Kriminalita a bezmocnosť. Migrácia hýbe predvolebným Nemeckom

Zaujala ma Marianne Buddeová, americká biskupka Episkopálnej cirkvi, keď sa počas omše po inaugurácii Donalda Trumpa obrátila na prezidenta: „V mene nášho Boha vás prosím, aby ste sa zmilovali nad ľuďmi v našej krajine, ktorí sa teraz boja.“ Zdôraznila, že drvivá väčšina prisťahovalcov nie sú zločinci. Hovorila priamo k mocným – odvážne a obdivuhodne. „Aj my sme boli hosťami,“ citovala z Písma.

Bola to silná kázeň. Nemala by však slúžiť ako morálne napomenutie pre všetkých, ktorí tematizujú ťažkosti migrácie. Biblická perspektíva nebude stačiť. To by sme rovno mohli zrušiť políciu a jednoducho nastaviť druhé líce. Prečo vôbec pripomínať kázeň zo Spojených štátov? Dá sa očakávať, že Trumpov postoj k migrácii sa odrazí aj v Európe. Navyše sa zdá, že existuje jedna krajina, kde platí zásada „nastaviť druhé líce“. Výsledky sú srdcervúce.

Vezmime si prípad dvojnásobnej vraždy v bavorskom meste Aschaffenburg. Dňa 22. januára 2025 sa ozbrojený 28-ročný Afganec vrhol na skupinu detí. Na pomoc im prišiel štyridsaťjedenročný muž. Po jeho zásahu zostali dve obete. Vyhasli životy dvojročného Yannisa, ktorý bol marockého pôvodu, a 41-ročného záchrancu ostatných detí . Ďalšie tri osoby vrátane trojročného sýrskeho dievčatka boli vážne zranené. Opatrovateľka vyviazla so zlomenou rukou.

Keď potom človek číta o tom, aké ústretové boli nemecké úrady voči Afgancom, vydesí sa po druhýkrát. Muž už dvakrát niekoho napadol nožom a pri treťom incidente ženu škrtil. Liečil sa na psychiatrickom oddelení, možno na schizofréniu. Polícia ho poznala pre jeho účasť na obchode s drogami v Schöntalskom parku, kde neskôr vraždil.

Obyvatelia mesta hovoria o bezradnosti. Opakovane žiadali o pomoc. Kým muž tyranizoval okolie, úrady nezasiahli. V decembri 2024 však ľuďom svitla nádej. Afganec súhlasil s návratom do svojej vlasti. Dohoda bola uzavretá 11. decembra. Podľa zákona mal na odchod 30 dní. V Afganistane mal teda pristáť najneskôr 11. januára 2025. Namiesto toho však 22. januára zaútočil na skupinu detí. V čase písania tohto článku politici stále vyjadrujú smútok.

Smútia aj občania, ktorí sa dodatočne spamätávajú z toho, čo je doteraz známe o konaní úradov. Overil si niekto, či muž skutočne opustil krajinu v stanovenom termíne? Ako mohol terorizovať celú ubytovňu, útočiť nožom na jej obyvateľov, škrtiť a ešte sa voľne pohybovať? Ako je možné, že jemu, ktorý zjavne tiež potreboval pomoc, nikto nepomohol? Keď sa novinár Markus Lanz dožadoval odpovedí, dostal pred kamerami pokarhanie. Nemôžete obviňovať úrady. Na vine je len vrah. Byrokracia je jednoducho komplikovaná.

V sobotu 25. januára, v deň, keď malého Yannisa pochovali, bola zvolaná demonštrácia proti pravici. Pri Brandenburskej bráne v Berlíne sa stretli dokonca aj politici z vládnucich strán. Rozjarenosť, s akou si robili selfie, upútala pozornosť sociálnych médií. Zvonku sa zdá, že Afganca nezavreli do psychiatrickej liečebne, pretože celá krajina sa zmenila na blázinec. Alebo nám niečo uniká?

Čo nie je možné, je možné

V nemeckej televízii ZDF zazneli 25. januára v relácii Markusa Lanza aj komentáre odborníkov o bezradnosti – tvárou v tvár – zložitej byrokracii týkajúcej sa žiadateľov o azyl. Jeden dojem je však neodbytný: súčasný stav je súcitný voči žiadateľom o azyl vrátane tých, ktorí páchajú trestné činy, ale nemilosrdný voči rodeným Nemcom alebo iným prisťahovalcom. Pripomínam, že obeťou besnenia bol chlapec marockého pôvodu a Sýrčanka vyviazla s vážnymi zraneniami, zatiaľ čo predtým Afganec v ubytovni škrtil Ukrajinku.

