Dva dôležité plynovody Jamal a Bratstvo sa spoliehajú na krajiny V4 (Poľsko, Česká republika, Slovensko a Maďarsko), aby dodávali ruský plyn do EÚ, čo týmto krajinám dáva možnosť zohrávať aktívnu úlohu pri normalizácii vzťahov Európy s Moskvou.
Vojna mení veci
Po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 sa dovoz plynu z Ruska prudko znížil a EÚ sa zamerala na diverzifikáciu tejto komodity. Na Ukrajine však pravdepodobne dôjde k deeskalácii konfliktu, aj vzhľadom na to, že prezident Trump opakovane signalizoval, že chce, aby sa skončil. Osamotená EÚ nedokáže materiálne podporovať ukrajinské operácie a politická vôľa na to zoslabla.
Pokiaľ ide o strategickú pozíciu krajín V4 v tejto situácii, otázkou je, či v dôsledku svojej geografickej polohy dokážu presadzovať zvyšovanie dovozu ruského plynu, čo by následne zvýšilo ich príjmy z tranzitu. A tiež prevziať úlohu sprostredkovateľov (o čo sa maďarský premiér Viktor Orbán už pokúšal). Ich schopnosť lobovať, samozrejme, závisí od toho, nakoľko budú súdržné, teda či dokážu konať ako blok a vyvíjať tlak.
Geopolitický pohľad súčasnej poľskej vlády predstavuje v tomto ohľade určitý hendikep, keďže premiér Donald Tusk sa vo všeobecnosti stotožňuje s postojom predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej a je naklonený k zachovaniu sankcií voči Rusku. Poľsko je však mimoriadne dôležité vzhľadom na to, že cez jeho územie prechádza plynovod Jamal (a tiež severná vetva ropovodu Družba). Preto veľa závisí od poľských prezidentských volieb v roku 2025 a od postoja, ktorý budúca hlava štátu zaujme k Moskve a jej partnerom z V4.
Bolesti hlavy z energetiky
Jedným z faktorov, ktoré môžu tlačiť EÚ k návratu k dovozu ruského plynu cez krajiny V4, je skutočnosť, že európske pokusy o energetickú diverzifikáciu neprebiehajú celkom hladko. Zvyšovanie výroby energie z obnoviteľných zdrojov sa stretlo len s miernym úspechom. Konkrétne sme boli svedkami toho, že príliš unáhlené začlenenie „zelených“ zdrojov do existujúcej energetickej siete môže viesť k extrémnym výkyvom cien energie, ako sa to stalo v Nemecku v posledných mesiacoch roku 2024, keď došlo k výrazným výkyvom cien elektriny (v súčasnosti prebieha vyšetrovanie, ktorým sa zistí, či tieto výkyvy v roku 2024 sprevádzala úmyselná manipulácia s trhom).
Takéto prípady spochybňujú krátkodobú a strednodobú životaschopnosť ekologickej zelenej transformácie Komisie, proti ktorej už Európa zaznamenala určitý politický odpor (vrátane talianskej premiérky Giorgie Meloniovej a predsedu holandskej pravicovej strany PVV Geerta Wildersa). Samozrejme, do obnoviteľných zdrojov energie sa investovalo už veľa a tieto budú súčasťou európskeho energetického mixu aj v budúcnosti, nie však v takom výraznom rozsahu a tak rýchlo, ako sa predpokladalo.
Obnoviteľná energia však nie je jedinou alternatívou k návratu k dovozu (ruských) fosílnych palív. Rozsah, v akom by sa EÚ mohla vrátiť k ruským zdrojom energie, závisí tak od dynamiky globálneho trhu s energiou, nových projektov LNG (skvapalneného zemného plynu, s dovozom najmä z USA a Nórska) a pokračujúceho rozvoja Južného plynového koridoru, ako aj od životaschopnosti infraštruktúry EÚ pre obnoviteľné zdroje energie v budúcnosti.
