Od roku 2013 sa Čína snaží zvýšiť svoj vplyv vo východnej Európe a na Balkáne, pričom svoju iniciatívu Novej hodvábnej cesty (Belt and Road Initiative – BRI) využíva na posilnenie hospodárskeho prepojenia a získanie politického vplyvu, a to najmä v inštitúciách EÚ. Vojna na Ukrajine túto súťaž ešte viac vyostrila, keďže čínske investície v regióne rastú spolu s obchodnými spormi – najmä pokiaľ ide o elektrické vozidlá.

Čínska stratégia: mnohostranný prístup

Stratégia Číny na získanie vplyvu vo východnej Európe – najmä prostredníctvom Vyšehradskej skupiny – je viacrozmerná. Jej jadrom je diskurzívny prvok. Čínska politická komunikácia zdôrazňuje päť princípov mierového spolunažívania, harmonický svet, mierový vzostup a mierový rozvoj.

Tieto zásady presadzujú myšlienky nezasahovania, vzájomného hospodárskeho rozvoja a pluralizmu, tvrdiac pritom, že hospodársky pokrok by nemal byť podmienený politickými reformami, aké presadzuje Západ – konkrétne ľudskými právami a liberálnou demokraciou. Namiesto toho Čína tvrdí, že každá krajina by mala mať prístup k rozvoju bez ohľadu na svoj domáci politický systém, ako je zakotvené v Charte OSN.

Táto rétorika, ktorá je základom čínskych investícií v regióne, je v ostrom kontraste s prístupom EÚ, ktorá často spája hospodársku pomoc s politickými zmenami. Príkladom je Srbsko, ktoré v roku 2023 podpísalo dohodu o voľnom obchode s Čínou, pričom zachováva nejasný postoj k svojim ašpiráciám na členstvo v EÚ. Únia zasa vytvorila jasný naratív: krajiny si musia vybrať medzi BRICS a hospodárskou architektúrou EÚ.

Tento diskurz síce nie je nový, ale v súvislosti s pandémiou COVID-19 – najmä po kontroverznej čínskej politike masovej karantény – získal na sile. Diskusia o ľudských právach bola tiež stálym bodom sporov, keďže európske krajiny často zdôrazňovali porušovanie ľudských práv zo strany Číny v tejto oblasti.

Toto napätie spôsobilo posun v dynamike fóra 17+1, ktoré je platformou na spoluprácu medzi Čínou a krajinami strednej a východnej Európy. Od roku 2021 sa fórum stáva čoraz viac konfrontačným, pričom stredoeurópski členovia obviňujú Peking z nedodržiavania jeho záväzkov a využívania hospodárskeho vplyvu výlučne na presadzovanie strategických cieľov Číny. V roku 2021 z fóra vystúpila Litva, po ktorej v auguste 2022 nasledovali Lotyšsko a Estónsko.

V reakcii na to Peking upravil svoj prístup a zameral sa na krajiny, ktoré sú vnímavejšie voči jeho snahám – buď z dôvodu nespokojnosti s EÚ (napríklad Maďarsko), alebo z dôvodu vnútropolitických zmien (Grécko, Srbsko). Červenou čiarou pre Čínu je uznanie politiky jednej Číny a „spravodlivý prístup“ k čínskej domácej politike a nesústredenie sa v zahraničnej politike na situáciu etnických menšín v Číne.

Paradox Vyšehradskej skupiny

Napriek tejto rastúcej pozornosti kľúčovou otázkou zostáva, prečo Čína investuje diplomatickú energiu a zdroje do krajín Vyšehradskej skupiny, hoci je ich hospodársky význam pre Čínu z hľadiska vývozu alebo zahraničných investícií obmedzený. Existujú tri hlavné dôvody.

Prvý je ekonomický. Krajiny V4 síce nie sú rozhodujúcimi trhmi pre čínsky vývoz, ale často fungujú ako subdodávatelia pre nemecký priemysel, ktorý je pre Čínu hlavným hospodárskym partnerom a ústrednou politickou silou v EÚ. Udržiavanie dobrých vzťahov s krajinami Vyšehradskej skupiny tak ponúka Číne vplyv na Nemecko a následne aj vplyv v rámci EÚ.

Druhý dôvod je geopolitický. Čína financuje odvážny infraštruktúrny projekt podporovaný Gréckom a Maďarskom, ktorý počíta so 650-kilometrovým kanálom spájajúcim Dunaj s Egejským morom. Tento kanál by mal veľký strategický význam, pretože by umožnil čínskemu vývozu obísť Bosporskú úžinu, silne preťažené Stredozemné more a Lamanšský prieliv, čím by sa znížili náklady a skrátil čas tranzitu. Okrem toho by kanál kontrolovali krajiny so silnými väzbami na Čínu – Grécko, Srbsko a Maďarsko –, čo by Pekingu poskytlo ďalší vplyv na európske obchodné trasy.

Čína sa napokon snaží upevniť svoju politiku „jednej Číny“ znížením medzinárodnej prítomnosti Čínskej republiky (Tchaj-pej). Taiwan pestuje diplomatické a hospodárske vzťahy s niekoľkými pobaltskými a stredoeurópskymi krajinami, z ktorých mnohé sú úzko spojené so Spojenými štátmi. Zabezpečenie podpory Vyšehradskej skupiny je preto kľúčové pre širšiu stratégiu Číny, ktorej cieľom je znížiť vplyv Tchaj-peja na svetovej scéne.

Strategické dôsledky

V súčasnej geopolitickej situácii, ktorá je poznačená neistotou vzhľadom na budúcnosť NATO a návratom Donalda Trumpa do Bieleho domu, ponúka pekinská iniciatíva Novej hodvábnej cesty európskym krajinám (bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú členmi EÚ) ďalšie možnosti rozvoja. V dôsledku toho je pre Čínu cenným prostriedkom na uplatňovanie vplyvu v rámci EÚ. Keďže krajiny Vyšehradskej skupiny sa vo svojich zahraničnopolitických postojoch čoraz viac polarizujú, Čína sa stavia do pozície protiváhy moci EÚ a prinajmenšom rušivej sily, pokiaľ ide o liberálny projekt EÚ.

Zatiaľ sa zdá, že inštitúcie EÚ, najmä Európska komisia, sa rozhodli vnímať Čínu ako významnú rušivú silu vzhľadom na diskurzívny tón, ktorý Európska komisia používa, keď sa vyjadruje k čínskym investíciám vo východnej Európe a na Balkáne. Tento názor sa výraznejšie prejavil po incidente na železničnej stanici v Novom Sade v Srbsku, kde sa zrútila strecha stanice, čo si vyžiadalo 14 obetí – stanicu totiž renovovalo konzorcium čínskych spoločností.

To, či sa Pekingu podarí upevniť jeho vplyv v regióne, zostáva neisté. Jeho strategické investície, a to najmä do infraštruktúry a politických partnerstiev (Čína dala jasne najavo, že uprednostňuje investície v krajinách, ktoré sú – alebo sa snažia byť – geopoliticky neutrálne, pričom prispôsobenie sa USA nie je atraktívne), však z neho robia kľúčového hráča v meniacej sa dynamike strednej a východnej Európy.