Varovanie pre Vyšehrad: bez stratégie v meniacom sa hospodárskom prostredí

V každom prípade je v súčasnosti toto zoskupenie blízko rozpadu, pretože práve tie faktory, ktoré kedysi viedli k jeho úspechu, sa zmenili na prekážky. Kto sú hlavní vinníci? Štrukturálne problémy nemeckého hospodárstva a rastúce náklady na pracovnú silu naprieč celým regiónom V4.

Počiatky dodávateľského modelu

Na úplné pochopenie súčasnej situácie je nevyhnutné vedieť, ako tento model vznikol. Po páde komunizmu v 90. rokoch minulého storočia sa krajiny V4 ocitli v kapitalistickom svete, s ktorým mali len málo skúseností. Medzinárodné korporácie a finančné inštitúcie, ktoré poskytli potrebný kapitál na financovanie hospodárskej reštrukturalizácie, im preto pomohli uľahčiť prechod od štátom kontrolovaných ekonomík.

Zahraničné banky – predovšetkým západoeurópske – zohrávali v tomto procese kľúčovú úlohu a spolupracovali s medzinárodnými spoločnosťami. Veľká časť finančných prostriedkov použitých v privatizácii bola poskytnutá týmto firmám, čo viedlo k tomu, že kľúčové priemyselné odvetvia sa dostali do zahraničného vlastníctva.

Tieto podniky boli buď reštrukturalizované tak, aby fungovali v rámci kapitalistického trhu, alebo sa nechali priviesť do krachu, čím vznikli medzery na trhu, ktoré následne vyplnili západné výrobky a služby. Je to postup, ktorým prešli všetky ekonomiky V4.

Tento mechanizmus bol prospešný pre všetkých partnerov. Západné korporácie získali nové trhy a prístup k lacnej pracovnej sile. Po vstupe krajín V4 do Európskej únie zosúladenie ich legislatívy s legislatívou EÚ ešte viac uistilo investorov, že ich kapitál je chránený.

Zároveň politici v krajinách V4 privítali novú situáciu, pretože ich zbavila starostí s riadením vlastných ekonomík. Ich hlavnou úlohou bolo teraz predovšetkým vyhovieť zahraničným investorom. Pre miestne obyvateľstvo bol príchod zahraničných podnikov prísľubom väčšej zamestnanosti a perspektívy rastu miezd.

Jeden zásadný fakt sa dnes často prehliada. Západ mnohokrát tvrdí, že krajiny Vyšehradskej skupiny ťažia zo systému dotácií EÚ. Hoci je pravdou, že od vstupu do EÚ sú krajiny V4 skôr čistými príjemcami zo spoločného rozpočtu než jeho čistými prispievateľmi, tieto finančné prostriedky, ktoré dostávajú, nie sú ani darmi, ani ich nemôžu spotrebovať podľa vlastného uváženia. Namiesto toho sa uvedené dotácie prideľujú štátnym inštitúciám, ktoré ich potom prerozdeľujú v súlade s dotačnou politikou EÚ – a táto je zhodou okolností motivovaná ideologicky.

Dobrým príkladom je Česká republika. Po odpočítaní príspevku do rozpočtu EÚ dostane krajina v roku 2023 finančnú pomoc vo výške približne 2,9 miliardy eur. No podľa údajov Českej národnej banky z českej ekonomiky odišlo približne 12 miliárd eur len vo forme dividend. Dotácie EÚ teda len málo prispievajú k zastaveniu výrazného odlevu kapitálu z krajín V4.

Ťažkosti Nemecka

Dodávateľský model, v ktorom krajiny V4 vystupovali ako priemyselné rozšírenie západnej Európy, dostal po finančnej kríze v roku 2008 ďalší impulz. Európske podniky v snahe udržať si globálnu konkurencieschopnosť optimalizovali svoje prevádzky a presunuli svoje dodávateľské reťazce do strednej Európy. Ekonomiky krajín V4, ktoré sa z krízy zotavili rýchlejšie ako ich západné náprotivky, zaznamenali nárast domácej spotreby, čo naďalej podporovalo európsky priemysel.

Obavy z nadmernej závislosti od nemeckého hospodárstva však rástli. Závislosť od jediného dominantného obchodného partnera spôsobila zraniteľnosť celého systému. Akýkoľvek otras tejto krehkej štruktúry niesol v sebe riziko vážnych následkov – tento otras nakoniec prišiel s vojnou na Ukrajine.

Nemecko stratilo prístup k lacnej ruskej energii, čím sa stalo závislým od drahých obnoviteľných zdrojov energie, ktoré nie sú vhodné pre energeticky náročné odvetvia, ako je spracovateľský a chemický priemysel. Rastúce náklady na energiu znížili konkurencieschopnosť nemeckého priemyslu vo svete a najmä v Číne, ktorá je jeho kľúčovým trhom.