Hegemónia Turecka
Ďalším prebiehajúcim vývojom, ktorý by mohol znížiť potrebu ruskej energie, je perspektíva tureckej hegemónie v energeticky bohatom regióne. Projekt TurkStream slúži na presmerovanie ruského plynu do Európy: Maďarsko je naďalej veľmi závislé od ruského plynu, pričom prostredníctvom plynovodu dováža približne 7,5 miliardy kubických metrov ročne a zároveň rokuje o zachovaní ukrajinskej tranzitnej trasy (Ukrajina odmietla predĺžiť dohodu po roku 2024).
Okrem toho je však Turecko kľúčové pre Južný plynový koridor, ktorým sa prepravuje plyn z Azerbajdžanu do Turecka cez Gruzínsko a do Európy cez Grécko, Albánsko a Taliansko, úplne pritom obchádzajúc krajiny V4.
Navyše vzhľadom na nedávne zvrhnutie režimu Bašára Asada v Sýrii sa zvýraznil vplyv Ankary na novú vládu v Damasku, ktorú z veľkej časti podporuje džihádistická skupina Hajat Tahrír aš-Šám. Turecko tak môže slúžiť aj ako dopravca energie z Blízkeho východu do Európy.
V súlade s touto víziou Turecko uviedlo, že má v úmysle investovať do sýrskeho energetického a elektroenergetického sektora a zlepšiť bezpečnosť v oblasti energetickej infraštruktúry, ako aj vo všeobecnosti po celej krajine. Sýria bola významným vývozcom ropy a mohla by sa stať svedkom iniciatív na obnovenie ťažby ropy a plynu pod tureckým patronátom, najmä v prípade dosiahnutia stability.
Pred občianskou vojnou v Sýrii existovali plány na vybudovanie arabského plynovodu, ktorým by sa prepravoval egyptský plyn cez Sýriu do Turecka a potom do Európy. Vplyv Turecka môže teraz viesť k oživeniu tohto projektu. S rovnakým cieľom by sa mohol na sýrsku infraštruktúru napojiť aj Transanatolský plynovod (TANAP).
Pokiaľ by sa turecké trasy dali nasmerovať na V4, viedli by cez Maďarsko. Tým by sa zvýšil strategický význam krajín V4 z hľadiska európskej energetickej bezpečnosti nad rámec ich vzťahov s Ruskom. Arabský plynovod aj rozšírený plynovod TANAP by mohli zahŕňať Maďarsko ako hlavný distribučný uzol do východnej a severnej Európy. Takáto stratégia je vzhľadom na dlhodobo dobré vzťahy Maďarska s Tureckom uskutočniteľná, pričom by predstavovala posun v rámci V4 od ústredného postavenia Poľska k Maďarsku ako jednému z kľúčových, hoci nežiaducich, uzlov pre plynovody Jamal a Bratstvo.
Neexistuje niečo ako stálosť
Takýto projekt však závisí od stability Sýrie, ktorá v žiadnom prípade nie je zaručená, pričom vzhľadom na napäté vzťahy Orbána s Komisiou by sa tento zákonite stretol aj s tými prvkami v EÚ, ktoré nie sú ochotné takýmto spôsobom Maďarsko zvýhodniť. Von der Leyenová totiž ukázala, že za určitých okolností je ochotná obetovať kúpnu silu za zachovanie sankcií voči Rusku, pričom podobný postoj bude pravdepodobne uplatňovať aj voči Maďarsku.
Spojené štáty nie sú v tejto oblasti nevyhnutne spojencom V4 ani Maďarska. Globálny posun smerom k LNG, americkému bridlicovému plynu a iným alternatívnym zdrojom by mohol viesť k ďalšej diverzifikácii energetických možností EÚ, čím by sa znížila naliehavosť návratu k ruským dodávkam alebo rozvoja tureckých trás. Aj keď sa Trumpov Biely dom bude usilovať o deeskaláciu na Ukrajine, Washington bude chcieť naďalej predávať energiu do Európy.
Hoci môžeme očakávať ekonomické výhody pre V4, keďže sa zvýši dovoz ruskej energie do Európy, je nepravdepodobné, že by táto situácia bola trvalá alebo že by bola sprevádzaná dlhodobým vplyvom na energetickú politiku.