Prečo nemohol byť deportovaný? Podľa článku 60 zákona o cudzincoch nemôžu byť deportovaní ani zločinci, ak cieľová krajina nie je bezpečná. Človek by si myslel, že dotyčná osoba by mohla byť vo väzení. Ale zrejme to bol psychiatrický pacient. Prečo však nebol na uzavretom psychiatrickom oddelení, kde je teraz? Lekári si pravdepodobne mysleli, že môžu mužovi nasadiť lieky a ak ich bude užívať, zlepší sa. Pravdepodobne sa to nestalo, ale aspoň mu pridelili opatrovateľku. Druhá vec je, že opatrovateľka a úrady si zrejme nevšimli, že muž neodišiel do nariadeného termínu. Hľadal ho niekto?

„Aj keby ho úrady sledovali, čo z toho?“ namietajú ostatní. Do Afganistanu by ho aj tak nemohli deportovať. Táto línia má však jednu chybu. Po tom, čo 26-ročný Sýrčan vlani v auguste zabil v Solingene troch ľudí a ôsmich vážne zranil, sa Nemecko rozhodlo deportovať dvadsaťosem odsúdených Afgancov do ich vlasti. Takže zrazu to išlo. Médiá špekulujú, že dôvodom bola buď dohoda medzi Nemeckom a Katarom, alebo priamo medzi Nemeckom a Talibanom o prijatí daných osôb. Za akú cenu sa operácia uskutočnila, nevieme.

Nedávno sa v denníku Süddeutsche Zeitung objavila správa, že vláda má podľa interných informácií v úmysle opäť uskutočniť vyhostenie, opäť v reakcii na vraždy. Kancelár Olaf Scholz popiera akúkoľvek súvislosť s predvolebnou kampaňou. Skutočnosť, že budú vyhostení kriminálni migranti, treba privítať. Iná vec je, ako vysvetliť Nemcom, že čo nie je možné, je možné – len musí najprv niekto zomrieť.

Merz porušil tabu

Friedrich Merz, líder CDU, ktorý má podľa prieskumov najväčšiu šancu stať sa po februárových predčasných voľbách kancelárom, v čase písania tohto článku porušuje tabu. V stredu 29. januára sa mu spolu s AfD podarilo presadiť návrh na sprísnenie podmienok pre migrantov. O návrhu sa hlasovalo v piatok. Bol to riskantný krok, ktorý Angela Merkelová odsúdila ako porušenie svojho slova.

Merz totiž doteraz zdôrazňoval, že treba urobiť všetko pre to, aby sa AfD, ktorá je považovaná za krajne pravicovú, vylúčila zo spoluvytvárania nemeckej politiky. Proti Merzovmu rozhodnutiu hlasovať s AfD demonštrovali v nemeckých mestách počas týždňa od 27. januára tisíce ľudí.

V piatok 31. januára, po dramatickom dni v nemeckom Bundestagu, sa ukázalo, že Merzova riskantná akcia zlyhala. Zákon bol zamietnutý 350 hlasmi, pričom zaň hlasovalo 338 poslancov. Politickí analytici odmietnutie zákona okamžite vyhodnotili ako Merzov debakel, ktorý otrasie jeho pozíciou v CDU.

Treba však dodať, že Merz sa – aspoň podľa nedávneho prieskumu agentúry Insa – môže oprieť o značnú časť nemeckého obyvateľstva. Celých 48 percent respondentov sa vyjadrilo, že by sa mali prijať prísnejšie migračné zákony, možno aj s podporou AfD. Aj pri iných príležitostiach sa nemeckí občania začínajú hlásiť k AfD. V prieskume tej istej agentúry z konca minulého roka vyjadrilo 21 percent Nemcov želanie, aby sa predsedníčka strany Alice Weidelová stala kancelárkou. Merz sa umiestnil tesne na druhom mieste.