I keď sa dosah v ekonomikách krajín V4 ešte naplno neprejavil, treba mať na zreteli, že hospodárske cykly sú dlhé a že je len otázkou času, kedy sa vlnový efekt spôsobený nemeckou krízou prejaví v celom regióne. Vzhľadom na to, že Nemecko je hlavným obchodným partnerom V4, dôsledky by mohli byť vážne.

Na ilustráciu rozsahu tejto závislosti uveďme nasledujúce údaje o obchode v roku 2023. Obchod Poľska s Nemeckom dosiahol 89 miliárd eur, čo predstavuje 28 percent jeho celkového vývozu. Česká republika vyviezla do Nemecka tovar v hodnote 60 miliárd eur, čo predstavovalo 33,9 percenta jej celkového vývozu. Vývoz Maďarska do Nemecka predstavoval 42 miliárd eur, čo je 30 percent jeho celkového vývozu. Slovensko, hoci o niečo menej závislé, stále smerovalo do Nemecka tovar v hodnote 22 miliárd eur, teda pätinu jeho celkového vývozu. Príznačné je, že druhým najväčším obchodným partnerom Slovenska je Česká republika, ktorá často pôsobí ako sprostredkovateľ tovaru určeného do Nemecka.

Koniec lacnej pracovnej sily v krajinách V4

Okrem hospodárskych otrasov v Nemecku naznačuje koniec dodávateľského modelu zoskupenia aj ďalší faktor: rastúce náklady na pracovnú silu. Hoci hospodárske cykly kolíšu a krajiny V4 sa môžu pokúsiť počkať na oživenie Nemecka, dlhodobý trend zvyšovania miezd spôsobuje, že existujúci rámec je čoraz viac neudržateľný.

Zoberme si, že v roku 1999 bola minimálna mzda v Českej republike 3 600 českých korún (približne 95 eur mesačne). Do roku 2008 sa zvýšila na 320 eur. V roku 2023 dosiahla 20 800 českých korún, teda približne 832 eur mesačne. Podobné trendy sú zrejmé v celej V4. Inflačné tlaky a demografické zmeny naďalej spôsobujú rast miezd, zatiaľ čo vlády čelia rastúcim finančným požiadavkám na udržanie dôchodkových systémov a zdravotníckych služieb.

Predovšetkým dôchodkový systém je vystavený hroziacej kríze. Zatiaľ čo sa silné ročníky narodené v 70. a 80. rokoch minulého storočia blížia k odchodu do dôchodku, pôrodnosť po prechode na kapitalizmus výrazne klesla. Zníženie miezd s cieľom obnoviť konkurencieschopnosť je politicky neuskutočniteľná – žiadna strana nemôže dúfať, že s takýmto úsilím vyhrá voľby.

Teoreticky by V4 mohla obnoviť konkurencieschopnosť prostredníctvom devalvácie meny, ale táto možnosť je dostupná len pre Poľsko, Maďarsko a Českú republiku, keďže si zachovali nezávislé centrálne banky. Snahy poľského premiéra Donalda Tuska a českého prezidenta Petra Pavla o zavedenie eura narážajú na silný odpor verejnosti. Slovensko, ktoré už euro prijalo, túto flexibilitu nemá.

Chýbajúca dlhodobá stratégia

Súčasná situácia odkrýva zásadnú slabinu: krajinám V4 chýba kompaktná dlhodobá hospodárska stratégia. Existuje však jedna výnimka. Maďarsko pod vedením Viktora Orbána presadzuje nezávislejšiu zahraničnú politiku, ktorá so sebou prináša hospodárske dôsledky. Jednou z významných iniciatív je investícia Maďarska do čínskej továrne na výrobu elektrických vozidiel BYD.

Česká republika a Slovensko naproti tomu len nedávno začali uznávať, že návrat k starému modelu nie je možný. Aj napriek tomu však strategické plánovanie stále absentuje, pričom ich politickým lídrom chýba odhodlanie postaviť sa zakoreneným ekonomickým štruktúram.

Jednou z možných ciest k väčšej hospodárskej sebestačnosti by mohlo byť vytvorenie spoločnej burzy cenných papierov krajín V4, ktorá by podporila rozvoj kapitálového trhu. Prístup k domácemu kapitálu je rozhodujúcim prvkom hospodárskej suverenity. Bez takýchto štrukturálnych reforiem hrozí, že krajiny V4 zostanú v zovretí vonkajších ekonomických síl, keďže čelia neustále klesajúcim výnosom z modelu, ktorého užitočnosť je už dávno prežitkom.