi chcel naznačiť, že nie je možné byť v EÚ a zároveň rokovať s Ruskom.

Ako na to prišiel, ostáva záhadou. No rovnakým typom „logiky“ trpia nielen v SaS, ale aj v PS a v mimovládnom sektore, ktorý organizuje protesty. Pripomína to skupinové zatemnenie mysle.

Ako im to slušne vysvetliť, aby to pochopili… Asi príkladom. Ak niekto kritizuje Ficovu vládu, neznamená to, že je protislovenský. Ak niekto kritizuje chorú politiku EÚ (klimatickú, dúhovú, vojnovú), neznamená to, že je protieurópsky a že chce železnú oponu medzi Slovenskom a Úniou.

A ak sa Trump chystá rokovať s Putinom, neznamená to, že Spojené štáty sú na odchode z NATO. Alebo ak sa chce s Putinom porozprávať nemecký kancelár (ako to avizoval Scholz), neznamená to, že Nemecko skončilo s EÚ.

Pochopia to niekedy Šimečka, Gröhling a ich strachom bičovaný tábor?

Asi nie. Sú obeťami vlastných nátlakových kampaní. No skupinová strata zmyslov, chronická nechápavosť a sebapoškodzovanie by mali ostať ich problémom, nie problémom Slovenska.

4. Prezieravé referendum

Na záver ešte krátko spomenieme výročie jednej dôležitej udalosti – referenda o rodine. Konalo sa pred desiatimi rokmi 7. februára 2015.

Organizátorom z Aliancie za rodinu sa patrí po rokoch skúseností s LGBTIQ+ zvrátenosťami poďakovať. Za odvahu a za prezieravosť.

Lídri Aliancie za rodinu a konzervatívny tábor už pred desiatimi rokmi pochopili, že spoločnosť vstupuje do zlomovej éry, v ktorej sa rozhodne, či sa podvolí prevýchovným dúhovým tlakom, alebo ostane odolná. Teda prevažne konzervatívna a oddaná overeným rodinným a národným hodnotám.

Vtedy, pred desiatimi rokmi, sa ešte ťažisko zápasu viedlo o homosexuálnu agendu, adopcie detí a výchovu na školách. Bolo však zrejmé, že dúhové požiadavky sa revolučným a chorým spôsobom stupňujú. Kampane prichádzali hlavne z Londýna, Washingtonu a Bruselu.

Začalo sa to požiadavkami na registrované partnerstvá, pokračovalo to manželstvami homosexuálov, teda tlakom na ich spoločenskú a štátnu podporu, nasledovali požiadavky na adopcie… Krátko potom to vybuchlo s transrodovou agendou, kedy malo byť pohlavie voliteľné. A končí sa to desiatkami pohlaví, desiatkami sexuálnych orientácií. A tisíckami pacientov, ktorí nevedia posúdiť, či sú muži, ženy alebo bezpohlavní…

Samozrejme, v slobodnej spoločnosti si menšiny z LGBTIQ+ komunity zaslúžia rešpekt a ochranu pred útokmi a diskrimináciou. No robiť z ich sveta spoločensky podporovanú normu – na to neexistujú racionálne ani morálne dôvody.

Tradičná rodina, ktorá plodí a vychováva deti, bude pre spoločenstvo a jeho budúcnosť vždy dôležitejšia ako zväzky z kategórie queer. To nie je len užitočný spoločenský dohovor, ale oveľa viac. To je prírodný zákon.

Organizátorom referenda patrí vďaka za to, že vstúpili do boja a do krížovej paľby médií. Stali sa terčmi štvavých antikampaní a nenávisti, ktorú šíril mediálny mainstream. Len preto, že bojovali za ochranu overeného poriadku.

Referendum nakoniec pre nízku účasť skončilo ako neplatné. To však nie je podstatné. Podstatné je to, že po desiatich rokoch sa ukázalo ako správny zápas za správnu vec. A s výsledkami, ktoré sú sľubné.

Slovenská spoločnosť prevýchovnému nátlaku odolávala. Odoláva. A bude odolávať.

Má to v povahe.