Weidelová, ekonómka, ktorá vstúpila do AfD pri jej vzniku v roku 2013, je pozoruhodná aj na pozadí migračnej drámy. Je zástankyňou migračných zákonov, ktoré sú rádovo prísnejšie ako tie, ktoré platia v súčasnosti, a tiež žije už pätnásť rokov so Sarah Bossardovou, ženou pôvodom zo Srí Lanky, ktorú si ako dieťa adoptoval švajčiarsky kresťanský pár. Spolu so svojou partnerkou vychováva dvoch adoptovaných chlapcov. Keď sa jej novinári nedávno opýtali, ako ide jej osobný život dokopy s jej dôrazom na prísnosť voči migrantom a konzervativizmus, odpovedala, že ona sama nevníma farbu pleti a že rodina je tam, kde sú deti.

Nakoľko sú obavy z AfD oprávnené, si musí každý rozhodnúť sám. Konštatujme však, že Nemci budú mať v čerstvej pamäti prípad Martina Sellnera, ktorého politici AfD pozvali na svoje stretnutie o migrácii koncom roka 2023. Bývalému predsedovi rakúskeho Identitárneho hnutia bol v minulosti odopretý vstup do Spojených štátov pre jeho väzby na Brentona Tarranta, ktorý počas masovej streľby zavraždil 51 ľudí a 89 vážne zranil.

Čo robí takýto človek na stretnutí AfD? Prednáša o takzvanej remigrácii, ktorá by sa podľa Sellnera mala vzťahovať aj na ľudí s migračným pozadím, ktorí síce majú nemecký pas, ale nie sú „dostatočne asimilovaní“. Obavy z toho, koľko členov AfD s takýmito návrhmi súhlasí, sú pochopiteľné. Iná otázka je, či strana ešte stále nemôže prijímať zákony, a iná, či nové zákony vôbec pomôžu. Mnohí tvrdia, že problémom nie je legislatíva. Problémom je neefektívnosť. Často nie je jasné, ktorý orgán je za to zodpovedný. Vzniká chaos a trpia úradníci aj migranti.

Akokoľvek beznádejná sa situácia môže zdať, nemožno z nej obviňovať občanov, ktorí sa mohli považovať za radikálov. Vinníkom nie sú zaostalí ľudia, ale naivná predstava politikov a intelektuálov, že za multikultúrnu spoločnosť sa neplatí, že ponúka len výhody.

Ďalšou príčinou súčasnej mizérie je nedostatočná infraštruktúra, ktorá vôbec nebola pripravená na nápor začínajúci sa pred desiatimi rokmi. Len v roku 2015 prišlo do Nemecka viac ako milión žiadateľov o azyl. Podľa časopisu Focus je v krajine 221-tisíc cudzincov, ktorí spĺňajú podmienky na vyhostenie, ale 80 percent z nich z rôznych dôvodov „trpí“. Až 42 300 cudzincom, ktorí by mali byť deportovaní, bol azyl výslovne zamietnutý, ale naďalej sa zdržiavajú v krajine.

Dôležitý je ešte jeden bod. Afganci žijúci v Nemecku si nenechali svoje rozhorčenie pre seba. Aj oni smútia, ale zároveň prosia politikov, aby konečne začali presadzovať zákon. Každá ďalšia vražda im sťažuje integráciu do spoločnosti. Nakoniec treba myslieť aj na vraha: aj on zjavne potreboval pomoc, ktorej sa mu možno pre preťaženosť úradov nedostalo.

Na pozadí takejto zložitej situácie sa zdá patetické spájať každý pokus o účinnú migračnú politiku s nacistickou ríšou. Ako posledný to urobil politik SPD Karl Lauterbach. V statuse, ktorý po troch hodinách vymazal, vyjadril na sociálnej sieti X svoje znechutenie nad tým, že osemdesiat rokov po oslobodení Osvienčimu vedieme diskusiu o migračnej politike, a Merza označil za morálneho skrachovanca.

Je načase povedať si, že nemôžeme brať vážne nikoho, kto si zamieňa životaschopnú migračnú politiku s nacistickou ríšou. Z úcty k obetiam nacistov. Čo nás privádza späť k biskupke Buddeovej, ktorej slová mali v Nemecku veľký ohlas. Výzva na súcit s tými, ktorí sú nešťastní, hľadajú pomoc a sú hosťami, je správna. Súcit by sa však mal vzťahovať aj na tých, ktorí nie sú „hosťami v tejto krajine“. Tí, ktorí mobilizujú kázanie len v prospech jednej skupiny, redukujú odvážny čin biskupky na lacnú agitáciu, a tým podporujú migračnú politiku, ktorá škodí všetkým.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.